Pohoda hľadá identitu. Len zabudla pozvať druhý breh spoločnosti

Pohoda 2026 má v programe diskusie, ktoré na prvý pohľad vyzerajú užitočne: deti na internete, dark web, občiansky zákonník, sebahodnota mladých, odpúšťanie. Práve v tom je jej sila aj riziko. Politika neprichádza na festival ako volebný míting. Prichádza ako kultúrna a morálna výchova. A keď sa k tomu pridá Café Európa s Petrom Pavlom, Zuzanou Čaputovou a Zastúpením Európskej komisie, otázka neznie, či je Pohoda politická. Otázka znie, prečo sa politika jedného tábora stále predáva ako pokrok, ktorý slušný a moderný človek nespochybňuje.

Hudba je len prvá vrstva

Súkromný festival má právo pozývať politikov, bývalých prezidentov, aktivistov, novinárov, duchovných aj mimovládky. Problém nie je v zákaze. Problém je v pomenovaní.

Pohoda nepôsobí ako festival, ktorý popri hudbe náhodne ponúka pár debát. Diskusný program je druhá dramaturgia festivalu. Hudobná baví, diskusná vychováva. Aj detail v adrese stránky je výstižný: politické a hodnotové diskusie sú na webe Pohody vedené cez sekciu artists. Debaty sú tak súčasťou sveta umelcov, programu a festivalovej atmosféry, nie oddelený politický blok.

Tým je ich účinok silnejší a rizikovejší. Politický presah nie je priznaný ako politický program. Je vložený do festivalovej atmosféry, ktorej mladý človek dôveruje. Deti na internete vytvoria pocit starostlivosti. Občiansky zákonník dodá serióznosť. Odpúšťanie pridá duchovný rozmer. Do tohto prostredia sa vloží politika identity, Európy, občianskej spoločnosti a kultúrneho odporu. Keď je Pohoda „super“, aj jej diskusie pôsobia „cool“. Politika sa tu nepredáva ako politika. Predáva sa ako normálnosť.

Identita z jedného brehu

Pohoda pozýva na diskusiu s Petrom Pavlom a Zuzanou Čaputovou ako na debatu o hľadaní identity v polarizovanom svete. Moderuje ju šéfredaktor Respektu Erik Tabery. Rámec je jasný: demokratické hodnoty, občianska spoločnosť, európska identita a stredná Európa.

Práve tu sa najlepšie ukazuje riziko miešania umenia s politikou. Prezident, bývalá prezidentka a šéfredaktor politického týždenníka nie sú umelci s tvorbou. Sú to aktéri verejnej moci, politického konfliktu a mediálneho vplyvu. Keď sa takáto zostava objaví vo festivalovom programe, politika zmení obal. Nevyzerá ako zápas o moc a hodnoty. Vyzerá ako kultúra, rozhľad a správna citlivosť mladého človeka.

Už samotná otázka je zvláštna. Slovenská republika existuje vyše tridsať rokov. Ak sa dnes na festivale znovu hľadá identita v srdci Európy, treba sa pýtať, kto ju vlastne celé tie roky zneisťoval. Neboli to ľudia, ktorí sa prirodzene hlásili k slovenskému národu, jazyku, dejinám a štátnosti. Skôr naopak. Práve progresívno-liberálne prostredie dlhodobo učilo mladých ľudí, že slovenská identita je málo, že skutočne moderný človek má byť najprv európsky, svetový, otvorený a až potom, niekde na okraji, slovenský.

Ak sa má hovoriť o identite, ktorá by mala spájať rozdelenú spoločnosť, prečo ju majú hľadať iba tváre jedného politicko-kultúrneho sveta? Petr Pavel dnes nevystupuje ako neutrálny pozorovateľ českého sporu. Po návrate Andreja Babiša k vládnej moci sa stal oporným bodom odporu voči vláde, čo najviditeľnejšie ukázal jeho spor o účasť na summite NATO v Ankare.

Podobne Zuzana Čaputová nie je neutrálna tvár spoločenského zmierenia. Pre progresívno-liberálne prostredie je vlastným politickým symbolom. Potvrdzujú to aj úvahy, že by raz mohla byť tvárou Progresívneho Slovenska alebo náhradou Michala Šimečku.

A tak vzniká jednoduchá otázka: akú identitu môžu Slovákovi ponúknuť dvaja kozmopolitní politici, pre ktorých je slovenská národná identita skôr doplnkom k európskemu hodnotovému rámcu než prvým bodom politického sebavedomia?

Takto zostavená debata môže byť zrozumiteľná pre publikum Pohody. Nemôže však presvedčivo predstierať, že hľadá identitu pre celú spoločnosť. Ak má byť identita spoločným domom, nestačí pozvať architektov z jedného tábora.

Dialóg po hranicu nepohodlného hosťa

Liberálne prostredie rado hovorí o dialógu. Skúška prichádza vtedy, keď má do diskusie vstúpiť niekto mimo prijateľného okruhu.

