Tou podstatnou a hlavnou neznámou vo všetkých predvolebných špekuláciách je otázka, na ktorú stranu sa napokon prikloní Hlas-SD. Volebné preferencie sa síce stále menia a ešte sa len meniť budú pod dojmom z predvolebných bojov a kampaní, ale vidíme, že hrubé rozdelenie voličských más je stále viacmenej podobné, a práve Hlas je tým jazýčkom na váhach.

Stabilita voličských táborov je do značnej miery daná tým, že Slovensko je už veľmi rozoštvané, polarizované. Pátranie po príčinách, to je na dlhšiu diskusiu, to je tiež zložitejšia téma, je to prepletenec geopolitiky, histórie, psyop technológií a ďalších vplyvov, ale to teraz nechajme bokom a konštatujme holý fakt: že krajinu pretína hlboká priepasť.

Vinie sa naprieč pracoviskami, priateľstvami, susedstvami, rodinami a dokonca manželskými zväzkami, vytvára smutnú atmosféru nevraživosti a nepochopenia a okrem iných efektov spôsobila aj to, že je čoraz menej ľudí, ktorí by boli „niekde medzi“. A aj tí, ktorí sa tak cítia, sú ostatnými nemilosrdne posúvaní do kategórií náš – cudzí. Nič medzi tým: dobro a zlo, plus a mínus, čierna a biela.

A preto je aj politická mapa Slovenska veľmi ostro rozdelená na dva tábory. Na jednej strane sú tí, ktorí sú za suverenitu a vyvážené vzťahy so všetkými veľmocami, ktorí sú mediálnym mainstreamom označovaní za latentných alebo otvorených priaznivcov Ruska a dezolátov, na druhej strane sú euroatlantisti, prívrženci jednostrannej a totálnej orientácie na západ, ktorých druhý tábor vníma ako proamerických zapredancov a oportunistov. Opäť nechajme bokom oprávnenosť či zmysluplnosť toho či oného stereotypu a zopakujme: takáto polarizácia je skrátka objektívnou realitou. Smutnou ale skutočnou.

Na jednej strane priepasti je Smer-SD, Republika, SNS, ĽSNS a ďalšie strany, spolu tvoria možno cca 40 percent voličstva. Na druhej strane priepasti je Progresívne Slovensko, SaS, OĽaNO, Sme rodina, KDH a ďalšie strany, spolu tvoria tiež okolo 40 percent voličov. Ani jeden z týchto táborov však nedokáže tých svojich 40 percent úplne spojiť.

A potom je tu Hlas-SD s cca 15 percentami, ktorý sa vznáša nad tou priepasťou a je stále v polohe drahej nevesty, jazýčka na váhach. Na jednej strane sa čoraz tvrdšie vymedzuje voči Smeru, na druhej strane jeho voliči, ale aj členská základňa Hlasu, sú stále oveľa bližšie Smeru, než americkým lokajom a agentom z druhého brehu.

Pellegriniho tvrdá rétorika je pochopiteľná, musí sa predsa voči priamemu konkurentovi v boji o sociálno-demokratického voliča nejako vyhraniť, a preto mnohí voliči sú aj napriek radu jeho vyjadrení presvedčení, že po voľbách Hlas pôjde do koalície so Smerom. Iní sú však presvedčení, že Pellegrini už jednoznačne patrí do druhého tábora a podľa toho sa bude aj rozhodovať.

Skúsme sa však zamyslieť nad tým, čo by vlastne šéf Hlasu chcel dosiahnuť. O čo mu reálne ide, aký je jeho cieľ? Človek si približne dokáže predstaviť, o čo sa usilujú jednotlivé vyprofilované politické strany. Je jasné, že všetky chcú vládnuť, líšia sa v predstave, v akej krajine, ako ukotvenej v medzinárodnom kontexte. Ale ako si to predstavuje Pellegrini?

Tak napríklad Republika či ĽSNS by sa chceli zbaviť vazalského postavenia v transatlantickom bloku a tvrdo sa zbaviť všetkých okov diaľkového riadenia, aj za cenu nepriateľských krokov zo strany Západu. Aj Smer by sa chcel zbaviť vazalstva, ale bezkonfliktne, a pritom pokračovať v kompromisnej politike voči Západu. Na druhej strane liberálne globalistické strany ako Progresívne Slovensko, KDH, OĽaNO či SaS, tie vyslovene preferujú podriadenosť západným centrálam.

