“Keďže v týchto eurovoľbách kandiduje neuveriteľných 31 strán (pričom o niektorých z nich som po prvý raz počul, a to sledujem politiku profesionálne) a chápem, že väčšina voličov sa v tom úplne stráca, dovolím si poskytnúť zopár rád, podľa ktorých by sa dalo orientovať.”

Chmelár voličom odporúča, aby zabudli na celebrity. “Ivana Bellu ako prvého slovenského kozmonauta si vysoko vážim, Andy Hryc je bezpochyby skvelý herec, Ibrahima Maigu ako zabávača pozná vari každý, na Martinu Šimkovičovú ako moderátorku sa dalo pozerať dovtedy, kým čítala cudzie texty a Ľubomírovi Moravčíkovi nikto nevezme časy jeho futbalovej slávy – to však nie je kvalifikácia pre politickú činnosť,” myslí si Chmelár, ktorý tento rok kandidoval v prezidentských voľbách.

Takisto upozorňuje na kandidátov mladších ako 30 rokov. “Nemusím byť zástancom Platóna, ktorý vo svojom ideálnom modeli štátu navrhoval, aby sa tí najmúdrejší z nás od tridsiateho roku svojho života ešte len začali pripravovať na politickú dráhu tak, aby sa po päťdesiatke mohli stať vládcami – ale niečo na tom bude. Hlavne si nemyslím, že kindermanažment by mal začínať svoju politickú dráhu na európskej úrovni a úprimne: vždy som bol podozrievavý voči politickým mládežníkom všetkých farieb, ktorí v čase, keď my sme študovali, cestovali a milovali dievčatá – chodili na schôdze. Dlhodobá skúsenosť s takýmito mentálnymi zväzákmi ma naučila, že dlhší pobyt v takomto prostredí vás jednoducho po všetkých stránkach poznačí…”

Dodal, že si treba uvedomiť aj to, že Európsky parlament ešte stále nie je skutočným parlamentom a že rozhodujúce slovo v ňom majú politické frakcie. “To znamená, že ak chcete, aby rozhodujúci vplyv získali sociálni demokrati, potom by ste sa pre nich mali rozhodnúť bez ohľadu na to, čo napáchali doma, lebo europoslanci nie sú viazaní príkazmi domácich strán. Inými slovami, nie je dôležité, či chcete Fica, Danka, Sulíka alebo Matoviča, ale napríklad, či chcete za predsedu Európskej komisie Fransa Timmermansa (Strana európskych socialistov), Manfreda Webera (Európska ľudová strana) alebo Ska Kellerovú (Európska strana zelených). Lebo tie hlasy zavážia.”

“Ak však na Slovensku nekandiduje strana, ktorá by mala zastúpenie vo frakcii vám blízkej – v mojom prípade je to Európska jar na čele s bývalým gréckym ministrom financií Varoufakisom so svojím manifestom pre demokratizáciu Európy, Zelenou novou dohodou (Green New Deal), obranou práv pracujúcich a prehĺbením medzinárodnej solidarity, prípadne Európska strana zelených (nedajte sa pomýliť, hoci máme u nás dve zelené strany, ani jedna nie je členom EGP) – potom by ste sa mali zamerať na osobnosti predstavujúce najväčšiu záruku, že budú reprezentovať to, čo považujete za naozaj dôležité. Z môjho hľadiska je absolútnou prioritou mier s prihliadnutím na sociálnu spravodlivosť a environmentálnu udržateľnosť. Bez akéhokoľvek pátosu chcem upozorniť, že aj keď Európsky parlament nemá veľké rozhodovacie právomoci, nasledujúce volebné obdobie bude rozhodujúce v úsilí o udržanie mieru, prijateľnej klímy a sociálnych výdobytkov. Kľúčové rozhodnutia budú síce prijímať lídri, ale rezolúcie Európskeho parlamentu môžu svojím tlakom určiť smerovanie politiky celej Európy. Pritom základným emancipačným faktorom budúcnosti sa môžu stať skôr environmentálne ako klasické ľavicové témy.”

Chmelár pritom upozorňuje, že najakútnejším problémom nebude výška platov, dôchodkov a daní, ale kvalita života, ktorá sa bude odvíjať od klimatickej zmeny. Práve spôsob politickej odpovede na túto výzvu môže podľa neho v blízkom čase vytvoriť nové konflikty a spojenectvá. Ak chcete v týchto voľbách voliť ľavicu alebo zelených, veľmi si s týmto rozlíšením nepomôžete. Ľavica je v eurovoľbách na Slovensku rozptýlená do troch strán, zelení kandidáti minimálne do štyroch.

