Ak je cieľom menšinových, teda oligarchických nenávistníkov rozbitie a fragmentalizácia vlasteneckých síl, tak rozhodujúcim protiopatrením musí byť opak. Ich zjednotenie ideálne pod jednu značku. Nestačí konštatovať, treba konať. V demokracii sa veci menia v parlamentných voľbách. Zakladanie novej vlasteneckej strany pred voľbami zbieraním podpisov naozaj nemá význam. Máme ich viac, ako je želateľné. Ak nechceme zabezpečiť prepad vlasteneckých hlasov, treba sa učiť aj od nepriateľov štátnosti. Formu nájdeme tak, ako ju našli extrémistickí liberálni nepriatelia štátnosti. Pozrime sa teda na realitu a skúsme si načrtnúť pragmatické možnosti riešenia.

Prvým aspektom je politická scéna. Ukazuje sa, že počet zaregistrovaných politických strán na slovenskej politickej scéne, ktoré do tej alebo onej miery vychádzajú z troch tradičných pilierov (národný, sociálny a kresťanský), presahuje dvadsiatku. Z nich časť je už natoľko etablovaná a z prieskumov sa cíti natoľko sebaistá, že nebude pociťovať potrebu spájania sa s inými. Jednotlivci z vedenia niektorých menej nádejných strán môžu pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami byť náklonní prijať ponuku strán s reálnou nádejou na prechod. Na kandidátke KDH sa môžu napríklad objaviť odídenci spred volieb do EP. Inými kandidátmi môžu byť strany so silným vyhranením proti NATO aj EÚ, ktorých kandidáti sa môžu objaviť na kandidátke ĽSNS.

Ďalším aspektom je potenciálne voličstvo. Je nesporné, že ak má vzniknúť na politickej mape niečo nové s potenciálom na prekročenie 5%-ného prahu do Národnej rady, tak má o koho zabojovať. Ukazuje sa, že voličstvo tradicionalistickej väčšinovejnormálnosti sa nachádza niekde v nasledujúcich definovateľných hraniciach: významná časť môže pochádzať z asi 3,4 milióna (80%) oprávnených voličov, ktorí nemali koho voliť vo voľbách do EP. Zúženejšie pôjde o ešte významnejšiu časť z asi 2,6 milióna (60%) oprávnených voličov, ktorí nemali na výber v prezidentských voľbách.

Presnejšie môže ísť o významnú časť tých 1,8 milióna (40%) voličov, ktorí nemali na výber už v dvoch posledných parlamentných voľbách. K týmto sa pridáva časť tých, ktorí boli voliť a hrubo sa sklamali v oligarchickom a nesystémovom charaktere ich výberu. Na 5%-tnú hranicu pritom aj pri už „tradičnej“ 59%-nej volebnej účasti bude stačiť okolo 130 tisíc voličských hlasov. Ak bude nejaká časť doterajších nevoličov oslovená novými subjektmi, tak už pri účasti zvýšenej na 70%, (čo znamená, že asi štvrtina nevoličov pôjde voliť), sa tieto budú uchádzať a deliť o dodatočných takmer pol milióna voličov, hoci kvórum na prekročenie hranice by sa zvýšilo na nejakých 160 tisíc voličov.

Ak by sa môj analytický predpoklad naplnil, to by dávalo realistickú nádej na prechod maximálne dvom novým aktérom. Zvýšenie účasti tradicionalistov by zároveň zásadne znížilo percentuálny zisk od stabilizovanej voličskej základne súčasných hráčov na scéne, vrátane nádejajúcich sa predovšetkým nováčikov podporujúcich protištátne pseudo-hodnoty agresívneho extrémistického liberalizmu.

Tieto závery a úvahy sú určite inšpiráciou na zamyslenie sa pre každého oprávneného tradicionalistického voliča, ktorý v poslednom období rezignoval a nevidel nádej na zmenu. Ale sú inšpiráciou aj pre tých politických aktérov reprezentujúcich tradičné hodnoty väčšinovej normálnosti, ktorým zatiaľ nejaké dôvody zabraňovali v nájdení účinnej formy spolupráce na jednejkandidátke.

Nasledujúcim významným aspektom je financovanie nádejného subjektu zo zdrojov, ktoré nebudú oligarchické a teda nebudú predstavovať budúci záväzok voči sponzorovi. Akčná skupina spoluzakladateľov štátnosti, signatárov Nitrianskej deklarácie, má pripravený realistický viaczdrojový alternatívny model takého financovania. Tento prezentovala jednému z nádejných protagonistov spojenia vlasteneckých síl. Model sa bude dať použiť aj pre prípadný ďalší nádejný subjekt rovnakého tradicionalistického charakteru.

Z pohľadu už spomenutej skupiny najvýznamnejším aspektom budúceho spoločného subjektu je koncept minimálneho spoločného programového menovateľa, pri zachovaní identity a programových priorít každej účastníckej strany, ktorá do spoločného projektu vstúpi. Náš návrh minimálneho spoločného programu je nasledujúci:

Slovensko na 1. mieste neznamená izoláciu; sebavedomé štáty sa vedia dohodnúť.

Partnerstvo a spolupráca vzniká iba medzi suverénnymi štátmi, inak je to diktát.

Suverenizmus, tradicionalizmus, väčšinová normálnosť, pre ktorú udržanie a rozvoj štátnosti je najvyššia hodnota a základný národno-štátny záujem.

Nulová tolerancia voči všetkým protiprávnym aktivitám, aj nelegálnej migrácii.

Odstránenie monopolu cudzích subjektov v strategicky dôležitých oblastiach, zabezpečujúcich ochranu života a zdravia, základné potraviny, bývanie a energie.

