Povinná návšteva štátneho výchovného a vzdelávacieho zariadenia od veku troch rokov stanovuje návrh zákona O ochrane republikánskych princípov, ktorý francúzsky parlament schváli nepochybne už na začiatku budúceho roka. V pôvodnej variante bolo domáce vzdelávanie (vzdanie sa škôlky) po dosiahnutí troch rokov úplne zakázané, potom ale rozhodli nechať ho pre deti so zdravotnými problémami a pre tie, ktoré sa aktívne venujú športu alebo umeniu. Takže počnúc budúcim rokom sa vo Francúzsku prudko zvýši dopyt po učiteľoch hudby a športových tréneroch.

Predovšetkým sa to týka moslimov, pretože práve im je v skutočnosti venovaný návrh zákona O ochrane republikánskych princípov, ktorý predstavila vláda tento týždeň. Pôvodne sa nazýval O boji s islamistickým separatizmom, avšak po masových protestoch v islamskom svete sa rozhodlo tento názov zmeniť. Podstata sa ale nezmenila. Tento zákon má zaistiť víťazstvo svetských republikánskych princípov nad tými, ktorí podľa slov prezidenta Macrona chcú rozdeliť krajinu, “ktorí v nej vytvárajú paralelnú spoločnosť, šíria islamistický separatizmus“. Moslimovia chcú rozdeliť Francúzsko, alebo francúzska vláda ešte viac rozdelí svojimi akciami spoločnosť?

V Paríži to všetko vnímajú veľmi jednoducho, Francúzi chcú prevychovať moslimov. Francúzsko chce prinútiť časť svojich obyvateľov (približne desať percent, ktoré tvorí moslimská komunita), aby sa zriekli vlastných tradícií a viery a vytvorili akýsi “francúzsky islam“. Keď chcete žiť vo Francúzsku, dajte nám svoje deti, ktoré vychováme v duchu “slobody, rovnosti, bratstva“, tolerancie a ateizmu. Bránia tomu vaše tradície? Potom vás štát potrestá, a to za úplnej podpory väčšiny spoločnosti pobúrenej teroristickými útokmi a odrezávaním hláv učiteľom (skutočnosť, že zákon porušuje tiež práva katolíkov a ďalších veriacich, nikoho vo vláde už dávno neznepokojuje, pretože ich vplyv je minimalizovaný).

Bude boj Macrona s islamizmom úspešný? Nie, pretože dochádza k zmiešaniu hneď niekoľkých vecí. Na jednej strane v Európe priznali už dávno úplný krach politiky multikulturalizmu, teda spoločnosti, v ktorej majú v mieri koexistovať rôzne kultúry, národnosti a náboženstva.

Multikulturalizmus zlyháva, zatiaľčo migrácia rastie, pôrodnosť medzi pôvodným bielym obyvateľstvom klesá, zatiaľčo prisťahovalci sa množia. A navyše nerešpektujú miestne obyčaje a tradície a namiesto toho, aby sa smiali karikatúram v časopise Charlie Hebdo, vraždia novinárov. Už dlhé desaťročia sa snaží francúzska vláda zaradiť moslimov do svojej spoločnosti, a to i bičom – zákazom hidžábu a škôl pri mešitách, i cukrom – zriadením lojálnych rád imámov.

Lenže nič nefunguje. Okrem toho francúzske hodnoty nezdieľajú nielen nedávni migranti, ale ani ich potomkovia v druhej a tretej generácii. Šaría znamená pre nich viac než republikánske princípy, ale možno nejde o samotné princípy? Možno, že zničenie akejkoľvek tradície (národnej, náboženskej, rodinnej) práve urobilo z Francúzska to, čím sa stalo? V krajine, kde vláda, nehľadiac na protesty spoločnosti, prijíma zákony o rovnakých pravidlách pre obyčajnú a “netradičnú“ rodinu. Zem, v ktorej vláda najskôr neuvážene podnecuje migráciu, označuje jej odporcoiv za šovinistov a fašistov, a potom sa spamätá a snaží sa sprísniť zákony. Nový návrh zákona obsahuje celý rad opatrení, ktoré majú za cieľ obmedzenie aktivity islamského spoločenstva a posilnenie kontroly nad jeho organizáciami, ktoré bude možné rozpustiť alebo pripraviť o štátne financovanie.

