Politickí realisti verzus politickí agenti? Ako ich rozlíšiť? A do ktorej skupiny patria naši prezidentskí kandidáti?

Bratislava 20. marca 2019 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák, Pavel Neubauer)

Slovensko je pred vyvrcholením voľby prezidenta. Mnohí voliči stále zvažujú, komu dať hlas. Chcú vedieť kto v skutočnosti sú dvaja fináloví kandidáti, ako naozaj rozmýšľajú, aké hodnoty a vplyvy určujú ich rozhodovanie. Aké dilemy musí riešiť politik v malej krajine, ktorá je okrajovým príveskom mocného Západu?

Politici sú rôzni. Podľa ich motivácie by sme si ich pracovne mohli napríklad rozdeliť na tri skupiny. Prvou sú politickí naivisti. Naivne obhajujú a presadzujú záujmy ľudí, voličov. To sú tí, ktorí si naozaj myslia to, čo hovoria a podľa ostatných politikov sú to nebezpeční šialenci. Sú často smrteľnými nepriateľmi vplyvných lobistických kruhov, ktorých záujmom býva voličské stádo využiť, prípadne zneužiť. Výsledkom ich pôsobenia v politike by mohla byť izolácia krajiny od vonkajšieho riadenia a vlastne aj od zvyšku „štandardného“ sveta.

Druhou skupinou sú politickí agenti, oportunisti. Tí sa tiež tvária, že obhajujú a presadzujú záujmy ľudí, ale v skutočnosti obhajujú záujmy svojej peňaženky alebo lobistických skupín/zahraničných veľmocí, čo nebezpečne často splýva do jedného. Výsledkom ich pôsobenia v politike je korupcia v najrôznejších jej podobách.

A treťou skupinou sú politickí realisti. To sú tí, ktorým záleží na ľuďoch, ale zároveň sú si vedomí moci lobistických skupín a zahraničných veľmocí. Tí hrajú z donútenia dvojakú hru. Pred ľuďmi sa tvária, že obhajujú záujmy voličov, a oni ich viacmenej naozaj obhajujú. A pred lobistami a zahraničím sa zase tvária, že obhajujú záujmy pokroku a demokracie (rozumej, záujmy lobistov a cudziny), a oni aj tieto ako kompromis čiastočne obhajujú. Výsledky ich činnosti môžu byť rôzne, od katastrof, cez korupciu až po relatívne rozumné fungovanie štátu.

Politických naivistov spoznáme ľahko podľa harakiri štýlu politiky. Oveľa väčším problémom však je rozoznať politických agentov od politických realistov: navonok sa prejavujú takmer rovnako, rozdiel je často iba v tom, akú majú motiváciu – a to na tvári nepoznáte. Rozdiel zvonka sa dá vidieť iba zriedka, treba vedieť čítať hru. A aby to nebolo také jednoduché, okrem čistých typov existujú aj prechodné formy – dokonca je možné, že väčšina reálnych politikov je prechodný typ medzi politickým agentom a politickým realistom.

V krajine s veľkosťou a medzinárodnou váhou Slovenska každý štátnik musí sedieť na viacerých stoličkách a modliť sa, aby ho to z tej či onej strany nezmietlo do priepasti. Zdá sa, že v histórii nášho štátu naši poprední štátnici doposiaľ vždy boli do značnej miery politickými realistami a v rámci možností sa snažili opatrne obhajovať záujmy našej malej krajiny, ktoré však zväčša boli v priamom rozpore so záujmami veľmocí. Lenže tento rozpor je často, žiaľ, príliš veľký… a preto to doposiaľ našich štátnikov vždy nepekne zomlelo: Štefánik, Tiso, Husák, Dubček, Mečiar… Za politických realistov mnohí považujú aj bývalého premiéra Roberta Fica a niektorých jeho spolupracovníkov.

A čo naši dvaja finalisti modelingovej a recitátorskej súťaže Slovensko hľadá prezidenta? Sú to agenti alebo realisti? Čo je ich srdcu bližšie: Slovensko a Slováci alebo EÚ, NATO, nový svetový poriadok? Kto je Zuzana Čaputová? A kto je Maroš Šefčovič? Keď sa ich spýtate, odpoveď bude jasná: dali by život za Slovensko. Ale ako to majú naozaj? To nezistíme podľa úsmevov, pomôcť môže jedine čítať hru…

Ivan Lehotský