Keď sa akože konzervatívci vyhrážajú

Po prvé: kto vôbec koketuje s myšlienkou vytvorenia vlády s extrémistami z Progresívneho Slovenska, sám seba nemôže považovať za pravého konzervatívca.

Po druhé: Krajniak aj Matovič sedeli s progresívcami (vtedy ešte celkom nepriznanými) vo vláde a vedia, aké to je, keď ukričaná menšina s podporou médií najprv zotne hlavu premiérovi (Matovičovi) a neskôr aj ministrovi financií (tiež Matovičovi), a to tak, že menovaný mal k dispozícii najsilnejší poslanecký klub v akože historicky najkonzervatívnejšom parlamente (copyright Denník N).

Po tretie: ten istý „najkonzervatívnejší parlament“ nedokázal presadiť ani minimalistický zákon o pomoci tehotným ženám. Nič s tým neurobili ani Matovič, ani Krajniak. Vždy chýbal jeden hlas. Napríklad hlas takého „konzervatívca“, akým je Šeliga.

Po štvrté: najlepší konzervatívny zákon daného volebného obdobia (200 eur na dieťa) by neprešiel bez hlasov opozície. Progresívna menšina v koalícii, ruka v ruke s kolaborujúcimi akože konzervatívcami z vlastného klubu, by ho zablokovala.

Po piate: progresívci nemajú politických partnerov. Majú len satelity vykonávajúce vôľu strany ašpirujúcej na vedúcu úlohu v štáte. Nič na tom nezmenili a nezmenia ramená, ktoré dnes Krajniak, Matovič a Majerský napínajú. A ktoré ani nemajú.

Po šieste: progresívcov a ich satelity treba izolovať, nie ich legitimizovať a pritom sa hrať na silu, ktorá ich udrží na uzde. Neudržala ich a ani ich neudrží.

Po siedme: nejde len o kultúrno-etické témy. Ide aj o vojnový fanatizmus, zelené dane, migráciu, federalizáciu Európy, stratu suverenity a globalizáciu. Vo všetkých týchto témach panuje medzi týmito „konzervatívcami“ a progresívcami vzácna zhoda. Nedajme sa zmiasť. Pritom ide o existenčné otázky našej budúcnosti.

Tak ako nie je všetko zlato, čo sa blyští, nie je ani všetko konzervatívne, čo sa tak tvári.