Cvičenie Západ 2017 vytvorilo ďalšie početné dôvody pre ruskú verejnosť, zaoberajúca sa politikou, pobaviť sa pozorovaním mimoriadne emocionálnych reakcií na toto cvičenie, často na hranici nervového zrútenia, našich najbližších západných susedov, v prvom rade pobaltských.
Z nich najväčšiu pozornosť pritiahla litovská reakcia na údajné narušenie vzdušného priestoru republiky ruskými vojenskými dopravnými lietadlami. Hoci poľského ministra obrany s jeho vyhlásením, že “na cvičení sa používajú jadrové zbrane,” ťažko niekto tromfne.
Nervóznemu, a miestami skoro hysterickému, vzťahu našich západných susedov k “ruskému nebezpečenstvu” sa v Rusku zo zvyku trochu smejú a pokusy pochopiť ho väčšinou končia konštatovaním “oni nemôžu nevedieť, že je to nezmysel, takže je to proste hra s publikom s cieľom získania týchto alebo iných výhod pre seba,” najmä presmerovanie pozornosti verejnosti od skutočne dôležitých tém na umelo nafúknuté.
Bez toho, aby sme popierali, že z vyššie uvedeného sa všetko skutočne deje, stojí za to pozrieť sa na situáciu trochu pozornejšie. A potom sa ukáže, že z ich strany, teda zo strany vlád a elít východoeurópskych štátov, to nie je vôbec hra.
Pravdou je, že sa skutočne Ruska boja. A naviac, ak sa už pozrieme naozaj hlboko, je jasné, že tento ich strach nie je bezdôvodný.
Po prvé, Rusko opäť oklamalo svet a namiesto toho, aby zahynulo a poskytlo svoje zdroje svetovej komunite, rozhodlo sa nielen prežiť, ale vrátiť sa na svetovú scénu v dobrej športovej kondícii.
Po druhé, navrátivšie sa Rusko sa začína správať nezvyčajne – chýba sentimentálnosť voči tým, ktorých po stáročia nazývalo bratskými národmi, a objavila sa racionalita, skôr podobná sofistikovanému cynizmu. Už ich donútilo platiť (namiesto tradičného odpustenia) obchodnými obmedzeniami, priemyslovým embargom a priamymi mnohomiliónovými pokutami (pozdrav Bulharsku za porušenie zmluvy o jadrovej elektrárni v Belene).
Stačí sa pozrieť, ako sa Rusko zachovalo k Ukrajine, ktorej národ prijímalo nielen prosto ako bratský, ale ako súčasť seba samého. V skutočnosti voči Ukrajine Rusko zvolilo najnemilosrdnejší variant: je ponechaná svojmu osudu a pokiaľ je treba Moskva koná takým spôsobom, že sa tam situácia zhoršuje.
Je úplne zrejme, čo napadá ruských susedov: ak sa Rusko vo svojej politike zbavilo sentimentálnosti voči Ukrajine, tak ako môže byť cynické vo svojich rozhodnutiach a tvrdé v jednaní voči ostatným?
Po tretie, a to je asi najdôležitejšie – Rusko sa pripravuje na vojnu. Ono sa naozaj pripravuje. Pričom v prvom rade západným smerom. Cvičenie Západ 2017 odráža podstatný a absolútne reálny trend ruskej vojenskej politiky.
Rusko trénuje a predvádza vojenské svaly maximálnou možnou rýchlosťou. A ešte existuje neskrývaná rozsiahla príprava ohľadne mobilizácie podnikov a v oblasti civilnej obrany.
Naši susedia môžu nadobudnúť dojem, že demonštratívnosť a otvorenosť tejto prípravy priamo dokazuje, že Rusko sa riadi klasickým princípom “ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu”, čím sa snaží zabrániť možnému vojnovému konfliktu. Ale to im veľmi nepomôže.
Pretože popri latinskom princípe para bellum pozná svet aj dva Ruské: jeden klasický – o visiacej zbrani na stene a druhý nový, súčasný: Rusko už nikdy nebude bojovať na svojom území.
Okrem toho existuje všeobecná situácia vo svete, ktorú naši susedia nemôžu ignorovať. Svetová situácia kolapsu vytvorenej hierarchie superveľmocí, degradácia globálneho hegemóna, degenerácia elít a rozsiahly nárast všeobecnej nestability.
A nádej, že za tejto situácie preslávená “zbraň na stene” nevystrelí, je stále menšia. Hoci, ako ukazujú dejiny, Rusi nakoniec zrejme všetko otočia tak, že potom budú môcť povedať: “Oni začali prví.”
Ale pobaltským krajinám, Poliakom a ďalším východoeurópanom to veľmi nepomôže. Pretože ak, ako sa hovorí “vystrelí”, tak to ako prvý schytajú práve oni. A vzhľadom k spomenutej strate sentimentality Ruska voči východoeurópskym národom nie je tento strach až tak smiešny.
Preto budú musieť samozrejme počítať nie s tým, že “Rusko nás poľutuje”, ale že “Rusko nás nepotrebuje”.