Ak je podujatie zdarma, niekto ho aj tak platí. V Petržalke mala podľa faktúry platiť mestská časť, a to nie občianskemu združeniu, ktorému dotácia neprešla, ale súkromnej firme spojenej s organizátorom Ekotopfilmu.

Podľa článku mestskej časti starosta Ján Hrčka faktúru pri kontrole s kolegami z úradu objavil a stopol. Peniaze teda vyplatené neboli. To však nemení podstatu veci. Faktúra prišla a mestská časť mala byť tým, kto ju zaplatí.

Toto je jadro kauzy. Nie envirofilmy pre deti, ale cesta peňazí. Najprv štandardná dotácia neprešla, potom sa našli poslanecké priority a nakoniec prišla faktúra za vstup na podujatie, ktoré malo byť pre účastníkov zdarma. Faktúra nie je názor. Je to stopa. A tá vedie k otázke, prečo sa po neúspechu v normálnej dotačnej schéme objavila iná cesta.

Dotácia neprešla, peniaze sa našli inde

Občianske združenie TUR žiadalo Petržalku o dotáciu 5 000 eur na projekt Ekotopfilm. V materiáli miestneho zastupiteľstva je uvedené medzi projektmi, ktoré dotáciu nezískali. Išlo o oblasť školstva a oddelenie školstva poskytnutie dotácie odporúčalo.

Projekt teda nebol odmietnutý ako nezmysel. Len neprešiel v štandardnom systéme, kde existuje limit, bodovanie a rozhodovanie zastupiteľstva.

Podľa petržalského textu sa následne deviati poslanci klubu Team Bratislava a Progresívne Slovensko a jeden poslanec SaS vyskladali cez poslanecké priority až na 36 500 eur. Projekt, ktorý ako dotácia žiadal 5 000 eur a neprešiel v štandardnom systéme, sa tak vrátil cez iný rozpočtový mechanizmus v násobne vyššej sume. A na konci tejto cesty už nestálo občianske združenie TUR, ale faktúra súkromnej firmy Tristan.

Firma Tristan spol. s r. o. vystavila mestskej časti faktúru na 28 191,60 eura s DPH za vstup na podujatie Ekotopfilm 2026. Nešlo o všeobecnú podporu festivalu, technické zabezpečenie ani prenájom sály. Faktúra znela na vstupné. V položkách boli petržalské základné školy, počty účastníkov a jednotková cena 10 eur bez DPH.

Podľa verejnej komunikácie však malo ísť o bezplatné podujatie. Preto vzniká jednoduchá otázka: ak bol vstup zdarma, prečo mala mestská časť platiť súkromnej firme vstupné za deti?

Ekotopfilm pritom nie je príbeh neznámeho malého združenia. Referenčný dataset z registra mimovládnych organizácií a CRZ ukazuje, že dve združenia spojené s týmto okruhom, TUR a Za trvalo udržateľný rozvoj, majú spolu 38 záznamov v hodnote 961 007,66 eura. To samo osebe nedokazuje nič nezákonné. Ukazuje to však na dlhoročnú aktivitu platenú z verejných zdrojov.

Osobitne vyčnieva položka z roku 2025. Združenie Za trvalo udržateľný rozvoj dostalo od Ministerstva financií SR dotáciu 100 000 eur na popularizáciu ťažiskových zelených tém. Zmluva sa odvoláva na uznesenie vlády SR č. 578 z 26. novembra 2025 a za ministerstvo v nej koná minister Ladislav Kamenický.

Okruh okolo Ekotopfilmu zjavne nie je odkázaný iba na progresívne samosprávy. Vie získať podporu aj zo štátnej úrovne za vlády, ktorá progresívny občiansky sektor politicky kritizuje. O to prísnejšia má byť kontrola, keď sa ten istý okruh objaví pri faktúre za vstup na podujatie komunikované ako zdarma.

Druhá koľaj verejných peňazí

Poslanecké priority nemusia byť automaticky problém. Poslanec môže podporiť školu, ihrisko alebo komunitnú aktivitu. Problém vzniká vtedy, keď sa z priorít stane náhradná cesta pre projekt, ktorý neuspel v riadnom dotačnom systéme.

