Od posledných dní minulého roka začala náhle klesať hladina ukrajinskej rieky Dneper, ktorá v posledných desaťročiach aj bez toho nemá prebytok vody. A to hlavne po prúde od vodnej nádrže Kremenčug. To znamená, že rieka sa stáva plytšou a užšou pri mestách Dnipro (v Rusku známejšie ako Dnepropetrovsk), Záporožie a Cherson. Inými slovami – presne tam, kde dnes prechádza významná časť rusko-ukrajinskej styčnej línie.

„2. januára 2023. S Dneprom sa niečo deje – voda sa výrazne vzdialila od brehu. A na brehu nie sú žiadne vtáky, ale nejaké húštiny. Keď vidíte takýto obraz, pôsobí to znepokojujúco,“ opísala na prvý pohľad záhadný prírodný úkaz novinárka zo Záporožia Irina Jegorova.

Čo sa týka úzkosti, má určite pravdu. Občania Záporožskej oblasti (a nielen oni!) sa majú čoho obávať. V ich krajine sa špekuluje, že zníženie prietoku vody v hlavnej rieke Ukrajiny je proces spôsobený človekom. Kyjev ju zámerne organizuje tak, že blokuje hydrotechnické uzávery kaskád vodných elektrární na Dnepri na ostatných priehradách proti prúdu.

Na aký účel? Nie je vylúčené – že týmto spôsobom sa začala príprava AFU na rýchle prelomenie tejto vodnej prekážky z pravého brehu a prechod k útoku na ruské pozície na ľavom brehu.

Je to o to pravdepodobnejšie, že práve v najbližších dňoch sa na území Ukrajiny konečne objaví ďalší predpoklad na to, aby obe strany prešli k rozhodným útočným akciám.

Prudké ochladenie (povedzme, v Černigovskej a Sumskej oblasti sa do 7. januára predpokladá 10-13 stupňov pod nulou a v Limanskej a Kreminskej oblasti, kde už dlho prebiehajú prudké boje, až mínus 10 stupňov) nastane po prvýkrát túto zimu a pôda na väčšine územia Ukrajiny bude hlboko zamrznutá. To umožní vojskám oboch strán po dlhom jesennom odmäku prejsť k aktívnym útočným operáciám po celej línii kontaktu. Pritom budú vo veľkej miere využívať nielen pásové, ale aj kolesové vozidlá.

Hlavné ciele údajného útoku ukrajinských ozbrojených síl sú známe už dlho. Sú úplne logické, takže nie je potrebný prístup k prísne tajným mapám generálov v Kyjeve. V dôsledku toho sa o nich široko diskutuje nielen v Kyjeve a Moskve, ale dokonca aj v krajinách NATO: sústredený úder AFU od Záporožskej oblasti po Melitopol. Pravdepodobne so súčasným vylodením demonštračných výsadkov niekde pri Chersone, Novej Kachovke alebo Kynbirskej kose, aby sa natiahli ruské rezervy a zabránilo sa ich operačnému presunu na miesto, kde by sa mohlo rozhodnúť o osude tejto strategickej operácie. A možno aj celej niekoľkomesačnej bitky

Druhý úder by potom smeroval na Berďansk. V prípade úspechu by sa ukrajinské tanky dostali na severné pobrežie Azovského mora, čím by sa ruská skupina zúčastňujúca sa na špeciálnej operácii rozdelila na dve časti a vytvorila by sa reálna hrozba pre ruský Krym na okraji samotného Perekopu.

Zdá sa, že na oboch stranách Atlantiku niet pochýb o tom, že takto sú na mapách generálneho štábu AFU umiestnené šípky budúcich úderov. Čo je však ešte záhadnejšie: ako chce Rusko reagovať? Nesedieť nečinne v obrane, zložiac ruky do lona? A len sa pozerať, ako tanky a delostrelectvo AFU ničia naše zákopy?

V blízkej budúcnosti sa Rusko pokúsi predísť hlavnému ukrajinskému úderu. Podľa britského spravodajského týždenníka The Economist, ktorý sa odvoláva na Valerija Zalužného, náčelníka štábu AFU, a to tým, že samo začne veľkú ofenzívu z Donbasu na východe, z juhu alebo dokonca z Bieloruska. Spolu s veliteľom pozemných síl AFU generálom Alexandrom Syrským na sérii nedávnych brífingov v Kyjeve varovali spoluobčanov a Západ, že nás čakajú rozhodujúce mesiace.