Opatrenia pozemkovej a produkčnej reformy na zatraktívnenia rozvoja vidieka, ktoré umožnia obnovu maximálnej miery sebestačnosti v základných potravinách.

Zdržanlivá a vyvážená vnútorná aj zahraničná politika, odmietajúca zabíjanie, kradnutie, podvody, klamstvá, aj ideologickú nenávisť.

Právo na poctivý príjem za poctivú robotu, umožňujúci poctivý a slušný život, bez strachu o budúcnosť.

Normálnu rodinu tvorí mama, otec, deti, starí rodičia, vnuci, pravnuci.

Európske, teda nami vyprodukované dotácie, výlučne pre usadených domácich roľníkov.

Rozhodujúcou funkciou štátu je ochrana jazyka a kultúry štátotvorného národa.

Suverénne a integrované ozbrojené sily a zbory na ochranu pred vonkajšími aj vnútornými bezpečnostnými ohrozeniami, so silnými záložnými prvkami.

Výrazným aspektom zoskupenia má byť hodnotové zameranie, vychádzajúceho z geopolitického realizmu. Vo vzťahu k EÚ by sa jeho základom malo stať presadzovanie zásadnej reformy EÚ v smere jej radikálnej decentralizácie a návratu všetkých uzurpovaných pilierov štátnosti do kompetencie národných štátov. Vo vzťahu k NATO je pre malé štáty ideálna politika obrannej úspornosti a minimálnej angažovanosti v expedičných operáciách s cieľom realistického presadzovania návratu NATO do formy deklarovaného obranného zamerania organizácie. Slovensko nemá a nikdy nemalo dôvod budovať svoje ozbrojené sily pre NATO. Naše ozbrojené sily majú zabezpečovať vlastnú obranyschopnosť pred vonkajšími ohrozeniami. Len také môžu byť hodnoverným partnerom obranného zoskupenia.Obranyschopnosť Slovenska je od prechodu na profesionálny charakter ozbrojených síl v roku 2005 odsúdeniahodným spôsobom radikálne znížená doterajšími nezodpovednými vedeniami rezortu tým, že od začiatku neboli presadené mechanizmy udržiavania silných aktívnych a pasívnych záloh. Má ísť o tisícky vojakov, techniky a spôsobilostí veľmi hospodárneho charakteru tým, že udržiavanie polovičného stavu teritoriálnych záložných vojsk v porovnaní s aktívnymi silami si tradične vyžaduje do 5% zdrojov na obranu.

Hodnotový dôraz zoskupenia bude určite presadzovať tradicionalizmus, suverenizmus a odmietanie ideologickej nenávisti. Štýlový dôraz by mal byť zameraný na rozhodnosť, rozvážnosť, a dodržiavanie pravidiel.Teda presadzovanie disciplíny a odmietanie nesystémovosti a anarchizmu. Aj odmietanie diktátu napríklad vo forme migračných kvót. Formálne navrhujeme dôraz na zjednotenie straničiekpod jednou novou strechou v rôznosti, pri zachovaní programovej suverenity subjektov. Je pripravený aj model a systém spravodlivého rozdelenia miest na spoločnej kandidátke, umožňujúci identifikáciu jednotlivých kandidátov na prekrúžkovanie podľa programových preferencií voliča. Návrh modelu predpokladá zmluvné zakotvenie fungovania zoskupenia, vrátane mechanizmov rozhodovania a kontroly. Všetky uvedené tézy definujú zoskupenie ako programovo unikátny, autentický a od oligarchických zdrojov nezávislý subjekt politického realizmu a suverenizmu, ktorý na slovenskej politickej scéne jednoznačne absentuje.

Neposledným významným aspektom bude potreba zabezpečenia členstva v strane, ktorá bude zoskupenie tvoriť. Nový volebný zákon vyžaduje pre 150 kandidátov dvojnásobný počet členov strany. Návrh počíta s možnými alternatívami a mechanizmami na zabezpečenie požadovaných zákonných limitov, ako aj administratívneho fungovania zoskupenia ako strany. Návrh nepočíta s koaličným charakterom štruktúr. Vzhľadom na krátkosť času do volieb bude potrebné nielen rýchlo konať s etablovaním subjektu. Bude tiež potrebné vytvoriť priestor na zabezpečenie flexibility pre prípadný prejavený záujem o rozšírenie na poslednú chvíľu pristupujúcim prvkov. Je to tiež súčasťou pripraveného komplexného návrhu. Plánovacia časť je ľahká, realizačná časť si vyžiada skutočné majstrovstvo a silnú vôľu. Bez začatia sa nádej na porážku liberálneho zla znižuje. Cieľom projektu je ochrániť, zlepšiť a nezapredať Slovensko. Tým sa odlišuje.

Koncept prezentujem bez akýchkoľvek sebeckých záujmov nezaujato ako človek, pre ktorého je vzhľadom na svoje úžasné povolanie túžba po zvolení do parlamentu počas najbližších 7 rokov nulová. Ale ktorý si ako absolútny slovenský vlastenec a spoluzakladateľ slovenskej štátnosti uvedomuje, v akom nebezpečenstve sa jeho už dospelé dieťa nachádza hrozbou vpadnutia do pazúrov agresívnych protištátnych živlov extrémistického liberalizmu. Zároveň si uvedomujem, že ak bude potrebné, budem musieť v záujme možnosti prezentácie zásadných volebných téz znovu riskovať zvolenie možnou akceptáciou zaradenia na kandidátku tak, ako vo voľbách do EP. Určite to nie je ideálny projekt. Ale vojenská stratégia učí, že lepšie je mať dobrý plán včas, ako perfektnýneskoro.

Peter Švec