Môj profil 
Predplatné
Bratislava 30. septembra (TASR) – Rozhodnutie zástupcov Veľkej Británie a Francúzska Arthura Chamberlaina a Édouarda Daladiéra podpísať pred 75 rokmi v Mníchove súhlas s odstúpením pohraničných území Československa hitlerovskému Nemecku, nebolo až tak motivované snahou zabrániť vojne ako takej, ako skôr úmyslom odkloniť nemeckú agresiu smerom na východ. Pre TASR to povedal historik, riaditeľ Stredoslovenského múzea a zároveň tajomník Ústrednej rady Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) Roman Hradecký.
"Veľmoci podpísali Mníchov a obetovali Československo v snahe odkloniť nemeckú agresiu smerom na východ a pre seba získať čas," povedal. Dodal, že tento postoj bol v úplnom rozpore s dovtedajšími snahami štátov ohrozených Nemeckom dohodnúť sa na spoločnom postupe aj so Sovietskym zväzom (ZSSR). "V tomto zmysle má neskoršie podpísanie paktu Molotov – Ribbentrop úplne iné konotácie. Sovieti sa ním snažili prehodiť kyvadlo zasa naspäť a preorientovať nacistický tlak späť na západ," poznamenal Hradecký na margo dohody o neútočení, ktorú ZSSR a Nemecko podpísali 23. augusta 1939.
Dodal, že ak bolo cieľom Francúzska a Veľkej Británie v septembri 1938 získať čas napríklad na zbrojenie, tak sa prepočítali, keďže Nemecko pomocou Mníchovskej dohody napokon dosiahlo rozpad Československa a získalo väčšinu modernej výzbroje československej armády. "ČSR malo v roku 1938 veľmi dobre prepracovaný systém obrany a na tú dobu modernú a dobre vyzbrojenú armádu. Úspešne dopadla aj mobilizácia, v Čechách aj na Slovensku," tvrdí Hradecký. Dodáva, že samotné Československo by sa podľa odborníkov dokázalo brániť nemeckému útoku niekoľko týždňov, kým by sa do bojov nezapojili spojenci.
Veľká Británia a Francúzsko však v tom čase jasne ukázali, že nemajú v úmysle svoje zmluvné záväzky splniť. "Obetovali Československo, vojne nezabránili a navyše výrazne posilnili Nemecko," zhodnotil Hradecký výsledky konferencie v Mníchove, na ktorej Veľká Británia a Francúzsko ustúpili tlaku Hitlerovho Nemecka a Mussoliniho Talianska.
Podľa riaditeľa Vojenského historického ústavu (VHÚ) Miloslava Čaploviča sa Československo na možnosť nemeckej agresie pripravovalo de facto už od nástupu nacistov k moci v roku 1933. S možnosťou, že by sa takémuto útoku bránilo samostatne, však nepočítalo. "Vždy uvažovalo o obrane štátu iba v rámci koaličnej vojny, za predpokladu rýchleho zapojenia sa Francúzska, Veľkej Británie, prípadne pomoci ZSSR," uviedol pre TASR. O útoku na Československo v tom čase podľa neho uvažovalo aj Maďarsko, ale len v prípade, že by už bola československá armáda takmer porazená. "Uvedomovali si prevahu československej armády nad svojimi silami," vysvetlil Čaplovič. Navyše, ak by Maďarsko napadlo Československo samostatne, hrozila by mu odveta Rumunska a Juhoslávie, spojencov Československa z Malej dohody.
Ako Hradecký ani Čaplovič nepredpokladá, že by boli Veľká Británia a Francúzsko v roku 1938 reálne presvedčené o tom, že Mníchovskou dohodou odvrátili vojnu. "Západné veľmoci a USA rozbehli rozsiahle zbrojenie a to svedčí o tom, že s dlhodobým udržaním mieru nepočítali," poznamenal. Západné veľmoci si však podľa neho v tom čase uvedomovali náskok, ktorý v tomto smere Nemecko a Taliansko malo a pravdepodobne sa snažili získať viac času na vojnové prípravy.
.JPG)