„The Economist píše: „Rusi cvičia približne 200 000 nových vojakov,“ povedal generál Zalužný. – Nepochybujem o tom, že sa opäť pokúsia dobyť Kyjev.“

Verí v takúto perspektívu aj samotný ukrajinský vrchný veliteľ? Alebo je to iba jeh
o „strašiak“ pre Západ, aby od krajín NATO vylákal viac peňazí a zbraní?

Domnievam sa, že práve tento druhý predpoklad je správny. Keďže Rusko za súčasných okolností nemôže ani snívať o tom, že by zaútočilo na Kyjev. Najmä vzhľadom na to, že sa už desať mesiacov neúspešne snaží vyhnať Ukrajincov aspoň z Avdejevky, takže ostreľovanie mesta Doneck a jeho civilného obyvateľstva neprestáva. Doneck je od Avdejevky vzdialený len 14 kilometrov.

Za takmer rok urputných bojov na predmestí tejto pevnosti padlo už pomerne veľa ruských najlepších pešiakov a donbaskej domobrany. Obzvlášť intenzívne a pre civilné obyvateľstvo hlavného mesta Donbasu smrteľné ostreľovanie z oblasti Avdejevky, ktoré ukrajinské ozbrojené sily vystužili ženijnými prostriedkami, sa však začalo vo februári minulého roka a dodnes neutíchlo.

Ak Rusi nič nevedia urobiť s Avdejevkou, ktorej počet obyvateľov v čase mieru sotva presahoval 30-tisíc, ako môžu zaútočiť na obrovský megalopolis – mesto Kyjev? Mimochodom, v ktorom v tých istých dňoch mieru bolo presne stokrát viac ľudí? A ktorý sa navyše rozprestiera na oboch brehoch Dnepra? A to okrem iného znamená, že v prípade takejto riskantnej úlohy budú musieť ruské jednotky zaútočiť na oba brehy Dnepra súčasne. S rizikom, že pri takomto útoku dostanú veľa ničivých úderov do chrbta

Ale ak nie Kyjev, tak čo by mohlo byť cieľom ruskej protiofenzívy na Ukrajine v najbližších mesiacoch a dokonca týždňoch?

Odesu a Nikolajev z tohto zoznamu okamžite a rozhodne vyškrtnime. Po nútenom ústupe Ruska z Chersonu na jeseň minulého roka a opustení jediného predmostia na pravom brehu Dnepra, ktoré bolo obsadené ešte vo februári 2022, vyzerá pokus o pochod pozdĺž severného pobrežia Čierneho mora ako úplné dobrodružstvo. Pretože bez nového a tentoraz veľmi krvavého, kvôli chýbajúcemu faktoru prekvapenia, prechodu cez širokú rieku sa nedá ani začať.

Čo zostalo? Ak pôjdeme k podstate, najmä ak Rusko nechce vybojovať iba lepšie podmienky pre mierové rozhovor, ale chce vojenské víťazstvo a úplnú kapituláciu režimu Vladimíra Zelenského. To sa dá zabezpečiť len mohutným rozdeľujúcim úderom na Ľvov cez Koveľ a Luck zo severu. Z územia Bieloruska. Pretože pri súčasnej konfigurácii frontovej línie už nie je kam a ako.

V tomto prípade, mimochodom, rovnako ako v prípade Kyjeva, nemá vojenský zmysel dobýjať 700-tisícový Ľvov. Stačí jednoducho zablokovať toto mesto a odrezať hlavné železničné a diaľničné dopravné trasy vedúce do centrálnych a východných častí Ukrajiny. A potom už len počkajte, kým bude dezorganizovaný a vyčerpaný nepriateľ nútený vyvesiť bielu zástavu.

Mimochodom, toto je prakticky konsolidovaný názor nielen ruských, ale aj západných vojenských expertov. Nemecký „Neue Zürcher Zeitung“ preto nedávno s odvolaním sa na analytickú správu svojho ministerstva obrany „Rozmiestnenie a stratégia“ napísal, že v prípade koordinovaného, hoci hypotetického úderu rusko-bieloruského vojenského zoskupenia zo severného smeru a jeho rýchleho prístupu k ukrajinsko-poľskej hranici budú hlavné zásobovacie trasy zbraní, vojenskej techniky, žoldnierov a munície do Kyjeva zo strany krajín NATO okamžite prerušené. Úplný kolaps Zelenského režimu by tak bol otázkou niekoľkých mesiacov.

