Čo na to dodať? Azda toľko, že autor Roman Cuprík (uvedený v pokračovaní na str. 6) akoby neútočil na Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, ale na nejakú inú organizáciu, ktorú menuje Zväzom protifašistických bojovníkov.

Denník SME uvádzal, že išlo o rozhovor, v skutočnosti však išlo o fabuláciu redaktora, ktorá s uskutočneným telefonickým rozhovorom nemala veľa dočinenia. Moje odpovede boli skrátené, nedopovedané a aj redaktorom SME doplnené podľa jeho chuti. Dokonca sa tam objavili aj súvislosti, ktoré sú v príkrom rozpore s mojím osobným postojom. Napr. podlízavý výrok voči A. Dulebovi: „Pán Duleba je z inej skupiny odborníkov, ako som ja…“.

Redaktor Cuprík sa niekoľkokrát oháňal touto osobou, ako jeho autoritou, na prvýkrát som ho slušne a potom razantnejšie musel upozorniť, že pre mňa pán Duleba nie je žiadna autorita.

Na strane 6. je titulok: Za štátne tlačia ruskú propagandu

Vecne správny nie je už titulok, ktorý sa usiluje navodiť situáciu, že SZPB (Pričom SME stále uvádza pojem Zväz protifašistických bojovníkov) tlačí svoje periodiká len za štátny príspevok.

Pravda je však taká, že z celej sumy štátneho príspevku je to cca 1,2 %. V závere to potvrdzuje aj MV SR.

Čo sa týka konkrétneho obsahu:

Denník SME vôbec nerozlišuje pôvod článkov. Že Bojovník má vlastné články, prevzaté správy a dopisovateľské články.

SME vôbec neútočí proti vlastným redakčným článkom Bojovníka. Zaútočili však na niektoré názory našich dopisovateľov. Konkrétne na oblastných predsedov SZPB z Trenčína, Trnavy a Starej Ľubovne. Akoby Slovensko uznávalo len uniformitu názorov a žiadnu slobodu názorov.

SME hlavne kritizuje nami prevzaté články. Vadí im asi, že ich nepreberáme z rovnakého zdroja. Lenže my našim čitateľom ponúkame aj alternatívny názorový servis, aby sa sami rozhodli, čo si z toho prečítajú a čomu (ne)uveria.

Všimnite si, vo všetkých troch článkoch SME sa voči Bojovníkovi nenachádza ani jedna kritika, o ktorej by sme mohli vecne diskutovať o obsahu. SME vytrhne veci z kontextu a potom používa formuláciu – „Aj takéto informácie už tri roky ponúka…“

Konkrétnejšie sme sa s redaktorom Cupríkom rozprávali o článku, ktorý pojednával o životnej úrovni v Líbyi za Muammara Kaddáfiho. Rozhovor bol konkrétny, redaktora Cupríka som navyše upozornil, aby si uvedomil, že ide o odľahčenú rubriku „Čítaníčko“, no pritom som mu prezradil aj to, u koho som si niektoré uvedené údaje overoval. Prečo to však redaktor SME opomenul uviesť, to nech zostane na jeho svedomí.

SME obviňuje dvojtýždenník Bojovník z konšpiračných teórií. Aký je sémantický význam slova konšpiračné teórie? Keď sa ma redaktor Cuprík snažil z toho viniť, ja som mu na to odvetil, že z konšpiračných teórií treba obviniť tých, ktorí zamlčiavajú, falšujú alebo prekrúcajú objektívnu historickú pravdu.

Ku konkrétnostiam časti rozhovoru s titulkom – Šéfredaktor Mikunda: Pre mňa je zdroj internet

Pre novinára s praxou znie smiešne už samotný titulok, ktorý si noviny SME vymysleli.

Takto som to síce nepovedal, ale v poriadku. Zareagujem protiotázkou. A odkiaľ berú zahraničné podklady noviny SME? Koľko majú vlastných zahraničných spravodajcov? Žeby sa hájili, že správy berú od SITA a TASR? No dobre, ale tí taktiež nemajú všade svojich vlastných spravodajcov! Takže odkiaľ získavajú správy pre rubriku „zahraničie“? Odpoveď znie: odtiaľ, odkiaľ aj my!

Povedzme rovno, že novinám SME prekáža, že ja beriem podklady väčšinou z východu a oni zo západu, hoci Bojovník nachádza vhodné protifašistické podklady aj na západe. Lebo aj tam sme mali vlastných protifašistických bojovníkov. V Španielsku, vo Francúzsku, vo V. Británii…

No keď som redaktora Cupríka upozornil, že k nám priniesol slobodu východný front (menoval som Červená armáda, rumunská armáda, 1. čs. armádny zbor v ZSSR a naši partizáni), on to vôbec nespomenul. Keď som mu navyše prezradil, že najobjektívnejšiu pravdu o 2. sv. vojne prinášajú tri krajiny, taktiež to nespomenul. Uviedol som Rusko, Izrael a Nemecko. No a v súvislosti s Nemeckom som mu vysvetlil, že Nemci predsa vedia, kto ich porazil a cez ktoré armády zase oni prechádzali ako nôž cez maslo. Alebo to chce pán Cuprík zaprieť?

