Médiá znovu dehonestujú sudcov, ktorých rozsudky im nehrajú do kariet

Rozsudok možno kritizovať tvrdo. Novinár, právnik aj politik majú právo ukázať chybu, porovnať ho s judikatúrou a pýtať sa, či súd postupoval zákonne. Augustové rokovanie Súdnej rady však otvorilo inú otázku: čo sa stane, keď súd rozhodne inak, než sa v časti verejnej debaty očakávalo.

Vtedy sa pozornosť presúva z právneho argumentu na sudcu. Komu pomohol, kto ho ovplyvnil a či neplnil politickú objednávku. V najhrubšej podobe z neho zostane prasa v talári.

Kým rozhoduje „správne“, je hrdina

Člen Súdnej rady Martin Bezák položil jednoduchú otázku. Čo by sa stalo, keby dovolací senát v prípade Dušana Kováčika alebo iný kritizovaný senát rozhodli opačne?

Podľa neho by z ich členov boli „hrdinovia dnešnej doby“, médiá a politici by ich adorovali a „postavili mramorové sochy na námestí“. Je to Bezákova hypotéza, nie dokázaný fakt. Otvára však podstatnú otázku: ak sudcu oslavujeme, keď jeho verdikt zapadá do očakávaného príbehu, ale po opačnom rozhodnutí začneme hľadať jeho politický motív, meníme meter na sudcu.

Práve to ukázala reakcia na Kováčikov prípad.

Kliment mal vecné argumenty. Nezostal však iba pri nich

Sudca Najvyššieho súdu Juraj Kliment priniesol v rozhovore pre Postoj vážne právne námietky. Spochybnil zmenu zloženia dovolacieho senátu a namietal, že sa senát dostatočne nevyrovnal s predchádzajúcimi rozhodnutiami. To je legitímna odborná kritika.

Kliment však otvoril aj inú vrstvu. Pýtal sa, prečo sa predseda Najvyššieho súdu František Mozner dva dni pred rozsudkom večer stretol s predsedníčkou senátu Martinou Zeleňakovou. Politickú objednávku pritom sám nepotvrdil. Keď sa ho Postoj priamo opýtal, odpovedal, že hovorí o neštandardných okolnostiach a nepresvedčivých argumentoch senátu.

Priestor pre podozrenie zo zákulisného vplyvu však už bol otvorený. Na rozhovor nadviazali Demokrati otázkami, či Mozner Zeleňakovú ovplyvňoval. Dôkaz koordinovanej operácie nemáme. Viditeľný je však posun od sporu o zákonnosť postupu k podozreniu, kto sudcov ovplyvnil a prečo rozhodli práve takto.

Prasa v talári

Najkonkrétnejší príklad priniesol Denník N.

Newsfilter Moniky Tódovej mal časť s názvom „Kto sú sudcovia, ktorí pomohli Šutajovi Eštokovi“. Obsahoval aj vecnú právnu námietku advokáta Petra Kubinu. Súčasne však rozhodnutie rámcoval ako „pomoc“ ministrovi a Denník N pri texte publikoval Shootyho karikatúru sudcu ako prasaťa v talári.

O dva mesiace Peter Šamko na rokovanie Súdnej rady priniesol výstrižky, ktoré mu chodia do Justičného paláca. „Všade je tá sviňa v talári toho článku,“ povedal. Pisateľ už za „svine“ označoval Kosovú, Mazáka, Klimenta, Záleskú, Tódovú aj ďalších. Podľa Šamka mu podobná zásielka prichádza každý týždeň.

A tu vzniká paradox. Denník N najprv pri konkrétnych sudcoch publikuje prasa v talári. Keď sa rovnaký motív objaví v anonymných útokoch a Súdna rada ho začne riešiť, augustový článok Denníka N rámcuje rokovanie najmä ako spor o „kritiku súdneho rozhodnutia“.

To nedokazuje, že Denník N autora zásielok naviedol. Dokazuje to však, že anonymný pisateľ prevzal obraz, ktorý redakcia publikovala, do útokov na konkrétnych ľudí. Súdna rada teda nerokovala iba o nesúhlase s rozsudkom, ale aj o osobnej dehumanizácii sudcov.

Rozdiel nie je v tvrdosti kritiky, ale v tom, či stále rozoberáme rozhodnutie, alebo už bez dôkazov pripisujeme sudcovi motív a meníme ho na nepriateľa.

