Prečo sa druhá, práve prebiehajúca genocída Arménov týka aj nás Slovákov?

Azerbajdžan v uplynulých niekoľkých týždňoch možno definitívne zničil arménsky Náhorný Karabach. Tento medzinárodne neuznaný štát je súčasťou pravlasti Arménov, je starobylým jadrom historického územia, kde ležia ich najstaršie a najsvätejšie miesta, chrámy, pamiatky.

Pre Arménov je Arcach (Arcach je arménsky názov pre Náhorný Karabach) čosi ako Kosovo pre Srbov či Povltavie pre Čechov. Ešte pred pár týždňami bol obývaný takmer výlučne Arménmi, ale to, čo bolo realitou po tisíce rokov, sa teraz zmenilo. Z približne 150 tisíc obyvateľov Náhorného Karabachu už vyše stotisíc, možno až stodvadsaťtisíc odtiaľ utieklo do Arménska a ďalší sa masovo valia ďalej.

Azerbajdžan tvrdí, že odchádzajú dobrovoľne, ale tá „dobrovoľnosť“ spočíva vo voľbe medzi tromi možnosťami, ktorú im dal samotný azerbajdžanský prezident Ilham Alijev: buď odídu, alebo začnú hovoriť azerbajdžansky, prijmú azerbajdžanský pas a stanú sa z nich Azerbajdžanci – alebo tretia možnosť je, že ich pobijú ako psov, čo sa tam na mnohých miestach aj v praxi deje. Výsledkom je, že obyvatelia Náhorného Karabachu zanechali svoje domy a utiekli do Arménska.

Preto Fórum arménskych asociácií Európy a arménska komunita na Slovensku usporiadali v stredu 4. októbra popoludní pri kamennom pamätníku arménskej genocídy, kameni „chačkar“ s krížom, ktorý je na Tyršovom nábreží v Bratislave, protest s názvom Stop genocíde a deportácii v Arcachu.

Na stretnutí vystúpil prezident Fóra arménskych asociácií Európy Ašot Grigorian, bývalý premiér Ján Čarnogurský, bývalý predseda Národnej rady František Mikloško, bývalý minister spravodlivosti Štefan Harabin, bývalý expert OSN Dezider Štefunko a ďalší rečníci. Predstavitelia kresťanskej charity usporiadali finančnú zbierku na pomoc obetiam tejto – po sto rokoch opäť ďalšej – genocídy Arménov.

A nielen Arménov. Je to tiež genocída kresťanov, kultúrna, civilizačná likvidácia kresťanstva, ktoré má na tomto území obzvlášť bohatú históriu. Arménsko bolo prvou krajinou na svete, ktorá prijala kresťanstvo za svoje štátne náboženstvo už v roku 301.

Moslimskí dobyvatelia systematicky a cieľavedomo ničia všetko, čo má nejakú súvislosť s kresťanskou históriou: kostoly, pamätníky, cintoríny. Dokonca starobylé ozdobné náhrobné kamene s krížmi drvia na prach, aby na tom území neostala naozaj žiadna pamiatka na to, že tam kedysi žil iný národ, než Azerskí Turci (starší názov pre Azerbajdžancov, ktorí sú v podstate odnožou tureckého národa). Je to dobre zdokumentované, takto sa to stalo na všetkých územiach, ktoré predtým boli pôvodne arménske, ale dnes už sú súčasťou Turecka či Azerbajdžanu.

Je to súčasť širšieho plánu a procesu ničenia pravoslávia a vo všeobecnosti kresťanstva. Kosovo, Severný Cyprus, migračná katastrofa západnej Európy… to všetko sú rôzne čriepky toho istého obrazu.

A či chceme alebo nie, toto sa už dotýka aj nás Slovákov. Keď turecký prezident Recep Tayyip Erdogan povedal, že nová veľká turecká ríša má siahať od Číny až po Viedeň, tak si musíme aj my Slováci položiť otázku, čo môžeme urobiť, aby sme toto nebezpečenstvo zastavili.

Nie je to nič nové pod slnkom. Opäť, už po x-tý raz v histórii sú Arméni cieľom útoku. Nové je na tom však to, že tentoraz, prvýkrát v arménskych dejinách, sa to deje na základe vnútornej zrady, keď vlastných zradil samotný premiér Nikol Pašinjan, ktorý prakticky odovzdal Náhorný Karabach odvekému nepriateľovi. A ten neváhal a okamžite tam začal s likvidáciou všetkého arménskeho.

Keď pred začiatkom druhej svetovej vojny nemeckí generáli ostali váhať potom, ako im Hitler predostrel svoje plány na genocídu európskych národov, Hitler im vraj odpovedal otázkou: „Kto si dnes spomenie na genocídu jeden a pol milióna Arménov?“ Aké je poučenie z tohto výroku? Ak podobné zločiny ostanú bez odozvy a bez povšimnutia, bude to inšpirovať zločincov ich zopakovať. Môžeme len hádať, či sa to jedného dňa nemôže stať aj v strednej Európe. Aj preto by sme si mali dianie v Arménsku všímať a správne ho chápať v kontexte s inými svetovými udalosťami.

P.S. Arménsky národ je nesmierne kultúrny a vzdelaný. Len taký detail, ako perlička, ktorá tiež odznela na tom stretnutí: ulice sú tam označené v troch jazykoch a troch písmach: arménsky, rusky aj anglicky, teda v arménskom písme, azbuke aj latinke. A tieto tri celkom odlišné jazyky aj písma Arméni ovládajú, deti sa ich tam učia v škole. Arménsko je tiež jedinou krajinou na svete, kde deti majú v škole ako povinný predmet šach. Výsledok: Arméni sa stali majstrami sveta družstiev v šachu, keď dvaja z toho štvorčlenného družstva pochádzali zo 150-tisícového Náhorného Karabachu. Toho Karabachu, ktorý dnes už vlastne neexistuje…