Tu sa treba pýtať konkrétne. Kto objednal službu od firmy Tristan? Na základe akého oprávnenia? Existovala objednávka alebo interný pokyn mestskej časti? Bola urobená predbežná finančná kontrola? Objednávali niečo školy, alebo boli iba uvedené ako položky na faktúre?

Vo verejnej správe nestačí, že niekto vystaví faktúru. Musí existovať právny a účtovný základ. Ak neexistuje, faktúra je len papier s číslom účtu. Ak existuje, verejnosť má právo vedieť, kto ho vytvoril a prečo práve po tom, čo zastupiteľstvo nepodporilo dotáciu na ten istý okruh aktivít.

Keď sa envirofilm zmení na pódium

Ekotopfilm v Petržalke nebol iba premietaním filmov pre deti. Súčasťou programu bola aj exkluzívna talkshow s Romanom Juraškom a hosťami z verejného života. V programe festivalových novín figurovali mená z prostredia bratislavskej samosprávnej politiky. Petržalský text následne uvádza, že na talkshow vystúpili politici z okruhu Vallovej koalície, vrátane Tatiany Kratochvílovej, Adama Sarlósa, Michala Saba a Michala Feika. Pôvodne sa mal objaviť aj Daniel Klimovský.

Samotná účasť politika na verejnej diskusii nie je problém. Problém vzniká vtedy, keď sa na jednom mieste stretne verejná faktúra, poslanecké priority a vlastná politická viditeľnosť pred komunálnymi voľbami.

Potom už nejde iba o otázku, či boli envirofilmy pre deti užitočné. Ide o otázku, či verejné peniaze nemali pomôcť vytvoriť aj predvolebnú scénu pre ľudí z politického okruhu, ktorý na podujatie vyčlenil peniaze.

Skúška opačným smerom

Predstavme si inú situáciu. Dotácia pre občianske združenie neprejde. Potom sa poslanci Smeru, Hlasu alebo SNS vyskladajú cez priority na násobne vyššiu sumu. Na podujatí vystúpia ich kandidáti pred komunálnymi voľbami. A súkromná firma spojená s organizátorom pošle mestskej časti faktúru za vstup na podujatie, ktoré sa verejne tvári ako bezplatné.

Ako by to nazvali bratislavské médiá? Envirovzdelávanie? Podporu dobrej veci? Alebo verejné peniaze použité na politické PR? Ak by rovnaký model pri iných stranách vyvolal škandál, nemôže byť prijateľný len preto, že ho používa progresívne prostredie.

Bratislavský model v malom

Petržalský Ekotopfilm je lokálna kauza. No model, ktorý ukazuje, je širší. Správna téma, správne slová, správni ľudia, správny občiansky obal. A zrazu sa veci, ktoré by pri iných aktéroch vyzerali neprípustne, začnú vysvetľovať ako administratívny chaos alebo podpora dobrej veci.

Lenže Petržalka má v tejto kauze jednu výhodu. Faktúra prišla príliš konkrétne, aby sa stratila v pekných slovách. Ak chcú Vallovi poslanci hovoriť o transparentnosti, musia ju ukázať na vlastnom prípade. Nie na tlačovke proti súperovi, ale pri faktúre, ktorá sa dotýka ich politického okruhu.

A ak súčasná vláda naozaj myslí vážne kritiku progresívnych sietí, nemôže sa tváriť, že sa jej to netýka. Ten istý okruh vie získať verejné peniaze aj zo štátnej úrovne. Potom nestačí kritizovať mimovládky v prejavoch a zároveň púšťať dotácie cez systém, ktorý nerozlišuje medzi skutočnou verejnou službou a dobre zabaleným vplyvom.

Kým neprídu jasné odpovede, najjednoduchšie vysvetlenie ostáva zároveň najnepríjemnejšie. Dotácia neprešla, faktúra prišla a z envirofilmu sa stalo politické pódium. Nie je to dôkaz modernej samosprávy. Je to varovanie, ako môže vyzerať moc, keď si na seba oblečie progresívny kostým.