Otec štyroch detí si k hlavnému zamestnaniu pribral brigádu, aby ich uživil. Štát ho zlomil a chce späť 5 tisíc eur

Druhá práca a nečakaný nedoplatok

Ešte v roku 2024 sa pán Vondrášek snažil privyrobiť si na živnosť, túto činnosť však po zavedení transakčnej dane, a neskôr aj mikroodvodov zrušil, pri nízkom príjme sa jednoducho neoplácala. „Bral som to ako bokovku, tak som to celé zrušil, lebo to začínalo byť v neprospech. Hodinová mzda bola taká nízka, že sa to neoplatilo,” vysvetľuje. Na začiatku roka 2025 si teda našiel na polovičný úväzok prácu vodiča autobusu, a popri hlavnom zamestnaní makal celý rok s cieľom odložiť peniaze a riešiť väčšie bývanie pre štvorčlennú rodinu. Na konci roka mu však zatelefonovala účtovníčka s informáciou, že má nedoplatok na daňovom bonuse, cez päťtisíc eur. „Bol to dosť veľký šok, najprv som si myslel, že je to nejaká chyba,” hovorí Vondrášek, ktorý si situáciu overoval aj u odborníkov na účtovníctvo, takisto u odborníka na dane a odvody Jozefa Mihála. Všetci mu potvrdili, že nedoplatok bude musieť zaplatiť. Stál teda pred jasnou voľbou: „Buď to nechám tak, pofrfleme si s kamarátmi pri pive a ideme ďalej, alebo skúsime nejako zabojovať,” hovorí o momente, keď sa rozhodol problém aktívne riešiť.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Konsolidácia z roku 2024 a paradox individuálneho posudzovania

Príčinou všetkého je úprava zákona o dani z príjmov z roku 2024, ktorá v rámci konsolidácie zmenila podmienky vyplácania daňového bonusu. „Upravili tým vyplácanie daňového bonusu a dali tam podmienku, že ak sa prekročí nejaká hranica príjmu, celý daňový bonus sa musí vrátiť, respektíve sa začína krátiť a po nejakom príjme ho celý nedostanete,” opisuje. Podľa jeho slov sa kráti od príjmu 2500 eur hrubého mesačne, pri 3600 eurách je bonus na dieťa nulový. Nárok ovplyvňuje aj to, odkiaľ príjem plynie: „keď je viac ako deväťdesiat percent príjmov na Slovensku, tak ho ešte dostanete, ale keď máte nejaké príjmy zo zahraničia, o daňový bonus prídete,” vysvetľuje. Pravidlo pritom zasiahlo aj rodičov detí nad osemnásť rokov.

Vondrášek upozorňuje aj na paradox systému, keď sa príjem rodičov posudzuje samostatne, nie ako súčet rodiny: „Poslanec, minister zarába desaťtisíc, manželka zarába tisícpäťsto a dostane celý daňový bonus. Jeho príjem je trojnásobný oproti nám a celý daňový bonus jeho manželka dostane. Čiže nikto nerieši nadštandardne zarábajúce rodiny. Ale oni seknú toho zarábajúceho jednotlivca.” Spomína aj prípad ženy, ktorá v rámci konsolidácie dostala v práci výpoveď a k tomu odstupné: „a tým, že jej vyplatili odstupné, prišla o daňový bonus na deti. Musela ho vrátiť. A to je už podľa mňa naozaj extrém,” hovorí.

Komunikácia s úradmi: mlčanie a splátkový kalendár s háčikom

Vondrášek sa s problémom obrátil najprv na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, na ministra Tomáša, odkiaľ ho ale presmerovali na ministerstvo financií, na pána Kamenického: „Oni nás odkázali tak, že to nespadá do ich kompetencie, že nech sa obrátime na ministerstvo financií. Najprv žiadna reakcia, vôbec, absolútne nič. Odpoveď neprišla aj dva mesiace,” popisuje komunikáciu s úradom. Odpoveď prišla až po opätovnej intervencii, a aj tak len vysvetlením, ako je systém nastavený, bez náznaku ochoty niečo meniť: „Ku mne nič takéto nekomunikovali. Neviem, čo sa im odohráva v hlavách, ale nebola žiadna reakcia typu, že budeme sa tým zaoberať alebo čokoľvek takéto. Vôbec nič.”

Vláde Vondrášek vyčíta, že sa prezentuje ako sociálna demokracia, no reálne problém, ktorý sama spôsobila, nechce riešiť: „Očakával by som, že povedia – dobre, je tam nejaký problém, tak sa to pokúsime vyriešiť,” hovorí. Doplatok je možné štátu splácať na splátky: „je umožnené to splácať, nastaviť si splátkový kalendár. Myslím, že to umožňuje aj Finančná správa, aj zamestnávateľ”, čo podľa neho ale rodiny znevýhodňuje ďalším spôsobom: „Potom ale nemôžete tie dve percentá, čo sa dávajú dnes už aj rodičom, na ďalší rok poukázať, keď si toto nastavíte.” Celú situáciu zhŕňa slovami: „Stále mi to príde ako hnanie do kúta, podľa mňa by sa určite dali nájsť peniaze inde. Viacčlenným rodinám, ktoré sa starajú, vychovávajú ďalšiu generáciu, tie peniaze zoberiete.” Chápe, že pre štát môžu byť takto vyzbierané sumy zaujímavé: „tam dvetisíc, tam tritisíc, tam päťtisíc, keď sa to nazbiera, môžu to byť celkom slušné peniaze”, ale je presvedčený, že existujú aj iné cesty, ako tieto prostriedky nájsť.

