Politika hnevu a voľba z pomsty. Analyzujeme TOP opozičné stratégie

Dáta na úvod: Slovensko je z hľadiska vnímania korupcie podľa niektorých prieskumov na 59. mieste zo 180 krajín, avšak treba brať do úvahy, že s tento výsledok prezentuje mimovládka Transparency International, čiže je na vás, do akej miery ho budete brať ako vytesaný do kameňa…

Fenomén uplácania sa vyskytuje naprieč štátmi sveta a spôsobil v priebehu rokov odchody politických lídrov a pády celých vlád od Guatemaly cez Južnú Kóreu až po Pakistan. Podozrenia z vážnych korupčných káuz viedli aj k pádu českej vlády v roku 2013 za premiéra Petra Nečasa (ODS), ktorý bol neskôr právoplatne odsúdený. Z tejto témy profitoval v predvolebnom boji aj Péter Magyar – a zvyšok sú dejiny, ako sa hovorí…

Háčik je v tom, keď sa vec extrémne nafukuje bez ohľadu na skutočný stav

Nakoľko je predmetný problém skutočne vážny tu a teraz, podľa mojej skromnej mienky nie je možné posúdiť úplne objektívne a do bodky. Spomeňme pre orientáciu spor medzi generálnym prokurátorom a vládnymi predstaviteľmi, keď Maroš Žilinka vyčítal nízke čísla stíhaných a vyšetrovaných osôb z korupcie (a žiadne „veľké ryby”). SMER vtedy hodil loptu naspäť s odkazom, že veď to sú výsledky práce prokuratúry, údajne neriešiacej kauzy z rokov 2020-2023…

Na Slovensku sa korupcia stala nosnou témou boja proti dnešnej koalícii po vražde Jána Kuciaka. Naratív, ktorý sa vytvoril, netreba hádam pripomínať ani rozmazávať. Ostal však zabetónovaný vo verejnom priestore ako večná téma, keď opozícia nemá čo iné vytiahnuť (preborníkom v tomto športe je Igor Matovič). A tak sa udomácnilo slovo „mafia”, odtrhnuté od svojho originálneho významu, avšak veľmi efektívne, keď chcete ľudí prebudiť k aktivite a dostať ich na námestia. Tomu sa hovorí „politika hnevu”.

Podotýkam, že je výdatne vyživovaná istým typom médií, ktoré svoju predajnosť postavili na zámienke „odhaľovania korupcie v mene verejného záujmu”.

Voľba z pomsty

Ak sa jednej strane politického spektra podarí nezmazateľne označiť druhú stranu ako tú s korupčnými škandálmi (bez ohľadu na to, že v aktuálnom volebnom období nemali žiadne), spôsobuje hnev prebudený u ľudí tzv. revenge voting, teda voľbu z pomsty. Príklad: nevolím Fica, ale Matoviča, lebo on mu to „vykričal”; nech mu len „naloží”.

Na tomto princípe sa v podstate hnutie Oľano vyviezlo svojho času na vrchol. Spomínate si určite na videá z Cannes – teraz prišli matovičovci s ďalším materiálom. Úplne stačí v ľuďoch vzbudiť podozrenie bez dôkazov či oficiálneho vyšetrovania – hnev je emócia, ktorá vzplanie veľmi rýchlo najmä v ťažkej ekonomickej situácii. Funguje to, nie náhodou je revenge voting psychologický fenomén skúmaný odborníkmi.

Komu sa podarí úspešne pracovať s touto pákou na voliča, má časť úspechu zaručenú

Ak z uvedených informácií vyvodíme závery, potom je zjavné, že hnacím motorom pre opozičné strany je tvorba a udržiavanie konfliktu. Ide o najprízemnejší prostriedok vplyvu, ktorý od vyťaženého občana, unaveného pracovnými povinnosťami nevyžaduje náročnejšie štúdium programu tej-ktorej strany. Takisto nemusíte byť ani priveľmi charizmatická osobnosť, keď pracujete s agendou hnevu a konfliktu – ľudia nemusia milovať vás, keď toho druhého dostatočne nenávidia.

Tento modus operandi sa netýka len Matoviča alebo Naďa. Aj taký predseda KDH by si vzhľadom na predstavené poznatky mohol položiť otázku, čo je teda to skutočné zlo v politike, keď už o ňom toľko hovoria…