Jeľcinova éra je typická aj neslýchaným zbedačením širokých vrstiev obyvateľstva, vrátane intelektuálnej elity, ktorá v tých časom masovo emigrovala do ostatných vyspelých oblastí sveta.

Sprievodným znakom tejto „transformácie“ bola, samozrejme, aj privatizácia, vďaka ktorej tie najohyzdnejšie existencie prišli za nepatrný zlomok hodnoty k obrovským majetkom. Okrem priemyselných podnikov sa masovo privatizovali banky, nerastné bohatstvo a všetko, čo malo akú takú hodnotu. Je potom logické, že takáto „transformácia“ bola v podstate synonymom pre bezuzdné plienenia jednej z najbohatších (aspoň čo sa týka nerastného bohatstva) krajín sveta. Spôsob nadobudnutia takéhoto majetku mal všetky charakteristiky kriminálnych praktík, navyše absolútna väčšina bohatstva bola vyvezená do zahraničia a je zatiaľ bezpečne „zaparkovaná“ v daňových rajoch. Každopádne Rusko na sklonku Jeľcinovej éry bola zlyhaná, skrachovaná a vykradnutá krajina ovládaná mafiánskymi gangmi a cynickými oligarchami.

Ak sa dnes pozrieme na situáciu v Ukrajine, môžeme vidieť akési veľmi podobné déjà vu. Dnes je Ukrajina de facto euro-americký protektorát. Podobne ako Rusko je to krajina relatívne veľmi bohatá na nerastné suroviny, predovšetkým však je to krajina, v ktorej je vyše 3300 zatiaľ nesprivatizovaných štátnych podnikov. Porošenko teda dostal jasné zadanie – uskutočniť masívnu privatizáciu, teda „transformovať“ štátny majetok za symbolické cenu do rúk nadnárodných koncernov, odstrániť akékoľvek dotácie, maximálne liberalizovať ukrajinský trh, samozrejme, bez adekvátnej reciprocity, čo bude mať pre ukrajinských občanov tie najhoršie dôsledky. Ukrajinská pracovná sila sa míľovými krokmi začne doťahovať na svoj bangladéšsky vzor, kde zamestnanci nadnárodných koncernov pracujú v uzavretých továrňach v otrockých podmienkach za plat cca 70 eur mesačne.

Ostáva len jediný problém – čo s obyvateľstvom? Jednou z možností je zrušiť, akékoľvek náznaky demokracie a transformovať Ukrajinu na diktatúru pinochetovského razenia. Zdá sa, že takéto možnosti sa reálne zvažujú. Angažovanie šialeného diktátora Saakašviliho jasne ukazuje, o  aké persóny sa nová ukrajinská vláda mieni opierať. Zdá sa však, že nie všetko ide tak hladko, ako by si to ukrajinskí protektori predstavovali. V nedávnom rozhovore pre isté slovenské periodikum sa Jeľcinov slovenský klon a dnes aj Porošenkov poradca Dzurinda posťažoval, že cez ukrajinskú Verchovnú radu (teda cez ich parlament) prechádza sotva polovica reformných (rozumej pre občanov likvidačných) zákonov. Taká neslýchaná drzosť! Pre ľudí s mentálnym nastavením Dzurindu, Mikloša či Saakašviliho je nepochopiteľné, že poslanci národného parlamentu majú predovšetkým obhajovať záujmy svojich voličov, a nie svojich zahraničných pretektorov.

Dnes sa ukazuje, že s rabovačkou Ukrajiny treba začať čím skôr, kým súčasné bábky pri moci nezmetie ďalšia revolúcia. Ukrajinská vláda nevládne a nerozhoduje o ničom dôležitom, nemá pod kontrolou nielen východnú časť Ukrajiny, v ktorej vládnu separatisti, ale ani jej západ – Zakarpatskú oblasť, kde zase operujú pašerácke gangy skrz naskrz prerastené s colníkmi a miestni mafiáni s poslaneckým preukazom a členstvom v Porošenkovej strane   si vybavujú účty s milíciami Pravého sektora. Ukrajina je zlyhaný štát, v ktorom reálnu moc vykonávajú ozbrojené zložky či milície politických strán a vplyvní oligarchovia. Len sám dnepropetrovský oligarcha Kolomojskij má ozbrojené zložky v počte 20 000 ozbrojencov, čo je mimochodom takmer dvojnásobok veľkosti Ozbrojených síl SR.

Dnes je Ukrajina štátom, v ktorom korupcia narástla do nepredstaviteľných rozmerov, štát zlyháva na plnej čiare. Dramaticky narastá zadlženosť – ministerka financií žiada, aby Európska únia odpustila Ukrajine dlhy vo výške 40 mld USD, čo by mohlo byť reálne, ak by súčasná ukrajinská vláda za symbolické ceny sprivatizovala už spomínaných 3300 štátnych podnikov. V tom prípade, ak by súčasní ukrajinskí protektori dostali tieto podniky v reálnej hodnote prevyšujúcej 400 mld USD za nepatrný zlomok ich ceny, odpustenie dlhu v hodnote 10% tejto sumy (ktorú by v konečnom dôsledku aj tak zatiahli európski daňoví poplatníci) by mohol byť malý bonus pre vykonávateľov tejto ekonomickej vlastizrady. Miesto ekonomickej konsolidácie Ukrajina dáva na armádu viac než 5 % HDP (Slovensko nedáva na armádu ani 1 % HDP), jej ekonomická konsolidácia je teda v nedohľadne.

Budúcnosť Ukrajiny s jej dnešnými elitami je viac ako neradostná a je veľmi otázne, či po odchode Porošenka a jeho suity sa na Ukrajine nájde politik Putinovho formátu, ktorý zúboženej a rozkradnutej krajine vráti jej bohatstvo a česť.

Politológ Roman Michelko