A predsa sa točí…

Keď sme tým oslovili biskupov, aby sa o túto relikviu usilovali, namiesto záujmu, sme počuli len výhovorky, že vraj to nie je isté, že to je len legenda, že asi to tak nie je. Akoby legenda nebola podstatnou časťou akéhokoľvek svätca. Nuž, tak sme sa dočkali, že oné pozostatky z Albánska doniesla do Olomouca česká pravoslávna cirkev s dodatkom, že po 1200 rokoch sa vrátil do vlasti na územie Veľkej Moravy, teda na územie Čiech a Moravy. O Slovensku, odkiaľ s takmer istotou sv. Gorazd pochádzal, sa ani len nezmienili. Ako keby Veľká Morava nebola predovšetkým Morava a Slovensko. Čechy to bola len provincia, ktorú na pár rokov Svätopluk “vyčenčoval” s východofranským kráľom Arnulfom. Však sa po Svätoplukovej smrti Česi prví odpojili of Veľkej Moravy a ponáhľali sa do bavorského léna, teda “po našemu” jarma! Veru tak. Naša nedvižnosť by bola schopná hory prenášať, keby nebola nedvižnosťou. Taká je mocná!

Ale aj pri Svätoplukovi sa tvárime, že všetko je v poriadku. Nie je! Od pôsobenia slovnej komisie istej Maríny Závackej, ktorá aj z príležitosti posledného štátneho sviatku sv. Cyrila a Metoda nenašla na solúnskych bratoch a Slovákoch, ktorí si ich uctievajúcich suchú nitku, sa už mnoho zmenilo. Nazbieralo sa veľa nových poznatkov, ktoré jednoznačne svedčia o titulatúre kráľa Svätopluka, avšak pozrieť sa do oči a vrátiť mu na pomník jeho titul, sa akosi nikto nemá.

Rovnako nikto neuvažuje o odstránení vršku nemeckej prilby z druhej svetovej vojny, ktorá zakrýva slovenský dvojkríž na štíte slovenského kráľa. Radšej sa budeme pozerať na nemeckú prilbu z druhej svetovej vojny, prilbu, ktorú možno nosil niekto, kto mordoval slovenských povstalcov a civilistov, ako by sme sa pozreli pravde do očí. A tá pravda je jednoznačná: Gardisti nepoužili do svojho znaku dvojkríž preto, že bol fašistický, ale preto, že bol slovenský. Aj prezident A. Novotný, keď vytváral ten paškvil vydávaný za štátny znak ČSSR, tvrdil, že slovenský kríž na troch vrškoch je symbol fašistického slovenského štátu a nahradil ho známou “živánskou pod Kriváňom”.

Mali by sme už konečne vyskočiť z bahna, kde nás pred desaťročiami vrhli naši neprajníci a konečne vyjsť na pevnú pôdu a očistiť nielen svoje telo, ale aj dušu. Ináč to s nami dopadne biedne! Žiaľ, zdá sa, že mnohým sa v tom bahne celkom “vôľká”.

Anton Hrnko