Šimečka sa kajá za podporu invázie do Iraku. Fico a Matovič mu nič nedarovali

Bratislava 20. marca 2023 (HSP/Foto:Facebook)

Martin Šimečka sa po dvadsiatich rokoch ospravedlnil za štvanie do vojny, ale… Podľa všetkého sa neospravedlnil z morálnych dôvodov, ale preto, aby mal ospravedlnenie za súčasnú podporu predlžovania vojny na Ukrajine. Posúďte sami

“Invázia do Iraku, ktorú som vtedy schvaľoval, urobila svet horším a hoci sa mala stať dôkazom úspešného šírenia demokracie vo svete, v skutočnosti ju oslabila”, napísal včera Šimečka. “Jediný dôvod, pre ktorý som inváziu schvaľoval, bol ten, že ak jestvuje možnosť zvrhnúť krutého tyrana, musí byť využitá. … Môj vtedajší omyl ma naučil opatrnosti voči vlastnému rýchlemu úsudku, akokoľvek morálne opodstatnenému. Keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu, hľadal som slabiny svojho presvedčenia, že demokratický Západ má Ukrajine vojensky pomáhať. Lenže málokedy bolo také jednoduché rozoznať zlo a právo na obranu proti nemu ako dnes. Naposledy to bolo za Hitlera. Invázia do Iraku nemala ani zďaleka takéto jasné morálne parametre, lebo demokracia zaútočila – síce na tyraniu, ale ako prvá. Dnes útočí tyrania na demokraciu. Je našou povinnosťou vojensky jej pomáhať, aby sa ubránila. Bodka.” Takže Šimečka sa ospravedlnil za to, že podporoval jedno krviprelievanie, aby ukázal, prečo podporuje iné krviprelievanie.

“Šimečkove ospravedlnenie za podporu vojny v Iraku prišlo tak neskoro a je tak falošné, až je zbytočné”, zhodnotil kajanie novinára Robert Fico. “Bývalý šéfredaktor denníka SME M. Šimečka potreboval 20 rokov na to, aby priznal, že robil špinavú robotu, keď v roku 2003 otvorene podporoval inváziu USA do Iraku. Ani jeho dnešné priznanie však nie je úprimné. Vytvára si len alibi, aby mohol bez zábran búšiť do Ruska.”

Fico dáva do protikladu to, čo včera urobil Šimečka, s tým, čo vtedy urobil on: “Som hrdý na to, že som ako predseda vlády rozhodol o stiahnutí našich vojakov z Iraku. Išlo o čisté americké ropné dobrodružstvo, pri ktorom zahynuli státisíce irackých civilistov a na ktoré Bushova administratíva využila všetky klamstvá.” A z toho mu, pravdaže pre ukrajinský konflikt vyplývajú aj odlišné závery: “Ak sa niekomu na západe zatemní mozog a rozhodne o poslaní vojakov NATO, vrátane slovenských na Ukrajinu, aby bojovali proti Rusku, morálnou povinnosťou novej vlády bude stiahnuť slovenských vojakov domov.”

Všeobecnú náladu slovenskej spoločnosti (možno z prieskumu uverejneného minulý týždeň) nasal aj Igor Matovič, ktorý komentoval Šimečkovo vyznanie približne v rovnakom čase, ako Robert Fico. Akoby to bolo, keby Matovič do textu nevložil dramatický prvok, tentokrát rovno v nadpise: “Je treba zabiť Saddáma”. Slovník jeho vyjadrenia nie je tak ostrý ako v jeho známom videu spred volieb “Precitol som”, v ktorom nazval USA svetovým chaosom, ale ostrý je: “Pred 20 rokmi USA pod falošnou zámienkou – že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia – nahovorili 49 krajín do tzv. “Koalície ochotných” … krajín, ktoré boli ochotné bez mandátu OSN, len z vlastného presvedčenia o svojej neomylnosti, zaútočiť na Irak. Bohužiaľ, sa medzi “neomylných” zaradilo aj Slovensko pod velením SDKÚ a KDH. Veľmi rýchlo sa po obsadení Iraku preukázalo, že žiadne zbrane hromadného ničenia v Iraku neboli.”

Matovič potom dal do súvisu veci, ktorý v aktuálnom čase nedával do súvisu nik (ani on), okrem “dezolátov” a alternatívy: “Následky rozsievania demokracie dynamitom však boli zničujúce. Priamo v Iraku zomreli státisíce ľudí. Niektorí priamo ako vojenské či civilné obete vojny, ostatní ako obete občianskej vojny a najmä zverstiev Islamského štátu, ktorý vznikol len vďaka vojne. Na vojnu v Iraku však doplatili aj mnohé iné krajiny mimo Iraku samotného. Nestabilita sa preniesla aj do susednej Sýrie, v ktorej aj po zverstvách IS ako aj prezidenta Asada zomreli ďalšie státisíce ľudí. Následný exodus miliónov utečencov do Turecka a EÚ spôsobil zásadné oslabenie EÚ, keďže nelegálna migrácia bola poslednou a rozhodujúcou kvapkou, ktorá pomohla k úspešnosti Brexitu. Akt spupnej arogancie moci spôsobil zbytočné utrpenie miliónov ľudí. Mimoriadne hospodárske škody. Zásadné oslabenie sily EÚ. Diskreditáciu USA ako svetového garanta mieru a poriadku. Výrazné posilnenie moci Ruska.”

Nasledujúce Matovičove slová sú rovnako neskoré a falošné, ako Šimečkovo ospravedlnenie, ale majú svoj účel: “Netreba však zabúdať na to, čo v tom čase robili slovenské médiá. Hlavné PROvojnové médium bolo SME, ktorému vtedy velil istý pán Šimečka – otec šéfa PS. Ten si dnes zrazu síce sype popol na hlavu, ako veľmi vtedy zlyhal (aspoň to), to však z neho vinu z verejného nadŕžania zločinom nikdy nezmaže. Dnes tento istý človek stojí na čele inej Koalície ochotných – dnes už ako hlavný ideológ Denníka N(enávisť) hlása tézu, že vláda s mafiou zo Smeru s menom Hlas je nie že prípustná, ale priam žiadúca. Uvidíme, kedy opäť pochopí zvrátenosť svojej propagandy.” Matovič teda aj inváziu do Iraku používa ako svoj nástroj k nenávisti voči Smeru a Hlasu…

Jednoznačnosť jeho vyjadrení nakoniec sám oslabuje. Možno preto, aby sa nedostal do nemilosti Západu: “Každopádne, myslieť si, že zlyhanie USA pri vojne v Iraku dnes oprávňuje Rusko bez mandátu OSN vtrhnúť na Ukrajinu, je úplné nepochopenie súvislostí. Ak raz zlyhali USA, mali by sme sa poučiť a nepodporovať teraz iných agresorov v konaní rovnakých chýb.” Najviac zaujímavý je však jeho posledný odstavec, s ktorým sa dá jednoznačne súhlasiť. Má jedinú chybu, že jeho autorom je práve Matovič: “Nebojme sa vždy pomenovať pravdu, nech z nej aj mocných bolia uši.”