Pavol Tunák: Z Ružomberka na Kamčatku alebo Desať rokov v gulagu

Téma odvlečenia občanov Slovenska, ale aj z iných krajín, do sovietskych gulagov a ich ťažký život v nich, nie je na Slovensku veľmi známa, napriek tomu, že ich boli tisíce a mnohí v nich aj ukončili svoju pozemskú púť. Tí, ktorí sa z nich vrátili museli podpísať prehlásenie, že o živote a podmienkach v nich budú do smrti mlčať. Z tých, ktorí sa vrátili svoje spomienky napísali či zverejnili len niekoľkí, aj to až po roku 1989, lebo dovtedy by ich za to stihol prísny postih, ako postihol aj P. Tunáka, keď ho udali jeho príbuzný, ak niekedy naznačil, čo všetko zažil počas rokov života v Sovietskom zväze, že šíri  nepravdivé informácie o živote v tejto krajine a po 10 rokoch v neľudských podmienkach ťažkej práce tam, bol odsúdený v roku 1959 v Československu na 16 mesiacov nepodmienečného väzenia, z ktorého sa dostal na amnestiu 9. mája 1960 s desaťročnou podmienkou. Autor, rodák z Turzovky, svoje spomienky napísal až po zmene pomerov po roku 1989 a vychádzali v regionálnych novinách Kysuce. Keďže roky žil a pracoval ako baník v Čechách, v Ostrave, napísal ich aj v Českom jazyku a vyšli v roku 2012 v Ostrave a v roku 2020 v Dolních Kouniciach knižne. Teraz sa dostávajú v knižnej podobe aj do rúk Slovenských čitateľov. To že prežil v takých ťažkých podmienkach každodennej ťažkej práce a prekonal viaceré zranenia, omrzliny, zimu viac než – 50° C pripisuje svojej hlbokej viere v Pána Boha, ochrane Panny Márie a tomu, že bol naučený tvrdo pracovať.

Autor spomína na neľahké chvíle počas transportov, pobytu na nútených prácach, v hlade, v zime i počas transportu, do rodnej krajiny. „Možno mi neuveríte, ale keď sa dalo číhali sme na potkany, ktoré pobiehali okolo skladov obilím a zabíjali sme ich oceľovými tyčami. V lese, keď sme pálili osekané vetvy, sme z potkanov sťahovali kožu, piekli sme ich, a hoci s odporom, jedli. Ba dokonca niekedy sme sa pri ich opekaní aj pobili – keď si niektorý z nás mysle, že ten druhý dostal väčší kúsok…:

O tých, ktorí neprežili píše: „Žiaden cintorín pre väzňov, ktorí umreli vysilením, alebo spáchali samovraždu, či utrpeli smrteľný úraz, alebo ktorých zastrelili vojaci na úteku, všetci nebožtíci boli na rôznych miestach za lágrom zahrabaní spoluväzňami tak jednoducho, ako keď uhynie nejaké zviera, napríklad pes alebo mačka – bez slova súcitu, bez slova rozlúčky. Bolo to kruté a neľudské, keď človek, živá bytosť skončil život bez toho, aby si to sotva niekto všimol…“

Knihu dopĺňa doslov vydavateľa Jána Liteckého Švedu, predsedu PV – ZPKO, životopis a fotografia Pavla Tunáka, ktorý sa napriek celoživotnej ťažkej práci dožil 94 rokov. Mapa transportov P. Tunáka a Zdroje podkladov a informácií k prílohám. Kniha vyšla vo formáte A5, má 104 strán je v mäkkej väzbe.

Ľudovít Košík