Jeho článok však všetko odsekol, aby z toho ostalo len Rusko – pretože zopakovať moje slová v celku, to by sa na obvinenie z konšpiračných teórií nehodilo.

Treba podotknúť, že témy, ako pád dvojičiek, či Ukrajina sú pre Bojovník druhoradé. Ak ich teda SME vyťahuje, tak si im dovolím pripomenúť názor, ktorý na kauzu dvojičiek povedal v predvolebnom boji prezident Donald Trump. Bojovník je s ním v plnom súlade.

A čo sa týka Ukrajiny – na základe dohôd ministrov zahraničia Poľska, Francúzska a Nemecka tam mala po majdane vzniknúť vláda národnej jednoty. A čo vzniklo? Jaceňjuk to na majdane povedal jasne: Gratulujte nám, ja gratulujem vám, my sme vytvorili vládu víťazov.

Kto sú teda porazení? Novorusi? Tí, ktorí nesúhlasia s pomajdanovskými pomermi?

No napriek tomu hovorím, téma politických pomerov na Ukrajine je pre Bojovník druhoradá a aj pánovi Cuprikovi som povedal, že Bojovník si sleduje hlavne situáciu okolo vývoja banderizmu, nakoľko posledný boj s banderovcami na Slovensku prebiehal tri roky po vojne, v máji 1948. Pán Cuprik, buďte fér a priznajte to.

Žiaľ, práve v denníku SME pozorujeme silný príklon k extrémistickej rusofóbii. Zaráža nás trvalá snaha denníka SME spochybniť ruské obete nacizmu v 2. sv. vojne. Napr. v článku „Fašizmus, Rusko a Ukrajina“.  denník SME uviedol: „Odhliadnuc od Židov, ktorých utrpenie bolo zďaleka najväčšie, hlavnými obeťami nacistickej politiky boli Ukrajinci a Bielorusi a nie Rusi.

Kvôli ruskému pôvodu sa denník SME nevyberane pustil aj do A. Kuzminovej, našej výnimočnej olympioničky. Deň po jej víťazstve na olympiáde v Soči ju xenofóbne zhanobil v článku „Je vôbec naša?“. To všetko len kvôli tomu, že sa priznala ku svojim ruským koreňom.

Za nechutnosť považujeme aj informovanie o konferencii „Cesty k mieru“ v denníku SME, ktorá sa pred časom uskutočnila v Košiciach za účasti Nemecko-ruského fóra a Nemecko-ukrajinského fóra. Denník SME túto vzácnu iniciatívu pohanil článkom „Jazda proruskej lobby na summite v Košiciach“.

Konferenciu pritom garantovalo aj Nemecko-ukrajinské fórum, ktoré je blízke súčasnej vláde v Kyjeve a vedú ho aj ľudia ako G. Verheugen, bývalý eurokomisár pre rozširovanie. Čiže naratív denníka SME o „proruskej lobby“ bol veľmi nemiestny.

O čom je táto kauza?

Je to útok proti SZPB, pretože na jednej strane stojí Bojovník, jeho šéfredaktor, redakčná rada SZPB, predsedníctvo ÚR SZPB a predseda SZPB (iné orgány zatiaľ nezasadali k tejto téme) a na opačnej SME. Áno, toto je útok SME na náš protifašizmus a SZPB ako celok!

Na čo SME útoč?! Na konkrétne témy protifašistického odboja, ktoré by boli Bojovníkom nesprávne pertraktované?  Nie! SME nejde o úspech boja s fašizmom a nacizmom.

Na záver ešte niečo podstatné. Noviny SME dali do podtitulku článku „Za štátne peniaze tlačia ruskú propagandu“ ešte jednu vetu: „Časopis Bojovník preverí ministerstvo vnútra“.

Prečo SME zamlčali, že oni vtedy už stanovisko Ministerstva vnútra SR mali?

A to znelo takto:

Po prvé, k téme finančného príspevku: „Ministerstvo vnútra SR poskytuje príspevok na jeho činnosť a na plnenie úloh podľa § 3 zákona č. 487/2013 Z. z. o protifašistickom odboji, postavení a pôsobnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Z príspevku Ministerstva vnútra SR sa čiastočne financuje aj vydávanie časopisu Bojovník. Ministerstvo vnútra SR doteraz nedostalo podnet alebo informáciu, že SZPB je propagátorom fašizmu alebo šíriteľom konšpiračných teórií.“

V ďalšej časti: „V prípade, že Ministerstvo vnútra SR dostane podnet k činnosti SZPB smerujúcej k propagácii fašizmu alebo iných protispoločenských činností, bude sa ním zaoberať.“

Šéfredaktor dvojtýždenníka Bojovník Vladimír Mikunda