Môj profil 
Predplatné
Slávnosť odhalenia tabule sa začala v Dóme sv. Alžbety a to slávnostnou svätou omšou, ktorá bola slúžená za obete komunistického režimu. Emeritný košický arcibiskup v homílii spomínal na obete, ktoré už zomreli. Tým, politickým väzňom, ktorí sa zúčastnili sv. omše poďakoval za to, že svoju vieru v najťažších chvíľach života svoju vieru nezapreli a ostali čestní, statoční, odvážni a pevný v svojom rozhodnutí.
„Zároveň sme počas svätej omše prosili za ľudí, ktorí na ktoromkoľvek mieste zemegule, trpia pre spravodlivosť, mier a lásku. Išli sa tu väzni z celého Slovenska. Želám im okrem iného, aby ešte dlho mali také zdravie, ako mám ja,“ hovorí košický arcibiskup Mons. Alojz Tkáč.
So slzami v očiach si na ťažké časy, hrubé zaobchádzanie a nepravidelnú stravu spred 65. rokov zaspomínal pri našom rozhovore aj pán Michal Kyseľ zo Spišského Podhradia
„Ani neviem prečo, ale bol som odsúdený za velezradu. 30 januára 1949 si po mňa prišli a bez slova ma zobrali z gymnázia. Nestihol som povedať vlastnej rodine ani zbohom, či kam idem a kedy prídem. Tam o jedno poschodie vyššie som bol v cele (ukazuje smerom nahor). Ak ma niekam viedli, stále som mal oči previazané šatkou. Nevidel som nič a cela, v ktorej som býval, bola tmavá. Nič som nevidel (slzy v očiach). Na výstrahu zabili jedného väzňa, aby nik z nás nemal čo i len myšlienku utiecť. Boli to dlhé mesiace plné bolesti. Zaobchádzali s nami, ako so zvieratami,“ povedal Michal Kyseľ – bývalý väzeň košickej väznice.
Obetí počas komunistického režimu bolo veľmi veľa. Ďalšou nespravodlivo väznenou a za velezradu odsúdenou bola, vtedy mladé dievča, Anna Greňová, ktorá nám preradila, že prvá z vecí, keď vyšla z košickej väznice bol sľub, že do Košíc sa už v živote nevráti.
„Viete zaobchádzali so mnou a správali sa ku mne neúctivo. Stále, keď som vyšla z tmavej cely mala som čiernu šatku na očiach, nič som nevidela. Na otázku prečo som sa dostala do väzenia odpoveď dlho neprichádzala, až po troch mesiacoch bol verdikt za velezradu. Ja som nerobila nič zlé len sme sa chodievali modliť po domoch. Cela v ktorej sme teraz boli sa už nedá porovnať s tou celou, ktorá bola v tých rokoch, keď som tam bola ja. Nemala som posteľ iba slamník a nemohli sme cez deň spať najviac kľačať a toaleta bola plechový hrniec, v ktorom kedysi ženy vyvárali prádlo alebo plienky. Strava bola hrozná, myslím, že nedali by ju v dnešnej dobe ani prasatám. A rodičia? Po dlhom čase sa dozvedeli, kde som. Keď ma po všetkých tých rokoch väzeniach pustili domov na slobodu, ťažko som si hľadala prácu, ako politickú väzenkyňu ma nikto nechcel,“ hovorí v slzách Anna Greňová -dlhoročná väzenkyňa
Podpredseda Konfederácie politických väzňov na Slovensku Peter Sandtner sa s politickými väzňami stretáva každý mesiac.
Janka Pavelová
.JPG)
.jpg)