Ukázali to tohtoročné Bratislavské Hanusove dni. Keď sa v moderovanej diskusii objavila Lívia Pavlíková spolu so zástupkyňou Mladého Progresívneho Slovenska a mladým konzervatívcom, časť progresívneho prostredia nereagovala úľavou, že odlišné svety sa stretli v jednom formáte. Reagovala otázkou, ako je možné, že Pavlíková vôbec dostala pozvanie.

Nejde o jej obhajobu. Ide o mechanizmus. Ak je niekto označený za extrémistu, problémom už nie je jeho argument. Problémom je jeho prítomnosť. Diskusia sa končí skôr, ako sa začne.

A potom sa ten istý svet stretne na Pohode a hovorí o identite v polarizovanom svete. Spoločná identita však nevzniká tak, že sa druhý breh najprv označí za hrozbu a potom sa bez neho diskutuje o prekonaní rozdelenia.

Rovnaký vzorec v rôznych témach

Rovnaký mechanizmus vidno aj pri ďalších diskusiách. Pohoda predstavuje debatu „Ako sme bránili Národnú!“ ako rozhovor s držiteľkami Bielej vrany o úsilí brániť slobodu Slovenskej národnej galérie. Už názov dáva rozsudok. Nie „spor o SNG“, nie „čo sa stalo v galérii“, ale „ako sme bránili Národnú“. Príbeh je hotový ešte pred začiatkom debaty. Na jednej strane sú obrankyne slobody, na druhej moc, pred ktorou bolo treba galériu brániť.

Lenže kultúrne prostredie, ktoré sa dnes rado predstavuje ako ohrozené, nebolo prázdnym poľom čistého umenia. Hlavné správy už opakovane písali o systéme starých istôt vo Fonde na podporu umenia, o štátnej podpore queer projektov, o Cvernovke aj o prípade Ball of Shame. „Nezávislá kultúra“ teda nebola mimo politiky. Mala vlastné peniaze, vlastné komisie, vlastné preferencie a vlastnú predstavu o tom, čo je moderné, európske a hodné verejnej podpory.

Podobné je to pri diskusii „O odpúšťaní“. Pohoda ju nepredstavuje ako kázanie, ale ako pestrú paletu pohľadov na to, ako prežiť dobu presýtenú konfliktmi a kde hľadať pevný bod. Lenže hostia ako Fedor Gál, Daniel Pastirčák, Michal Oláh a Róbert Ivancho, seržant Národnej gardy Ukrajiny, prirodzene ťahajú tému k otázkam vojny, viny, traumy, pamäti a morálneho súdu. Preto sa treba pýtať, či pôjde o odpúšťanie ako univerzálny princíp, alebo o odpúšťanie v rámci vopred určenej morálnej mapy.

V dnešnej Európe totiž odpúšťanie nevisí vo vzduchu. Pri Rusoch sa po roku 2022 kolektívna vina používala tvrdo. Športovci a umelci boli posudzovaní najprv podľa pasu a až potom podľa vlastného konania. Ruský športovec mohol súťažiť len ako neutrálny jednotlivec, bez vlajky, bez hymny a po preverovaní postoja k vojne. Pri Izraelcoch sa rovnaký princíp nepoužíva. Tam sa zrazu dôslednejšie rozlišuje medzi štátom, vládou a jednotlivcom.

Do rovnakého vzorca zapadajú aj diskusie o deťoch na internete, radikalizácii, algoritmoch a influenceroch. Rodičia majú dôvod báť sa toho, čo sociálne siete robia s deťmi. To je reálny problém. Lenže ak sa ochrana detí spojí s politickým jazykom, treba sa pýtať, kto určí hranicu nebezpečnosti. Rodič? Škola? Platforma? Expert? Mimovládka? Korporátny partner festivalu?

Takto Pohoda pracuje s citlivými témami. Kultúra sa podá ako boj obrancov proti moci. Odpúšťanie ako morálna otázka vopred vyznačeného sveta. Ochrana detí ako starostlivosť, ktorá môže ľahko prejsť do výchovy k správnemu názoru. Vždy ide o podobný postup: najprv užitočná alebo ľudsky silná téma, potom hodnotový rámec, ktorý mladému človeku ukáže, čo má pokladať za normálne.

Pomenovať, nie zakazovať

Pohodu netreba zakazovať. Netreba jej prikazovať, koho má pozývať. Festival má právo byť taký, aký chce byť.

Čitateľ má však rovnaké právo vedieť, že program nie je neutrálny. Ak festival hovorí o identite, ponúka identitu jedného tábora. Ak hovorí o odpúšťaní, musí zniesť otázku selektívnej morálky. Ak hovorí o dialógu, má ukázať, že zvládne aj skutočného oponenta.

Pohoda nehľadá identitu celej slovenskej spoločnosti. Hľadá spôsob, ako mladým ľuďom predstaviť progresívno-liberálny svet ako jej prirodzený štandard. To je jej právo. Naše právo je pomenovať, že nejde o obyčajnú občiansku gramotnosť, ale o politickú výchovu v kultúrnom balení.