Na vlastnom príklade pán Vondrášek spočítal aj to, koľko mu z brigády reálne zostalo. Za rok na polovičný úväzok zarobil osemtisíc eúr a musel z toho päťtisíc vrátiť. „Oplatilo sa mi tam chodiť? Zarábal som možno dve eurá na hodinu, to je smiešne,” hovorí. K rastúcim bežným výdavkom dodáva konkrétny príklad: „Dnes idete do reštaurácie, a už sa nenajete za štyri eurá, ale stojí to povedzme desať eur.”

Porovnanie so zahraničím a dopad na rodinný rozpočet

Vondrášek si dal urobiť aj porovnanie so zahraničím. Spolupracoval s firmou venujúcou sa daňovému poradenstvu, ktorá má kolegov aj v okolitých štátoch. „Bol tam skoro deväťtisíc eur rozdiel, pri rovnakom príjme, na daniach,” hovorí o porovnaní s Rakúskom, kde majú Familienbonus zvýhodňujúci pracujúceho rodiča: „vedia, že vychovávate deti pre tú krajinu.” Podľa jeho slov je na tom lepšie aj Česko, Poľsko, a dokonca aj Rumunsko. Najväčší problém vidí v nepredvídateľnosti slovenskej rodinnej politiky: „Budem dostávať tú podporu od štátu, ktorú mi sľubuje, a nie že jeden rok je to takto, druhý rok takto, a teraz človek fakt už nevie kam.”

O rozsahu problému sa dozvedel aj od ďalších rodín, ktoré ho po zverejnení jeho prípadu na sociálnych sieťach kontaktovali: „Bolo to aj zverejnené na nejakých Facebook stránkach a podobne, tak nám písali a vlastne presne toto riešili,” hovorí, pričom spolu zostavili aj vlastný dotazník, „kde sa nám ľudia k tomu vyjadrili.” Upozorňuje, že problém sa netýka len rodín s dvomi rodičmi: „čo sa samozrejme týka aj samoživiteľov, ktorých sa toto tiež veľmi dotklo, lebo sa tiež snažia utiahnuť tú rodinu a prichádzajú o tieto peniaze, o túto kvázi podporu, ktorá by im mala ísť.” Práve teraz v lete to podľa neho rodiny pociťujú najviac: „Ide leto, napríklad deti pôjdu do tábora a ten tábor nebude zadarmo… Prichádzajú úplne napríklad o šancu ísť na nejakú dovolenku, tí ľudia nemajú tie peniaze. Možno si vedeli takto našetriť. Povedzme mali na dve-tri deti dvesto-tristo eur mesačne, tak si to odkladali… Teraz na to nemajú.” K reálnemu dopadu na rodinný rozpočet dodáva: „Z tých rodín, čo s nami komunikovali, niektorí hovorili, že keď už príde niečo ďalšie, budú si musieť požičať peniaze, lebo už nemajú z čoho.”

Návrhy v parlamente a politická blokáda

Spolu s ďalšími dotknutými rodinami sa obrátil aj na poslancov Národnej rady. „Pán Vašečka, ktorý je v strane Konzervatívci, nám odpísal, že oni predložili návrh, ktorý by riešil túto situáciu tak, že by sa navyšoval základ dane o nejaké percentá pri každom dieťati, a bolo by to oveľa spravodlivejšie. Ale toto ležalo na prerokovanie v parlamente asi pol roka. A keď o tom rokovali, tak to zamietli,” opisuje. Pripomína aj ďalší návrh, ktorý by riešil delenie základu dane medzi rodičov, keď jeden z nich nemôže pracovať: „Čo je úplne jednoduché riešenie, ktoré nevyžaduje veľké zásahy do zákona,” hlasovanie o ňom je však odsunuté na september. Politickú blokádu vníma jasne: „Koalícia nemá záujem akceptovať nejaké návrhy opozície. Je to také nejaké, neviem, či nepísané pravidlo medzi nimi. Ale mňa vôbec nezaujíma, či je tam Janko, Ferko, Jožko, mne fakt ide len o to, aby sa tým rodinám tu aspoň ako-tak dobre žilo.”

Zostať a bojovať, nie odísť

Napriek frustrácii rodina pána Vondráška zostáva na Slovensku. „Za nás poviem, že by sme možno aj zvážili odchod do zahraničia, ale držia nás tu rodinné väzby a ľudia, ktorých poznáme. A aj preto sme sa rozhodli bojovať. Človek sa môže pobaliť a odísť, ale my chceme bojovať za to, nech sa zlepšia podmienky pre tie rodiny.” Pracuje na brožúre s návrhmi riešení, ktorá je z polovice hotová a ktorú chce doručiť všetkým poslancom. Na záver dodáva, že na celej situácii v konečnom dôsledku tratí aj samotný štát: „V konečnom dôsledku ten štát prichádza aj o peniaze, lebo z tej druhej práce človek takisto odvádzal nejaké dane. Takto je človek zatlačený do kúta. Teraz mám jednu prácu a každé tri mesiace si zisťujem, či som to náhodou niekde nepresiahol, aby mi to nekrátili. Žiaľ, je to takto.”