Bari 9. júla 2018 (HSP/TK KBS/RV/Foto:PrintScreen:Vatikan)

V plnom znení prinášame slová Svätého Otca Františka, ktoré predniesol 7. júla 2018 v Bari po skončení ekumenického dialógu za zatvorenými dvermi Baziliky sv. Mikuláša, pri ktorom predstavitelia kresťanských cirkví hovorili o situácii Blízkeho východu a spoločnom úsilí o pokoj. Pápež predniesol príhovor na námestí pred bazilikou.

Drahí bratia a sestry,

som veľmi vďačný za podelenie sa navzájom, ktoré sme mali milosť tu zažiť. Vzájomne sme si pomohli nanovo objaviť našu prítomnosť ako kresťanov na Blízkom východe, ako bratia. Tá bude tým prorockejšia, čím viac bude svedčiť o Ježišovi, Kniežati pokoja (porov. Iz 9,5). On netasí meč, ale žiada svojich, aby ho odložili naspäť na svoje miesto (porov. Jn 18,11). Aj naša existencia ako Cirkvi je pokúšaná logikou sveta, logikou moci a zisku, logikou chvatu a pohodlia. A je tu náš hriech, nesúlad medzi vierou a životom, čo zatemňuje vydávanie onoho svedectva. Cítime, že sa potrebujeme nanovo obrátiť k Evanjeliu, záruke opravdivej slobody, a urobiť tak bezodkladne teraz, v tej noci, ktorú zažíva Blízky východ vo svojej agónii. Tak ako v noci úzkosti v Getsemani, nie útek (porov. Mt 26,56) či meč (porov. Mt 26,52) bude predznamenaním žiarivého úsvitu Veľkej noci, ale darovanie seba samého pripodobniac sa Pánovi.

Dobrá zvesť Ježiša, ukrižovaného a zmŕtvychvstalého z lásky,

Výzva pápeža Františka v Bari pri ekumenickej modlitbe za Blízky východ, ktorá prišla z krajín Blízkeho východu, si už po stáročia podmaňuje srdce človeka, pretože nie je naviazaná na moc tohto sveta, ale na bezbrannú silu kríža. Evanjelium nás zaväzuje ku každodennému obráteniu k Božím plánom, aby sme iba v ňom nachádzali istotu a útechu, aby sme ho ohlasovali všetkým a napriek všetkému. Viera jednoduchých ľudí, tak zakorenená na Blízkom východe, je prameňom, z ktorého treba čerpať, aby sme si uhasili smäd a aby sme sa očistili. Tak sa to deje, keď sa vraciame k počiatkom, konajúc púť do Jeruzalema, do Svätej zeme či do svätýň v Egypte, Jordánsku, Libanone, Sýrii, Turecku či na iné posvätné miesta v týchto oblastiach.

Vzájomne povzbudení sme viedli dialóg v bratskej atmosfére. Bol to znak toho, že o stretnutie a jednotu sa treba vždy snažiť, bez strachu z rozdielností. To isté platí aj o mieri: treba ho pestovať aj na vyprahnutom poli rozporov, lebo dnes, navzdory všetkému, niet inej možnej alternatívy pre mier. K pokoju nepovedú prímeria zaistené múrmi a demonštráciami sily, ale iba skutočná vôľa počúvať a viesť dialóg. Zaväzujeme sa kráčať vpred, modliť sa a pracovať a vyprosujeme, aby umenie vzájomného stretnutia prevážilo nad stratégiami konfliktu, aby vystatovanie sa výhražnými znameniami moci nahradila moc znamení nádeje: ľudia dobrej vôle odlišných vierovyznaní, ktorí sa neboja vzájomne rozprávať, akceptovať dôvody iných a mať starosť jedni o druhých. Len takto, so starosťou o to, aby nikomu nechýbal chlieb a práca, dôstojnosť a nádej, sa rinčanie vojny zmení na spevy pokoja.

Aby sa to mohlo udiať, je ale potrebné, aby tí, čo majú v rukách moc, sa konečne s odhodlaním vložili do opravdivých služieb mieru, nie svojich vlastných záujmov. Koniec ziskom niekoľkých na úkor mnohých! Koniec okupáciám území, čo trýznia národy! Koniec prevahe právd jednej strany nad nádejami ľudí! Dosť už bolo využívania Blízkeho východu pre zisky cudzie Blízkemu východu!