Problém nevznikol iba v médiách

Bolo by pohodlné hodiť celý problém na novinárov a politikov. Na rokovaní Súdnej rady však zaznelo, že podobný slovník prišiel už pred rokmi aj zvnútra justície. Pružinec Eren v tejto súvislosti pripomenula Pamelu Záleskú a výroky z obdobia akcie Búrka.

Záleská v marci 2020 v komunikácii členov Celorepublikovej rady Združenia sudcov Slovenska hovorila o „sviniach, ktoré na celé roky zašpinili justíciu a dlhé roky ju systematicky krivili“. Výrok neskôr citoval David Lindtner pri námietke jej zaujatosti. Záleská namietala, že nehovorila o Lindtnerovi ani inom konkrétnom človeku, ale o systémovom probléme justície.

Podobne dôležité je, keď podozrenia o sudcoch vyslovujú ďalšie autority zvnútra justície. Adrián Kucek pri Jurajovi Klimentovi pripomenul, že ide o dlhoročného trestného sudcu, ktorého časť verejnosti vníma ako justičnú autoritu. Práve preto podľa neho jeho slová ľahšie preberú politici a ďalší aktéri.

Osobitný kontext má aj Ján Mazák. Je bývalým predsedom Súdnej rady, ktorého rada 16. apríla 2024 odvolala. Mazák odvolanie napadol na Ústavnom súde, no neuspel. Ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Jeho dnešnú kritiku to automaticky nespochybňuje, ale tento predchádzajúci konflikt nemožno pri jej hodnotení ignorovať.

Problém teda nie je v jednej redakcii ani jednej strane. Je v predstave, že sudca je dôveryhodný dovtedy, kým rozhoduje na „správnej“ strane príbehu.

Fica Súdna rada neobišla

Denník N pri augustovom rokovaní použil medzititulok „Slovné ataky Fica na sudcov teraz nespomínali.“ Pri tomto jednom zasadnutí je to pravda. Bez širšieho kontextu však vzniká dojem selektívneho metra.

Marcela Kosová na začiatku rokovania vysvetlila, že bod o verbálnych útokoch zaraďuje do programu Súdnej rady pravidelne. Už na májovom zasadnutí bola medzi oficiálnymi podkladmi výslovne Ficova tlačová beseda z 22. apríla k trestnému oznámeniu na Pamelu Záleskú.

Májové uznesenie pritom použilo rovnaký princíp: kritika sudcov je legitímna, nesmie však prerásť do zastrašovania, verejného či politického nátlaku.

Rovnaký meter teda musí platiť na Fica, Šeligu, Denník N aj sudcu Klimenta.

Kritika rozsudku alebo výroba nepriateľa

Obavy sudcov o život pri dehumanizácii v médiách a anonymných vyhrážkach sú na mieste. V takomto prostredí im nemožno vyčítať, že si kladú otázku, kam môže stupňovanie verejnej agresivity viesť. Ani podozrenie, že rýchly sled podobne zameraných politických a mediálnych výstupov nemusel vzniknúť úplne náhodne, nie je samo osebe nelegitímne. Dôkaz o organizovanej „psychologickej operácii“ však Súdna rada nepredložila, preto musí zostať tým, čím bol na rokovaní: hodnotením jej členky, nie potvrdeným faktom.

Najstriedmejšie hranicu pomenoval člen Súdnej rady Martin Žovinec. Podľa neho treba „trpezlivo vysvetľovať, v čom to už nie je kritika, v čom je to útok, prečo je to útok, ako to je nebezpečné“. Pri ľuďoch s veľkým verejným dosahom treba podľa neho ukazovať hranicu, za ktorou sa ich prejav stáva „nie nesprávny, nie hlúpy, ale nebezpečný“.

Práve pomenovanie tejto hranice môže pomôcť držať emócie v rozdelenej spoločnosti na uzde.

Výsledné uznesenie rešpektuje právo kritizovať súdne rozhodnutia aj sudcov, odmieta však neodôvodnené obviňovanie z politickej motivácie či účelového rozhodovania a odsudzuje dehumanizáciu.

To je hranica, ktorú má zmysel držať. Sudca nemusí byť hrdina, keď rozhodne podľa predstáv médií. A nemusí byť ani prasa, politický komplic či člen kliky, keď rozhodne opačne.