Môj profil 
Predplatné
Tureckú ofenzívu v Sýrii voči Kurdom, doterajším spojencom západných štátov a predovšetkým USA, treba podľa pôvodne politológa Róberta Ondrejcsáka zasadiť do širšieho strategického kontextu. “Je to dôsledok dlhodobých strategických trendov na Blízkom Východe. Bez pochopenia týchto súvislostí sa budeme tápať len na taktickej, subregionálnej úrovni.”
Prvým strategickým trendom je podľa štátneho tajomníka Ondrejcsáka geopolitický a mocenský ústup Spojených štátov z Blízkeho východu. “Tento trend sa začal už za prezidenta Obamu. Prezident Obama dramaticky znížil americkú vojenskú a politickú angažovanosť v Iraku, v podstate nereagoval na Arabskú jar, ktorá sa začala počas jeho obdobia v Bielom dome. Odmietol zasiahnuť aj do krvavej občianskej vojny v Sýrii, dokonca aj vtedy, keď B. Assad prekročil „červenú čiaru“, ktorú stanovil Barack Obama a zaútočil na opozíciu chemickými zbraňami, čiže zbraňami hromadného ničenia.”
Obama tak podľa slov Róberta Ondrejcsáka znížil kredibilitu americkej angažovanosti, dôsledkom čoho sa miestni aktéri snažili aspoň čiastočne znížiť svoju strategickú závislosť od USA a hľadať ďalších spojencov. “V trende ústupu z Blízkeho východu nastolenom Obamom pokračoval aj Donald Trump, ktorý dodal americkým politikám v regióne vysokú dávku nevyspytateľnosti, navyše si ctí tradičné regionálne spojenectvá oveľa menej (načo teraz doplatili Kurdi).”
“Čiastočný americký ústup z Blízkeho východu má dva dôvody. Po prvé, zmena globálnej geopolitickej rovnováhy, konkrétne nárast čínskej moci a sústredenie amerických politických a vojenských priorít do ázijsko-pacifického priestoru. V menšej miere k tomu prispel aj ruský revanšizmus v Európe. Po druhé, americká sebestačnosť čo sa týka energetických surovín. Ešte pred dvomi desaťročiami pokrýval Blízky Východ cca 30 percent americkej spotreby ropy, dnes to je minimum, vďaka novým technológiám, ktoré umožnili ekonomicky východnú ťažbu bridlicovej ropy a zemného plynu. Mimochodom najdôležitejšími kupujúcimi blízkovýchodnej ropy sa stali Čína, India a ďalšie ázijské štáty.”
Druhým strategickým trendom je nárast dôležitosti regionálnych aktérov ako Irán, Turecko, Saudská Arábia, ale aj Spojené arabské emiráty, Egypt. Tieto krajiny podľa Ondrejcsáka začali vyplňovať mocenské vákuum, ktoré vzniká po americkom ústupe. “Z tohto dôvodu sa všetky regionálne konflikty stali oveľa komplikovanejšími, multi-vektorálnymi, s účasťou veľkého počtu vonkajších aktérov.”
“Exkluzívnym príkladom sú občianske vojny v Jemene a najmä v Sýrii, kde bojujú proti sebe veľmi heterogénne koalície, často navzájom prepájané, či antagonistické v iných konfliktoch. Typickým ukazovateľom tejto situácie sú novovznikajúce vojenské základne týchto „stredných mocností“ v širšom regióne, čo bolo pred dvadsiatimi rokmi, počas totálnej americkej geopolitickej prevahy len ťažko predstaviteľné.”
Vysvetlil, že Turecko má, okrem prítomnosti v Sýrii, základňu v Katare (cca 3000 vojakov), ďalej v Sudáne a Somálsku. Saudská Arábia v Jemene a Džibutsku, Irán v Iraku, Sýrii a pravdepodobne aj v Jemene. Dokonca aj Spojené arabské emiráty si zriadili vojenskú základňu v Eritrey, pri strategickej vodnej komunikácii cez Bab el Mandeb.”
Ondrejcsák ako o treťom trende hovorí o “návrate Ruska do Sýrie”. “Americký ústup využilo Rusko na záchranu svojho spojenca, B. Assada, ktorý vyzeralo, že prehrá voči opozícii. Moskva nemala morálne zábrany podporiť režim, ktorý používa zbrane hromadného ničenia voči vlastnému obyvateľstvu a koná genocídu v Sýrii.”
Dodal, že podľa jeho názoru sa vojenskou intervenciu v Sýrii, od roku 2015, Rusi vrátili na Blízky Východ vojensky, hoci ich prítomnosť je obmedzená. “Navyše dlhotrvajúca občianska vojna v Sýrii generuje humanitárnu katastrofu, ktorá následne generuje obrovskú vlnu utečencov, ktoré podkopávajú politickú stabilitu v Európe. Čiže pre Rusko v podstate čistá výhra. Treba ešte dodať, že postupne sa popri Rusku na Blízkom Východe objavuje aj Čína, vojensky v Džibutsku a pakistanskom Gwadare. Nemenej dôležité sú čínske politické a ekonomické aktivity v širšom regióne (napríklad Irán, ale aj Saudská Arábia a ďalšie štáty).”
Jaroslav Zajac
.jpg)
.jpg)
.JPG)