“Sú aj iné dôvody, prečo vyzdvihujem skôr niektorých konkrétnych kandidátov ako politické strany. Ten najdôležitejší je, že dlhodobo presadzujem komplexnú politickú reformu, ktorej súčasťou by bola aj zmena volebného systému. Nie však na väčšinový (ten je podľa môjho názoru nespravodlivý a výhodný len pre veľké strany, ktoré pohltia všetko), ale na systém prenosného hlasu, ktorý umožňuje voliť osobnosti naprieč politickými stranami a zachovať pritom pomerné zastúpenie, v ktorom sa hlasy nestrácajú. Ja si preto demonštratívne dovolím nerešpektovať stranícke rozdelenie a dať do vašej pozornosti mená dvoch kandidátov, ktorých médiá nepropagujú a u ktorých sa vám viem zaručiť, že vás nesklamú. Rozhodnutie už musíte urobiť vy sami.”

V príspevku na sociálnej sieti predstavil niekoľko svojich favoritov. “39-ročnú etičku Moniku Gergeľovú z Čane som spoznal počas mojej prezidentskej kampane, v ktorej bola veľmi aktívna, či už pri zbieraní podpisov alebo získavaní ľudí na moju podporu. V jej osobe sa skĺbila láska k vlasti, záujem o rozvoj mravných princípov v našej spoločnosti (je predsedníčkou občianskeho združenia Harmony – etický kompas) a silný protivojnový aktivizmus (je mimoriadne aktívnou predsedníčkou SZPB v Čani a tajomníčkou Oblastného výboru SZPB v Košiciach). Bol som veľmi prekvapený, keď som sa dozvedel, že je dlhoročnou členkou Slovenskej národnej strany. No ešte viac som sa čudoval, prečo SNS netlačí do popredia takúto sympatickú, vzdelanú a kultivovanú dámu, ktorá by sa mohla stať veľmi žiadaným symbolom a vzorom, ako skĺbiť vlastenectvo s antifašizmom. Vlastne… už sa nečudujem, ale to je na inú debatu. V každom prípade tí, pre ktorých sú dôležité hodnoty mieru, spravodlivosti, humanizmu a ochrany prírodného a kultúrneho dedičstva, sa pri voľbe Moniky Gergeľovej nemôžu pomýliť. Na kandidátke SNS má číslo 13.”

Eduard Chmelár vyzdvihol aj kandidáta Roberta Hajšela: “Roba poznám zo všetkých kandidátov asi najdlhšie. Spriatelili sme sa pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď bol on spravodajcom TASR a ja spravodajcom denníka Práca v Bruseli. Ako dlhoročný riaditeľ Kancelárie Európskeho parlamentu na Slovensku má perfektný prehľad a je jedným z najkompetentnejších kandidátov v týchto eurovoľbách. Pritom Robo nie je nijaký eurohujer. K mnohým rozhodnutiam európskej exekutívy je skôr skeptický, vždy mal na veci triezvy pohľad a neraz sme sa nasmiali na niektorých „dôležitých“ úradníkoch v Bruseli. Robo sa nemusí nič učiť, pozná prostredie a fungovanie Európskeho parlamentu tak ako žiadny iný kandidát. V každom prípade, nominácia Roberta Hajšela bolo najlepšie personálne rozhodnutie Smeru-SD v tomto volebnom období a na kandidátke tejto strany ho nájdete pod číslom 3.”

Následne predostrel svoj názor na progresívcov. “Všetci viete, ako veľmi mi záleží na riešení klimatickej zmeny. Najkompetentnejšími environmentálnymi kandidátmi tohtoročných eurovolieb sú bez akýchkoľvek pochýb Martin Hojsík a Michal Wiezik na kandidátke koalície Progresívne Slovensko a Spolu – občianska demokracia. Napriek tomu je pre mňa táto strana nevoliteľná. Pokúsim sa vám stručne vysvetliť dôvody. Koalícia PS – Spolu je okrem SaS prekvapujúco jediným politickým zoskupením, ktoré v týchto voľbách sformulovalo politický program. To by jej slúžilo ku cti, keby súčasťou toho programu nebola podpora zvyšovania vojenských výdavkov a prijatie opatrení, aby mohla EÚ nasadzovať vlastné vojenské misie v zahraničí… V takomto militantnom programe jej konkuruje snáď iba SaS, ktorá považuje zvyšovanie vojenského rozpočtu na 2 percentá HDP za príliš „striedmy záväzok“.”

“Poviem to stručne. U mňa majú akékoľvek iniciatívy podporujúce rast zbrojenia a vojenské intervencie v zahraničí stopku. Už som tu nedávno písal, že nerozumiem tej špecifickej sorte slovenských ekologických aktivistov, ktorým prekážajú jadrové elektrárne, ale neprekážajú im jadrové zbrane. No v čase, keď významní environmentálni aktivisti na celom svete požadujú výrazné zníženie zbrojenia a investície peňazí chcú nasmerovať do ochrany klímy, nebudem podporovať kandidátov, ktorí sľubujú presný opak. Vyrušuje ma aj osoba samotného lídra kandidátky Michala Šimečku, ktorého považujem za jedného z najmilitantnejších kandidátov v týchto voľbách. Nedávno sa posťažoval, že ho aj s jeho otcom označujú za „zapredanca“. Ja tieto nálepky nepoužívam, lebo ich považujem za rovnako primitívne ako keď šimečkovci paranoidne označujú ľudí s iným názorom za ruských agentov. Michal Šimečka však nie je proeurópsky, ale proamerický kandidát a už by sme sa mali naučiť medzi tým rozlišovať. Šimečkov rukopis bolo cítiť aj v poslednom predvolebnom videu tejto strany, v ktorom hovorí, že „populisti nám idú ukradnúť Európu“ a dopĺňa ho Martin Hojsík tvrdením, že v Európe naberajú na sile populisti a extrémisti, ktorí chcú Európsku úniu oslabiť a rozdeliť“.”