Vojna je ranou, ktorá tragicky zachvátila tento milovaný región. Jej obeťou sú najmä chudobní ľudia. Myslíme tu na sužovanú Sýriu, osobitne na provinciu Daraa. Opäť sa tam pokračuje v ostrých bojoch, ktoré vyvolali veľký počet vysídlených, vystavených strašným strádaniam. Vojna je dcérou moci a chudoby. Dá sa poraziť odmietnutím logiky nadvlády a vykorenením chudoby. Mnohé konflikty boli vyvolané aj formami fundamentalizmu a fanatizmu, ktoré – prezlečené za náboženské dôvody – sa v skutočnosti rúhali Božiemu menu, ktorým je pokoj, a prenasledovali brata, ktorý tu odjakživa býva v susedstve. Násilie je však vždy živené zbraňami. Nemožno nahlas hovoriť o mieri, zatiaľ čo sa potajme uskutočňujú neviazané preteky v zbrojení. Je to veľmi vážna zodpovednosť, ktorá spočíva na svedomí národov, obzvlášť tých najmocnejších. Nech sa nezabúda na minulé storočie, nech nevymiznú z pamäte lekcie z Hirošimy a Nagasaki, nech sa nepremenia krajiny Východu, odkiaľ vzišlo Slovo pokoja, na tiahnucu sa temnotu ticha. Dosť už zanovitých rozporov, dosť už smädu po ziskoch, ktorý neberie ohľad na nikoho, len aby skúpil ložiská plynu a palív, bez ohľadu na spoločný domov a bez robenia si nejakých výčitiek z toho, že trh s energiou bude diktovať národom zákony spolunažívania!

Aby sa otvorili cesty pokoja, treba naopak upriamiť zrak na toho, kto úpenlivo prosí o to, aby mohol bratsky spolunažívať s ostatnými. Nech sa chráni prítomnosť všetkých, nielen tých, čo sú vo väčšine. Nech sa aj na Blízkom východe doširoka otvorí cesta vedúca k právu na spoločné občianstvo, cesta k obnovenej budúcnosti. Aj kresťania sú a majú byť občanmi v plnom zmysle, s rovnakými právami.

S veľkou úzkosťou, ale nikdy nie pozbavení nádeje, upriamujeme svoj pohľad na Jeruzalem, mesto pre všetky národy, mesto jedinečné a sväté pre kresťanov, židov i moslimov celého sveta, ktorého identitu a poslanie treba chrániť napriek rôznym sporom a napätiam, a ktorého status quo si vyžaduje, aby bolo rešpektované v zhode s tým, čo bolo schválené Medzinárodným spoločenstvom, a čoho sa opakovane dožadujú kresťanské spoločenstvá vo Svätej zemi. Iba vyjednané riešenie medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, ktoré pevne požaduje a podporuje Spoločenstvo národov, dokáže priviesť k stabilnému a trvácnemu mieru a zaručiť koexistenciu dvoch štátov pre dva národy.

Nádej má tvár detí. Na Blízkom východe už roky zarážajúci počet detí oplakáva násilnú smrť v rodinách a vidí úklady voči svojej rodnej krajine, často s jedinou perspektívou, že musia utiecť preč. Toto je smrť nádeje. Mnohé deti väčšinu svojho života vidia iba ruiny namiesto škôl, počúvajú tupý rachot bômb namiesto radostného výskania pri hre. Ľudstvo počúvaj – prosím ťa – výkrik detí, ktorých ústa ohlasujú Božiu slávu (porov. Ž 8,3). Iba keď sa zotrú ich slzy, svet znovu nadobudne dôstojnosť.

Mysliac na deti – nezabúdajme na deti! –, o chvíľu všetci vyšleme k nebu, spolu s niekoľkými holubicami, našu túžbu po pokoji. Prahnutie po pokoji nech vystúpi ponad všetky tmavé mraky. Naše srdcia nech zostanú zjednotené a obrátené k Nebu v očakávaní, že sa – tak ako v časoch potopy – k nám navráti krehká ratolesť nádeje (porov. Gn 8,11). Kiež Blízky východ už viac nie je vojnovým lukom napätým medzi kontinentmi, ale archou pokoja, v ktorej sú vítaní všetci ľudia aj s ich vierou [pozn. tal.: un arco di guerra – un´arca di pace]. Milovaný Blízky východ, kiež z teba vymiznú temnoty vojny, moci, násilia, fanatizmov, nečestných ziskov, vykorisťovania, chudoby, nerovnosti a neuznania práv. Nech je „pokoj s tebou“ (Ž 121,8). Spoločne: „Pokoj s tebou“ [opakujú]. Nech v tebe zavládne spravodlivosť a Božie požehnanie spočinie na tebe. Amen.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)