Prečo Čaputová nie je moja prezidentka, okrem toho, že som ju nevolil. Je v tom Štefunko i Šimečka

Bratislava 2. apríla 2019 (HSP/Roman Bednár/Foto:TASR-Martin Baumann)

Zuzanu Čaputovú som nevolil a som zhrozený zo všetkých, ktorí myslia proslovensky, proslovansky a anti-NATO-vsky a dali jej hlas. Potom ale len zradili sami seba, Slovensko i večný odkaz Ľ. Štúra. Pravdepodobne ho nepoznajú, alebo ho vôbec ani len nepochopili. Práve tak, ako veľká časť Slovákov nikdy nepochopila a nerealizovala legendárny mýtický odkaz Svätopluka všetkým potomkom Veľkej Moravy

Obrovská časť voličov Zuzany Čaputovej tiež vôbec nezrealizovala a neobsiahla, kto táto žena v skutočnosti je.

Veľká časť Slovákov nevie reflektovať, obsiahle niečo objektívne spoznať a potom dokonale analyzovať. Títo ľudia vidia všetko v rovine maximálneho zjednodušenia a v podstate nemajú vlastnú mienku. Stačí im vo väčšine prípadov, čo im iní podsunú, najmä ak ich vnímajú ako autoritu. Aj v tomto prípade zhltli len istú mediálnu „konštrukciu“ Čaputovej, ale takmer nič nevedeli o skutočnej „osobnosti“ človeka Čaputová.

Vo všeobecnosti sú Slováci neobyčajne slabí psychológovia a o dôkladnej psychoanalýze osobnosti spravidla nemajú ani šajnu. Tú skúsenosť som urobil v SR x-krát. Spomínam si, keď som bol pred rokmi s nemeckými žurnalistami na Pressereise v SR a navštívili sme aj vidiecke lokality a žurnalisti sa pýtali tamojších žien, prečo volili Mečiara, tak keď som im preložil ich odpovede, tak sa rozosmiali, alebo len opovržlivo pokrútili hlavou, lebo odpovede často zneli: „No preto, lebo on je taký krásny veľký chlap.“

Hanbil som sa vtedy veľmi.

A podobne by zneli odpovede veľmi často aj v prípade Čaputovej. A hanbil by som sa aj teraz veľmi, lebo mnohí v SR ani po rokoch, ktoré odvtedy prešli, vôbec nezmúdreli – práve naopak. Slováci sa dali naivne a ľahkoverne oklamať aj vtedy, keď si zvolili prezidenta Kisku, hoci mnohí z nich po dlhom čase objavili, že vôbec nezopdovedá predstave, ktorú o ňom pôvodne mali a si prisahali, že „čosi podobné“ už nikdy nechcú za prezidenta.

Naleteli však nepredstaviteľne naivne opäť a po čase budú opäť ľutovať a lamentovať. Ale neskoro, a ako takmer vždy, príde u nich všetko neskoro. To je podľa všetkého smutný osud slovenského národa, že keď príde na dôležitú križovatku, tak sa neraz vydá na ďalšiu cestu nesprávnym smerom.

Je síce pravdou, že veľký výber na osobnostiach nebol a z môjho pohľadu ani jeden z bývalých prezidentov nebol veľkou osobnosťou. Jeden však predsa len aspoň trochu.

Ale v tomto prípade, keď ostali už len dvaja kandidáti, tak pre každého Naozaj-Slováka a Slovana, malo byť jasné koho nemá voliť.

Mal som „česť“ v mojom dlhom živote spoznať mnoho politikov a diplomatov doma i v zahraničí. Napríklad R. Fica som spoznal ešte v jeho politických začiatkoch – spomínam si na jeden z našich rozhovorov spred mnohých rokov v jeho smeráckej pracovni, keď sme si po jeho skončení vymenili vlastné knihy – daroval mi svoju knihu Trest smrti a ja jemu moju knihu Súčasné Nemecko za fasádou demokracie. Dnešný R. Fico je už veľmi iný, ako bol „môj“ vtedajší Fico.

Podobnú skúsenosť, ale podstatne horšiu mám s Ivanom Štefunkom.

Predsedu Progresívneho Slovenska som spoznal ešte ako mladého muža a priaznivca a veľkého obdivovateľa R. Fica. Upozornil ma na neho môj dobrý priateľ Dušan Čaplovič, s tým, že možno by som s ním mohol urobiť nejaký rozhovor pre nemecké médiá. Sedel vtedy vo svojej kancelárii, pokiaľ si dobre spomínam, na Gunduličovej ul. v Bratislave. Mali sme dobrý rozhovor a v tom čase sa dával proslovensky a „anti-Západne“.

To všetko je teraz preč, zabudnuté a zahodené – odvrhnuté, „predané“ a také je aj Progresívne Slovensko – štefunkovské po novom, v každom prípade nie po mojej „chuti“.

Zo Štefunka sa stal kalkulujúci politický karierista, ktorý má vysoké ciele. Budúci slovenský premiér? Prečo nie? S prezidentkou Čaputovou je všetko možné a k tomu s podporou Západu……..

Prezidentka SR je produkt z politickej dielne „ostrieľaných“ politických borcov Ivana Štefunka a Milana Šimečku. A tento produkt je pre mňa bez kvality, tak ako ju vnímam ja, je pre mňa doslova nevhodným nepodarkom.

M. Šimečku z PS síce osobne nepoznám, ale chodieval som svojho času pracovne do SME, keď bol jeho otec šéfredaktorom. Sporadicky som tam spolupracoval s oddelením kultúry, vyšli tam nejaké moje príspevky i recenzie niekoľkých mojich kníh. Spoznal som sa tam aj s Matúšom Kostolným.

Niekoľkokrát som sa pokúšal stretnúť so šéfredaktorom Šimečkom, aby som diskutoval s ním o jeho názoroch a o smerovaní SME.

Telefonicky bol pre mňa nedosiahnuteľný. Jeho sekretárka zakaždým povedala, že je na porade, alebo že nie je v redakcii. V SR sa v tom čase už vedelo, že som veľkým kritikom Západu a sympatizantom Ruska.

Veľmi rýchlo mi bolo jasné, že preto sa mi šéfredaktor Šimečka vyhýbal. To mi po čase potvrdil jeden jeho spolupracovník, s ktorým som sa bližšie poznal. Bol som známy aj tým, že som dobrý argumentátor, s obsiahlym poznaním a výborný rétor, ktorý má aj dar rýchleho a ohybného jazyka.

Jedným slovom bol som nebezpečný protivník a Šimečka sa nechcel so mnou konfrontovať. Nechcel riskovať, že budem o tom písať!

Na Slovensku sa hovorí, že jablko nepadne ďaleko od stromu a v tomto prípade to určite platí. Syn je kópia otca s malým dodatkom!

K Čaputovej ešte poviem to, že západné média (nemecké, francúzske i ďalšie) ju propagovali veľmi intenzívne a tak tiež ovplyvnili jej zvolenie.

Ako psychológ, filozof, mysliteľ, národovec a srdcom i rozumom aj frommista sa za túto voľbu hanbím veľmi, nie však za seba!

Ja som zvolenej nedal svoj hlas!

Roman Bednár