Zakazuje najrôznejšie veci, počnúc konfesnými jedálničkami v jedálňach a končiac termínom oddelené návštevy bazénov mužmi a ženami, zákazom vydania potvrdenia o panenstve a zákazom zbavenia dcér dedičstva v prospech synov. V rámci boja s polygamiou a sobášom z donútenia chcú úradníci (po získaní informácie od obyvateľov) uskutoční osobitné pohovory so ženíchom a nevestou. Mešity budú musieť skladať účty k veľkým sumám zo zahraničia, obžalovaným podľa niektorých paragrafov trestného zákona bude dokonca zakázaný vstup do nich. Cudzinci usvedčení z polygamie budú zo zeme vyhostení.

Francúzske úrady sa teda snažia zničiť niektoré hlboko zakorenené moslimské tradície. Policajná a byrokratická sila Piatej republiky na boj s nimi stačí, lenže výsledok bude rovnaký ako predtým. To znamená mizerný, v najlepšom prípade žiadny, v najhoršom prípade dôjde k ďalšiemu rastu odvetného terorizmu. Prečo odvetného? Nie, teror nesmie mať žiadne ospravedlnenie, a to ani náboženské, ale bolo by divné nevidieť súvislosť medzi pokojným nátlakom francúzskeho svetského štátu na miestnu islamskú komunitu a krvavými činmi radikálnych šialencov.

Je to snáď neriešiteľný problém? Áno, v podstate je, pretože Macron nedokáže zmeniť islam a moslimovia nedokážu prinútiť Francúzsko, aby existovalo podľa ich zákonov. Ale možno to ani nechcú? Možno by im stačilo, keby ich jednoducho nechali na pokoji, poskytli možnosť žiť podľa vlastných princípov a náboženstva? Nie, republika na to nepristúpi, inak prečo by zatvárali katolícke chrámy po Veľkej revolúcii?

Žiadne živé náboženstvo nie je prípustné v republike víťazného ateizmu, aj keď v skutočnosti Francúzsko islam neohrozuje. Ohrozujú ho následky neuváženej migračnej politiky jeho vlády, v dôsledku ktorej vznikla v krajine mnohomiliónová komunita prisťahovalcov z Afriky a Ázie. Islam je len formou organizácie tejto komunity, ktorá nestojí proti miznúcemu kresťanskému Francúzsku, ale obrovskej byrokratickej mašinérii zbavenej viery, ideálov a princípov (samozrejme okrem “republikánskych princípov“ štátu).

Migranti nerešpektujú krajinu, ktorej vláda nerešpektuje vlastný národ (ľudia boli proti invázii migrantov, ale kto ich počúval?) ani vlastné tradície a vieru. Ich potomkovia žili dlhé roky vo vlastnom moslimskom Francúzsku a ani Macronovi, ani všetkým francúzskym úradom sa nepodarí dokázať, aby sa ho zriekli. Čo im môžu za to ponúknuť? No dobre, nie Charlie Hebdo, ale veľkú minulosť, veď napríklad Turci tiež majú v niekdajšom Konštantínopole svoju Hagia Sofia.

Takže Francúzi nemajú problém s moslimami, ale so sebou samými. Aby vo Francúzsku vznikol skutočný “islamský separatizmus“, je potrebné, aby existoval nejaký celok, od ktorého je možné sa oddeliť, avšak rozdelená francúzska spoločnosť nie je schopná sa stmeliť ani v záujme svojho prežitia.