Pripravte sa na paľbu. Keď budú známe mená nových ministrov, začne sa pekelný rev

Je tu deň podpisu koaličnej zmluvy. Rozdelenie rezortov je už takmer jasné a hoci platí to známe „kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič“, tak v prípade tejto koalície sa dá predpokladať, že s dohodou nebude nejaký vážnejší problém. Sú to ľudia, ktorí sa väčšinou poznajú a spolupracovali spolu dlhé roky.

A mainstream bude kričať. Iná možnosť nie je, krik bude veľký. Keby sa dohoda na niečom zasekla, kričali by: vidíte, ešte ani nie sú vo vláde a už sa hádajú. A ak všetko pôjde hladko, budú ešte viac kričať: vidíte, boli dopredu dohodnutí!

Nie je možné niečo vysvetliť ľuďom, ktorí sú platení za to, aby nechápali. Dalo by sa všeličo hovoriť o tom, že politickí záletníci a podnikatelia nepochopia, že motivácia môže byť aj iná ako tá ich, dalo by sa spomínať to staré „podľa seba súdim teba“, dal by sa spomenúť prastarý vtip o líške a vlkovi, ktorí potrebovali zmlátiť zajaca, tak si vždy našli zámienku („kde máš čapicu?“)…

Ale to vlastne už ani nemá zmysel riešiť. Oni tak či onak vždy kričali, kričia a budú kričať. Čoraz viac ľudí je voči tejto manipulácii už absolútne imúnnych a dnes už ten krik vôbec nevnímajú, berú ho len ako nejaké hlukové pozadie, kŕkanie žiab, krákanie vrán. Tí zlomyseľnejší sa potom tešia: čím väčší krik počuť, tým lepšie, je to neomylný signál, že tým lepším smerom sa veci vyvíjajú.

Naozaj zábavné bolo v uplynulých dňoch sledovať ten obrat globalistických masmédií z večera do rána, keď šéf Hlasu-SD Peter Pellegrini oznámil rozhodnutie, že Hlas definitívne ide do koalície so Smerom a SNS. Ak dovtedy bol „chrumkavý“, nádejný člen „dobrej“ koalície PS – Hlas – KDH – SaS, tak mihnutím oka sa z neho stal rovnaký verejný nepriateľ ako Robert Fico.

Nuž a teraz, keď prídu prvé mená nových ministrov, sa začne naozajstný bengálsky rev. Vraj aké to budú príšerné kádre – nenechajú na nich nitku suchú. Nič to zato, že to budú nominanti ako každý iný, mnohí už budú mať vo funkciách čosi absolvované. Ako keby politickí nominanti ktorejkoľvek z predošlých vlád boli vždy ktovieakí experti na odbor, ktorému majú šéfovať… A tak bude zbytočné upozorňovať, že v demokracii to tak býva, ministri sú politické osoby, na odborné konzultácie majú pod sebou dosť ľudí.

Bude zbytočné pripomínať, že potom, ako bábkoherečka zastrešovala informatizáciu a investície, kaderník/obuvník šéfoval ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu a podvodník/plagiátor mal v hrsti celý štát a jeho financie, už naozaj môže byť ministrom financií či čohokoľvek iného aj nehovoriaci afganský Sýrčan zo železničnej stanice alebo medveď-vegetarián od tatranských kontajnerov.

Budú kričať, že tí nominanti nie sú vhodní, čo všetko kedy v minulosti povedali a ako ich niekto obvinil, hoci to bolo účelové. Globalistické masmédiá používajú oddávna ako jednu zo svojich metód obvinenia v štýle iného starého vtipu: „Vážení susedia, odkedy ste boli u nás na návšteve, stratil sa nám strieborný príbor. On sa síce potom našiel, ale viete, to podozrenie tu už ostane.“

Ten vreskot je skrátka povinný. Jednoducho to tak je: akonáhle prídu prvé mená, tak sa začne paľba, spustí sa nárek a dole Dunajom začnú tiecť velikánske guľaté slzy v tvare pekných okrúhlych euromincí. Tak to musí byť. Odberatelia tohto druhu zábavy si začnú v hrôze trhať vlasy, niektorí možno odídu za Soltészom, Klusom a Nvotovou niekam za medveďmi. A tí druhí? Niekto si možno kúpi pukance a pohodlnejšie sa usadí. Trápnosmiešna zábava sa môže začať. Niekto im iba nezúčastnene ukáže prostredný prst. A my ostatní už ani to nie. Už nám to nestojí ani za to.