Nezávislý český publicista Jan Šinágl vo svojom článku „Kto bude v Českej republike vlastne pracovať?“ konštatuje: „Úroveň školstva a vzdelania všeobecne klesá, a to vrátane univerzitného – a možno zámerne. Dementi bez vlastného mozgu sú lepšie ovládateľní, všeobecné znalosti a vlastný názor sú luxusný tovar…“

Šinágl píše, že dnes majú mladí ľudia na výber oveľa lákavejšie odbory, než „blbosti ako strojarina, chémia či ekonómia ako za komančov“. Uvádza, že napríklad v najväčšom (a jedinom) odbornom učilišti v tridsaťtisícovom okresnom meste Vsetín vlani neprijali do učebného odboru murár ani jedného učňa, napriek tomu, že o odborníkov v tejto profesii je núdza. A nielen o murárov: takisto o inštalatérov, kominárov, špecialistov na prácu s drevom, kovmi, či celý rad ďalších remeselníkov a expertov.

A pýta sa: kto vlastne bude pracovať? Na druhej strane však konštatuje, že neziskové organizácie budú mať naozaj nepreberné množstvo kádrov na výber, pretože české školy ponúkajú skutočne veľkolepé spektrum najrôznejších multi-kulti špecializácií.

Šinágl uvádza ako príklad vybrané špecializované pracoviská Univerzity Palackého v Olomouci: sú tam katedry ako Centrum pre štúdiá komiksu, Antidiskriminačná právna klinika, Ľudskoprávna klinika, Právo pre každý deň – Street Law, Právna klinika ombudsmanskej praxe, Centrum prevencie rizikovej virtuálnej komunikácie, Katedra aplikovaných pohybových aktivít, Právna klinika utečeneckého a cudzineckého práva…

Takéto školy potom poskytujú študentom preukrutne multikultúrne hodnotné témy záverečných prác. Potešme sa aspoň niektorými, ktoré Šinágl objavil na samotnej Karlovej univerzite, teda elitnej škole s históriou, akú má máloktorá vo svete. Toto sú niektoré vybrané odbory, v ktorých tam skutočne boli vlani a predvlani získané vysokoškolské tituly (naozaj si ich môžete nájsť na internete, pre ľahšie hľadanie ich názvy uvádzame v pôvodnom českom tvare):

– Současný život „superžen“ po zániku primární rodiny

– Souvislost mezi osobností majitele a behaviorálním profilem jeho kočky

– Když muži tančí. Konstrukce maskulinity ze strany mužských aktérů pole dance

– Výskyt sexuálního obtěžování studujících na českých vysokých školách v roce 2018, porovnání s výzkumem z roku 2008

– Strategie seznamování homosexuálních mužů

– Konstrukce otcovství v předporodních kurzech pro heterosexuální páry

– Subjektivní pohled českých žen žijících v pražské čtvrti X na počátku nového tisíciletí na mateřství

– Činnost nevládních neziskových organizací v oblasti předškolního vzdělávání pro sociálně znevýhodněné a jejich role v inkluzi romských dětí

– Reflexe fenoménu sexuálního obtěžování českými herečkami v kontextu kampaně #MeToo: případová studie

– Legitimizace veganství v přátelském vztahu

– Orgasticita žen pod vlivem sexuální a partnerské zkušenosti

– Mediální diskurzy sexuálního obtěžování v českých společenských časopisech

– Afektivní komponenta postoje vůči vybraným menšinám

– Individuální rozpoznávání neznámých jedinců u papoušků šedých

– Pohled dvou generací na manželství homosexuálních párů

– Žárlivost u homosexuálních žen

– „I Češky chtějí být krásné všude“ Labioplastika, představy o estetice a tělesné způsobilosti vagíny

– Genderová analýza neziskových organizací poskytujících služby příchozím

– Registrované partnerství osob stejného pohlaví v České republice, institucionalizace a proměňující se postoje veřejnosti

– Ženská národní rada, propagátor ženské emancipace

– Politizace sexuality v Jihoafrické republice

– Tělo pod dohledem. Tělesnost a sexualita v próze Krásné zelené oči.

