Môj profil 
Predplatné
Svojich „päť hrivien“ do košíčka kampane proti Le Penovej prihodil aj škandalózny poslanec ukrajinskej Verchovnej rady a poslanec Ľaškovej Radikálnej strany Ihor Mosijčuk, ktorý si nedal ani tú námahu, aby si presne zistil priezvisko možno budúceho francúzskeho prezidenta, ba nevedno, či si ju nepomýlil s Číňankou, keď ju premenoval na „ Li Penovú“. V sociálnej sieti Mosijčuk napísal: „Li Penová svojimi vyhláseniami o ruskom Kryme odvádza prácu za 30 strieborných od Putina. Ona úplne zabudla, že práve kyjevská kňažná Anna Jaroslavovna, po tom, čo sa stala kráľovnou Francúzska, naučila jej národ mnohému užitočnému. Okrem iného umývať sa. Pripomínam Li Penovej aj jej prívržencom, že Rus bola a je výlučne Kyjevskou.“
Cieľom Mosijčuka bolo vysvetliť „Li Penovej“, teda Le Penovej, za čo všetko údajne majú byť Francúzi vďační „Ukrajincom“. V skutočnosti pravdu o histórii „ukrajinského národa“ vystihuje vtip, podľa ktorého Putin povedal Porošenkovi, že pred tisíc rokmi na dvore svätého kniežaťa Vladimíra Veľkého, krstiteľa kyjevskej Rusi, Ukrajinci kradli sliepky. „To nie je pravda, vtedy predsa žiadni Ukrajinci neexistovali,“ rozhorčil sa Porošenko. „Práve to som od teba chcel počuť,“ usmial sa Putin.
Slovo ukrajinec po stáročia označovalo tých ruských ľudí, ktorí žili na okraji ríše, či už ruskej, alebo poľskej, ktorá zahŕňala obrovské západoruské územia. Až v 19. storočí Západ usilujúci sa o rozdelenie, podmanenie a derusifikáciu zjednotenej Veľkej, Malej a Bielej Rusi na časti, začal financovať a podporovať premenu geografického termínu ukrajinec na národnostný pojem Ukrajinec. V diele násilnej a umelej ukrajinizácie veľkej časti ruského národa potom pokračovali boľševici zvyčajne neruského pôvodu.
Kyjev, v ktorom svätý Vladimír krstil Rus, po stáročia nosil čestný titul „matka ruských miest“. Kyjev sa postupne stal veľkým ruským centrom, ktoré okolo seba zjednotilo i ďalšie ruské kniežatstvá. Za čias jedného z Vladimírových synov, svätého kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho, Kyjev a Kyjevská Rus už natoľko prekvitali, že ruské hlavné mesto Kyjev sa svojím významom, krásou a vznešenosťou považovalo za druhé mesto v Európe, hneď po nedostižnom Carihrade – Konštantinopole. Všetky kráľovské rody v Európe sa predháňali, aby sa mohli stať rodinou s kyjevským kniežaťom svätým Jaroslavom Múdrym.
Zaostalá západná Európa s obdivom, ba i hriešnou závisťou hľadela na ruský Kyjev. V prekvitajúcom Kyjeve nikomu ani na um neprišlo brať si za vzor barbarskú západnú Európu, či dokonca sa jej klaňať ako idolu. Kyjev sa v tých časoch klaňal Svätej Trojici a spočívalo na ňom zjavné Božie požehnanie.
V prvej polovici 11. storočia bol na základe zákona Božieho prijatý svetský zákonník Kyjevskej Rusi s príznačným názvom „Ruská pravda“. Prvým známym ruským historikom bol mních prvého ruského kláštora – monastiera Kyjevsko-pečerská lavra – svätý Nestor. Ten vo svojom známom diele „Povesť vremennych let“ kladie otázku: „Kde má svoj počiatok ruská zem?“ O nijakej ukrajinskej zemi vtedy, ani stáročia potom nik ani nechyroval.
Keď sa teda poslancom Mosijčukom spomínaná dcéra svätého Jaroslava Múdreho Anna Jaroslavovna vydala za negramotného francúzskeho kráľa, udivila celý Paríž svojou vzdelanosťou a múdrosťou a naozaj Francúzov mnohému naučila. V žiadnom prípade však nie však ako „Ukrajinka“. Nie náhodou je táto kyjevská kňažná a neskoršia francúzska kráľovná v samotnom Francúzsku dosiaľ známa ako – Anna Ruská.
Vladimír Mohorita
.JPG)
.jpg)