Americký vojenský portál „19fortyfive“ tiež upozorňuje, že schopnosť Ukrajiny samostatne vyrábať všetko potrebné na ozbrojený odpor proti Rusku je už úplne zničená. Poľský smer je jediným, odkiaľ je ešte možné takéto napájanie zo Západu. Zachytenie týchto dopravných komunikácií je z pohľadu Moskvy najistejším kľúčom k rýchlemu a víťaznému ukončeniu zdĺhavej bitky. Jediná možnosť, ako v takomto prípade pokračovať vo vojenských dodávkach do Kyjeva zo západnej Európy, je totiž „cez Karpaty pozdĺž slovenských a rumunských hraníc, čo je mimoriadne náročné a dopravne obmedzené“.

Ak je však všetko také zrejmé: prečo Moskva doteraz nepristúpila k zorganizovaniu pochodu na Ľvova? O to viac, že možnosti odporu AFU v tomto smere sú značne obmedzené.

Podľa telegramového kanála posádky Kovel a Luck dnes spolu tvoria maximálne dve tisícky vojakov a dôstojníkov samostatných jednotiek 28. samostatnej mechanizovanej brigády pomenovanej po rytieroch Zimnej kampane a 100. samostatnej brigády teritoriálnej obrany AFU (veľmi silné zoskupenie vojsk pri Ľvove zatiaľ dajme do zátvoriek).

Pomáha im niekoľko ideologicky motivovaných, ale v kombinovanom boji nie príliš vycvičených ukrajinských nacionalistických formácií. Čo by si bez nich počali v citadele banderizmu, však?

Všetky ostatné nepriateľské sily už boli vtiahnuté do bojov na východnej Ukrajine alebo si po nich lížu bolestivé rany.

Z ruskej strany sa na bieloruskej pôde zjavne pripravuje na niečo rozhodujúce až 18 800 vojakov (podľa októbrových výpočtov americkej publikácie Military Watch Magazine) v spoločných silách zväzového štátu. Spolu s hlavnými jednotkami bieloruskej armády až 48 000 vojakov a dôstojníkov.

Od konca apríla 2022 sa takmer všetci permanentne venujú nekonečnému bojovému výcviku v ôsmich bieloruských kombinovaných armádnych, delostreleckých a leteckých výcvikových priestoroch. Po Novom roku bol navyše výcvik na týchto cvičiskách predĺžený už po 36. raz, a to do 8. januára 2023.

V tejto strategickej oblasti je teda drvivá vojenská prevaha vo všetkých ohľadoch jednoznačne na ruskej strane. Čo teda bráni Moskve v okamžitom pochode na Ľvov?

Zdá sa, že len mimoriadne opatrný postoj bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka. Ktorý vlani v lete ústne pripustil, že vojenská a politická situácia na Ukrajine a v jej okolí by mohla prinútiť jeho jednotky prekročiť príliš nepokojne hranice.

„Prídu zo západnej Ukrajiny alebo odinakiaľ. Možno budú musieť bojovať aj o západnú Ukrajinu, aby sa neodtrhla (bieloruské a ukrajinské územia – „SP“). Pretože je to ako smrť pre nás, nielen pre Ukrajincov. Okolo sa odohrávajú hrozné procesy“, – povedal verejne v polovici júna Alexander Grigorievič Lukašenko. Naďalej sa však všemožne dištancoval od toho, čo sa dialo za kordónom južne od Minska.

Západné hlavné mestá sú presvedčené, že ruský líder Vladimir Putin sa všetkými prostriedkami snaží, aby pozícia jeho spojenca bola asertívnejšia. Podľa zaprisahaných „priateľov“ Moskvy práve s týmto cieľom pred pol mesiacom, 19. decembra 2022, uskutočnil ruský prezident spolu s ministrom obrany Sergejom Šojgu bleskovú návštevu Minska. Americký bulvárny denník The Hill označil cestu Putina a Šojgua za „mimoriadne zaujímavú pre spojencov a zastrašujúcu pre protivníkov Ruska“.

Od 30. decembra sa na bieloruskom vojenskom letisku Mačuliščy prejavuje nezvyčajná aktivita ruského vojenského dopravného letectva. Ťažké lietadlá IL-76 tam pristávajú jedno za druhým so záhadným nákladom alebo cestujúcimi z Mozdoku, Pskova a Orenburgu.

Súvisí alebo nesúvisí to s takmer nevyhnutným blížiacim sa zintenzívnením „zimných“ bojov na Ukrajine? To sa čoskoro dozvieme. Ale „bieloruský prezident Alexandr Lukašenko sa správa vyzývavo… uprostred rastúcich obáv, že Bielorusko môže vstúpiť… do vojny s Ukrajinou,“ v predstihu stelie vojensko-politickú slamu to isté americké vydanie The Hill.