– Opakované mučení nedokonalého těla. Specifika cvičení ve fitness centru z genderové perspektivy.

– Sexuální reakce žen na nahé mužské postavy v různých stadiích vzrušení

„Čo budú absolventi s takýmito záverečnými prácami ďalej robiť, ako sa uplatnia?“ pýta sa Šinágl a poukazuje na sumu, ktorú musí spoločnosť vynaložiť na štúdium týchto ľudí. Ešte oveľa vážnejšia však je skutočnosť, že mnohí talentovaní mladí ľudia, ktorí by mohli byť pre spoločnosť užitoční ako odborníci, ktorých výsledkom práce by boli zdravé potraviny, kvalitné bývanie, nová infraštruktúra, nová technika… premrhajú svoje najlepšie roky štúdiom nezmyslov, z ktorých nebudú mať žiadny úžitok oni, ich rodiny ani celá spoločnosť.

„Je otázka, či vôbec ešte školy a univerzity stoja za povšimnutie a stratu času ich štúdiom,“ kladie Šinágl možno až príliš skeptickú otázku. Pýta sa, ako je možné, že ministerstvo školstva toto dopustí a opakovane naznačuje, že to môže byť čísi zámer. Niekto by povedal, že myslieť si, že niekto takto zámerne humpľuje ľudský potenciál krajín, ktoré sú v závislom, neokoloniálnom postavení, je konšpiračnou teóriou. Ale je to naozaj až také nepredstaviteľné?

Poďme sa na to pozrieť z iného konca. Skúste napríklad v hlavnom meste republiky Keňa, v päťmiliónovej metropole Nairobi, čo je jedno z troch najvýznamnejších intelektuálnych, ekonomických a politických centier Afriky, nájsť aspoň jedno slušné kníhkupectvo. Toto veľkomesto s mrakodrapmi, v ktorom sídlia viaceré inštitúcie OSN, samozrejme má viacero kníhkupectiev. Môžete však celý deň chodiť po centre, pochodiť ich všetky, ale nenájdete ani jedno, kde by sa dali vybrať nejaké zmysluplné knihy. Tie kníhkupectvá sú plné rôzneho braku, od romantických románov angloamerickej proveniencie, cez naozaj veľmi primitívne školské učebnice, až po obrovský výber rôznych pseudonáboženských bludov miestnych kazateľov – tie tvoria vlastne hlavnú časť miestnej knižnej ponuky. Priemerne vysokoškolsky vzdelaný Stredoeurópan, ktorý absolvoval ešte kvalitné vzdelávanie spred roku 1989, tam však má problém nájsť knihu, ktorá by stála za prečítanie… Je to náhoda? Je naozaj iba náhoda, že Afričania vlastne nemajú šancu sa dostať ku kvalitným informačným zdrojom? Nie je aj toto náhodou súčasť celkového obrazu toho, že niekto potrebuje držať ľudí v kolóniách hlúpych, a preto bezbranných a ovládateľných?

Môže byť zábavné čítať názvy niektorých tém záverečných prác z Karlovej univerzity. Keď sa však človek zamyslí nad dôsledkami fungovania takéhoto školstva, už to ani zďaleka také zábavné nie je. A keď si predstavíme, že takéto isté, len v bledoružovom, je to aj u nás a obeťami tohto mlynčeka na výrobu nevedkov budú naši potomkovia (a my ako dôchodcovia), tak z toho začne chodiť aj mráz po chrbte.

Alebo je tento pohľad, že treba mladých ľudí vzdelávať v prírodovedných, technických a iných exaktných odboroch, aby sme mali v každej oblasti špičkových odborníkov, už prekonaný? Niektorí politici nám vravia, že prichádza nová doba, nová politika, nová kultúra, hlavné je si to užiť … a posledný zhasne?

Ivan Lehotský