Táto mierne paranoidná a demagogická skratka by sa v rámci predvolebných emócií podľa Chmelára ešte dala zniesť, keby následne v priloženej mapke nezaradili medzi takéto zoskupenia popri fašizoidných a ultrapravicových zoskupeniach aj radikálnu demokratickú stranu Podemos, ktorá v Španielsku presadzuje nepodmienený základný príjem, boj s korupciou, slobodný pohyb osôb bez zhromažďovania dát, rozšírenie sociálnych práv, revíziu medzinárodných obchodných zmlúv či zákaz fosílnych palív. “Je šialené a príznačné, že tam nezaradili španielsku neonacistickú stranu Vox, že viac ako fašisti ich vyrušuje radikálna ľavica, ktorá vzišla zo širokého ľudového hnutia.”

Vysvetlil, že toto video strany PS “nemilosrdne obnažuje mentálny svet šimečkovcov”, ktorí sa podľa Chmelára v podstate od kollárovcov nelíšia v jednej dosť podstatnej veci: pre volebný zisk sa neštítia klamať a vyvolávať neoprávnený strach. “Ja mám zasa strach z ľudí, ktorí chcú bojovať s dezinformáciami sprísnenou legislatívou a sami vyvolávajú ducha honu na čarodejnice. Nie že by nebol internet plný hlúpostí, ktoré sa šíria ako mor a ľudia majú tendenciu ľahkovážne im naletieť. Problém je, že aj politici ako Šimečka šíria klamstvá. Ľudia z Globsecu sa podieľali na výrobe propagandy pre NATO, podľa ktorej bolo bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 v súlade s medzinárodným právom, hoci aj študent prvého ročníka právnickej fakulty vie, že je to lož.”

“Politici, proamerické think-tanky, novinári a dokonca aj niektoré štátne inštitúcie vrátane Bieleho domu šírili lož, že vojnu medzi Gruzínskom a Ruskom vyvolala Moskva. Pritom už v roku 2009 vydala správu vyšetrovacia komisia Európskej únie so záverom, že konflikt spustilo a vyprovokovalo Gruzínsko. Hoci sme členmi EÚ, ľudia ako Michal Šimečka šírili účelovo prekrútenú proamerickú verziu udalostí. Vôbec sa nečudujem, že šimečkovcom vyjadrili podporu takí propagandisti ako Rastislav Káčer, ktorý v roku 2003 klamal o zbraniach hromadného ničenia v Iraku a hlučne podporoval vojenskú agresiu proti tejto krajine. Prepáčte, ale svoju dôveru nevložím do rúk ľudí, ktorí chcú zrýchľovať už aj tak šialene rekordné tempo zbrojenia, ktorí umelo vyrábajú nepriateľov Európy z demokratických síl, strašia ľudí a polarizujú spoločnosť. A to ani vtedy nie, keď na tejto kandidátke nájdeme významných environmentalistov, ktorí sa však chcú spreneveriť jednému zo základných pilierov zelenej filozofie: potrebe odzbrojenia a vytvárania kultúry mieru. Mimochodom, kto pozná právomoci Európskeho parlamentu, tak vie, že takíto ľudia sú potrebnejší doma ako v Bruseli.”

“Je to na vás, ja takej strane dať hlas nemôžem. Koho však rozhodne nevoľte, to sú fašisti a neonacisti. Aj keby sa vám do týchto volieb nechcelo, hrozba, že fašizoidné zoskupenia sa výraznejšie presadia v Európskom parlamente, by mala byť motiváciou pre každého demokrata. Nebudem podrobnejšie vysvetľovať, prečo. Kto to nevie, nech sa rýchlo zorientuje, lebo len sociopat sa môže vracať k riešeniam, ktoré Európu už raz dokázateľne priviedli do pekla. Uvedomte si, že výber poslancov nie je voľbou životného partnera, že nevyberáte ideálneho človeka, ale pragmaticky sa rozhodujete o tom, komu zveríte moc v EÚ na najbližších päť rokov. A len blázon si dá odseknúť hlavu, keď ho bolí zub. O fašistoch ani nešpekulujte, ani nežartujte, ani na nich nepomyslite. Ich voľbou nepohnete veci k lepšiemu, ale len skomplikujete už aj tak zložitý vývoj,” uzavrel Eduard Chmelár.