Ruský prezident Vladimir Putin čakal len šesť mesiacov, kým prešiel od špeciálnej vojenskej operácie k plnohodnotnej vojne proti Ukrajine. Putinov počiatočný útok sa obmedzil na sotva 150 000 vojakov. Očakával rýchle víťazstvo, po ktorom budú nasledovať rokovania o jeho hlavných záujmoch: Ruská kontrola Krymu, ukrajinská neutralita a autonómia pre ruské obyvateľstvo v Donbase, ale mýlil sa. Putin nepočítal s tvrdým odporom Ukrajiny ani s masívnou vojenskou a hospodárskou intervenciou Západu. Tvárou v tvár novej situácii Putin zmenil svoju stratégiu. Teraz sa chystá vypustiť svojho vlastného generála Shermana a prinútiť Ukrajinu vyť.

Minulý mesiac Putin poveril generála Sergeja Surovikina celkovým velením ruskej vojny na Ukrajine. Surovikin pochádza z technologicky vyspelých vzdušno-kozmických síl, ale bojoval na zemi v Afganistane, Čečensku a Sýrii, kde sa mu pripisujú zásluhy o záchranu Asadovho režimu. Surovikin verejne vyhlásil, že na Ukrajine nebudú žiadne polovičaté opatrenia. Namiesto toho začal metodicky ničiť ukrajinskú infraštruktúru presnými raketovými útokmi.

Armády potrebujú železnice a zatiaľ čo Sherman systematicky ničil trate vedúce do Atlanty, Surovikin ničí elektrickú sieť, ktorá poháňa ukrajinské železnice. V ukrajinských mestách je tak zima a tma, ale Surovikin zrejme súhlasí so Shermanom, že “vojna je krutosť a tú nemožno zjemniť”.

Rusko teraz postavilo svoju ekonomiku na vojnový základ, povolalo zálohy a zhromaždilo státisíce vojakov vrátane brancov aj dobrovoľníkov. Táto armáda je vybavená najmodernejšími ruskými zbraňami a na rozdiel od mnohých západných správ nie je zďaleka demoralizovaná. Na druhej strane Ukrajina vyčerpala svoje zásoby zbraní a pri pokračovaní vo vojne je úplne závislá od vojenskej podpory Západu. Ako minulý týždeň poznamenal predseda Zboru náčelníkov štábov generál Mark Milley, Ukrajina urobila asi všetko, čo mohla.

Keď bohatá černozem Ukrajiny pevne zamrzne, začne sa masívny ruský útok. V skutočnosti sa už začal v dôležitom dopravnom uzle Bachmut, ktorý sa stal akýmsi ukrajinským Verdunom. Očakávame, že Bachmut padne, a predpovedáme, že bez väčšej podpory Západu Rusko do leta budúceho roka znovu získa Charkov, Cherson a zvyšok Donbasu.

Podobne ako Západ vo Vietname, Afganistane a Iraku, aj my sa potácame v ďalšom nepovinnom, časovo neobmedzenom vojenskom záväzku, pokračujú autori Michael Gfoeller and David H. Rundell. Ukrajinské jednotky sa cvičia v Európe. Západní dodávatelia obrannej techniky už udržiavajú ukrajinské vojenské vybavenie a prevádzkujú raketové systémy HIMAR. Americký vojenský personál v aktívnej službe je teraz na Ukrajine, aby monitoroval dodávky zbraní. Očakávame, že s tým, ako ruská ofenzíva naberá na obrátkach, sa budú ozývať hlasné hlasy volajúce po vyslaní čoraz modernejších zbraní a nakoniec aj po nasadení vojenskej techniky NATO na obranu Ukrajiny. Tieto hlasy by sa mali jednoznačne odmietnuť z mnohých dôvodov. Tu sú niektoré z nich.

Celé generácie západných lídrov sa úspešne snažili vyhnúť priamemu vojenskému konfliktu so Sovietskym zväzom. Uvedomovali si, že na rozdiel od Moskvy má Západ veľmi malý strategický záujem na tom, kto kontroluje Doneck. Určite neboli ochotní riskovať jadrovú vojnu kvôli Charkovu. Ukrajina nie je členom NATO a aliancia nemá povinnosť ju brániť. Putin sa nevyhrážal ani žiadnemu členovi NATO, ale dal jasne najavo, že s akýmikoľvek zahraničnými jednotkami, ktoré vstúpia na Ukrajinu, sa bude zaobchádzať ako s nepriateľskými bojovníkmi. Vyslaním jednotiek NATO na Ukrajinu by sa tak naša zástupná vojna s Ruskom zmenila na skutočnú vojnu s najväčšou jadrovou mocnosťou sveta.

Niektorí tento konflikt prezentujú ako morálnu hru medzi dobrom a zlom, ale skutočnosť je zložitejšia. Ukrajina nie je prosperujúcou demokraciou. Je to zbedačený, skorumpovaný štát jednej strany s rozsiahlou cenzúrou, kde boli zrušené opozičné noviny a politické strany. Pred vojnou boli krajne pravicové ukrajinské nacionalistické skupiny, ako napríklad brigáda Azov, dôrazne odsúdené Kongresom USA. Odhodlaná kampaň Kyjeva proti ruskému jazyku je obdobou kanadskej vlády, ktorá sa snaží zakázať francúzštinu v Quebecu. Ukrajinské strely zabili stovky civilistov v Donbase a objavujú sa správy o ukrajinských vojnových zločinoch. Skutočne morálnym postupom by bolo ukončiť túto vojnu rokovaniami, a nie predlžovať utrpenie ukrajinského ľudu v konflikte, ktorý pravdepodobne nevyhrá bez riskovania amerických životov, pokračujú autori.

A potom je tu vždy neočakávaný zvrat udalostí, keď sa napätie v jednom regióne stupňuje a prelieva do iného. Rastie možnosť, že Irán podnikne preventívny vojenský útok na Izrael. Revolučný režim v Iráne čelí čoraz vážnejšej ľudovej vzbure. Nová vláda v Izraeli je odhodlaná zabrániť Iránu získať jadrové zbrane. Dohoda JCPOA zaniká a s ňou aj nádej na zmiernenie sankcií pre upadajúce iránske hospodárstvo. Vojna by zjednotila iránske obyvateľstvo vo vlasteneckom boji, poškodila by schopnosť Izraela zasiahnuť Irán a vyvinula by tlak na Západ, aby rokoval o ukončení sankcií.

Niet pochýb o tom, že Spojené štáty by boli vtiahnuté do akéhokoľvek konfliktu medzi Izraelom a Iránom. Znepokojuje nás, pokračujú autori, že Irán dodáva Rusku zbrane pre vojnu na Ukrajine a Moskva by sa mohla cítiť povinná prísť na pomoc svojim spojencom v Teheráne. Práve takýto domino efekt odštartoval prvú svetovú vojnu. Kto čakal, že zavraždenie rakúskeho veľkovojvodu srbským anarchistom v Bosne povedie k tomu, že vo Francúzsku zahynú tisíce Američanov? Nepotrebujeme reprízu.

Možno sa mýlime, pokračujú Michael Gfoeller a David H. Rundell. Možno ruská zimná ofenzíva nebude, alebo ju ukrajinské ozbrojené sily dokážu zastaviť. Ak však máme pravdu a február zastihne generála Surovikina pred bránami Kyjeva, musíme ako národ a aliancia triezvo zvážiť a úprimne prediskutovať, aký je rozsah našich záväzkov voči Ukrajine a aké riziká sme ochotní prijať pre našu vlastnú bezpečnosť, uzatvárajú autori článku.