Tu v skutočnosti nie je tretia stolička, na ktorej by sa dalo sedieť. Sú iba dve, a aj na tých sedieť súčasne, to si vyžaduje talent a aj kus politického šťastia. A napokon sa aj tak skôr či neskôr musí politik vyfarbiť: buď je skôr vlastenec alebo skôr oportunista.

Ak je Pellegrini v hĺbke duše vlastenec, prečo národ tak zavádza svojimi vyhláseniami? A ak je v konečnom dôsledku globalista, slniečkar, tak potom klame veľkú časť svojich voličov a členov svojej strany, pretože oni z veľkej časti vazalstvo odmietajú – sú to bývalí členovia a sympatizanti Smeru.

Takže či tak alebo onak, jedného dňa Hlas ukáže farbu a niekoho trpko sklame, pretože sa bude cítiť podvedený. Táto ambivalentnosť, teda poloha „som slovenský vlastenec a súčasne som bruselský natohujer“ je spojením nespojiteľného, je to fantómová predstava, ktorá oslovuje práve nerozhodných a nerealisticky uvažujúcich voličov, ktorí chcú aby modrý kruh bol zároveň červeným štvorcom. Títo ľudia opakovane robia presne tú iracionálnu hlúposť, že volia toho, kto im sľúbi ten najkrajší z ich nereálnych snov.

Takto to bolo aj v minulých voľbách, pamätáte sa? Ľudia túžili po krajine bez ľudí, ktorí by podvádzali – fajn, prišiel človek, ktorý im túto rozprávkovú fantáziu krásne farbisto nasľuboval. S realitou sa to nestretlo, lebo sa ani nemohlo a výsledok všetci poznáme. Toto sa u mnohých voličov bude opakovať v bledomodrom: nepáči sa im, že krajina je polarizovaná, oni by chceli ideálny svet, kde bude tento rozpor preklenutý – a fajn, je tu človek, ktorý im to sľúbi. Realitu uvidia o pár mesiacov po voľbách.

Tu niekde však je aj koreň budúceho politického osudu Petra Pellegriniho, ak si zvolí cestu menšieho odporu, náruč strýčka Sama – pretože, ako sme už spomenuli, väčšina voličov a členov Hlasu je stále slovenská a proslovenská. Dá sa očakávať, že v takom prípade sa Pellegriniho budúcnosť v princípe môže podobať politickému osudu iného fenomenálneho populistu: Igora Matoviča. Nie, Pellegrini nie je blázon a ani nebude mávať atómofkami – jeho štýl je iný. Podstata však ostane: ľudia precitnú a budú si búchať hlavy o stenu, ako je možné, že boli takí slepí. A v ďalších voľbách mu to zrátajú.

Táto cesta bude cestou do pekla aj pre samotného Pellegriniho. Odhliadnuc od toho, že v budúcnosti už bude jasne zaradený v globalistickom tábore, čím príde o veľkú časť voličov, pre strýčka Sama nikdy nebude milovaným synom – on má v tom tábore onakvejších „líblingov“. Jeho partneri a zároveň konkurenti z tamtoho politického brehu mu budú navždy pripomínať odkiaľ prišiel, a že to korupčné, mafiánske „biznis krídlo“ Smeru, ktoré toľko kritizovali, je dnes vlastne Hlas-SD. Do koalície s ním pôjdu, lebo inak to nebudú vedieť poskladať, ale vždy mu dajú patrične najavo, kto on je, podobne ako to neustále dávajú najavo Borisovi Kollárovi. A naviac, kopať do neho budú aj jeho vlastní, ktorí mu budú vyčítať, kam ich to zavliekol. Je toto to, čo Peter Pellegrini chce?

Takže ako sa to môže skončiť? Štyri roky bude politickým otĺkančekom, keď globalistické médiá budú všetku vinu za katastrofický vývoj v štáte pripisovať jemu, a potom ho čaká buď osud nepodstatného politického hráča alebo smetisko dejín, politická sekcia, oddelenie pre judášov.

Alebo že by sme čosi nevedeli? Napríklad, čo mu pred pár rokmi pošuškal do ucha americký prezident v oválnej pracovni Bieleho domu?