V čase, keď medzi Ruskom a Ukrajinou stále zúri vojna, si Kyjev hľadá budúcich vojenských spojencov. „Pracujeme na tom, aby sa najsilnejšie subjekty slobodného sveta stali garantmi bezpečnosti nášho štátu,“ vyhlásil minulý týždeň ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj.

To je však len dočasný cieľ Kyjeva. Vedúci prezidentskej kancelárie Andrij Jermak vyzval na vytvorenie tzv. kyjevského bezpečnostného paktu, kým nebude udelené členstvo v NATO. Vysvetlil to: „Aby bolo možné úspešne realizovať tieto úlohy, Ukrajina musí získať zaručenú bezpečnosť po vojne. To znamená, že by sme mali dostať spoľahlivé medzinárodné bezpečnostné záruky na obdobie, kým sa Ukrajina nestane plnoprávnym členom EÚ a NATO.“

Spolu s bývalým generálnym tajomníkom NATO Andersom Foghom Rasmussenom, spolupredsedom pracovnej skupiny pre medzinárodné bezpečnostné záruky pre Ukrajinu, Jermak zverejnil podrobný plán na vytvorenie ekvivalentu členstva v NATO, kým nebude k dispozícii skutočná dohoda. V správe sa vysvetľuje: „Snaha Ukrajiny vstúpiť do NATO a využívať jeho dohody o vzájomnej obrane je zabezpečená v jej ústave. Táto ašpirácia je suverénnym rozhodnutím Ukrajiny. V prechodnom období Ukrajina potrebuje železné bezpečnostné záruky. Tie budú pochádzať prevažne – aj keď nie výlučne – od krajín NATO.“

Dočasné obdobie vlastne znie ako NATO plus, pričom politiku určuje Kyjev, nie jeho garanti. Dokument predpokladá „viacročnú snahu o trvalé investície do ukrajinskej obrannej priemyselnej základne, škálovateľné transfery zbraní a spravodajskú podporu od spojencov, intenzívne výcvikové misie a spoločné cvičenia pod vlajkami Európskej únie a NATO“. Okrem toho by spojenci, počnúc USA, ale až po Turecko a dokonca Austráliu, prijali „celý rad záväzkov“, ktoré by „boli záväzné na základe bilaterálnych dohôd, ale združené v spoločnom dokumente strategického partnerstva – Kyjevskej bezpečnostnej dohode”.

Túžba Ukrajiny po ochrane zo strany Ameriky a ostatných krajín nie je nová. V roku 2008 sa administratíva Georgea W. Busha, čerstvá po katastrofálnej invázii do Iraku, ktorá mala za následok státisíce mŕtvych Iračanov, vydala hľadať ďalšie vojny, ktoré by mohla viesť. Administratíva diskutovala o intervencii v krátko trvajúcej rusko-gruzínskej vojne, ktorú vyvolali gruzínske útoky na ruské jednotky na odštiepeneckom území Južné Osetsko. Tento pomätený návrh by pravdepodobne vyústil do vojny s Moskvou. Našťastie zvíťazil zdravý rozum. Washington však stále tlačil na NATO, aby prisľúbilo prípadné členstvo Ukrajine a Gruzínsku, hoci Európania dali jasne najavo, že ich konečný súhlas nebude.

Po tom, ako Bushova administratíva milosrdne odišla do histórie, sa podpora USA pre vstup týchto dvoch štátov do NATO skončila. Ale namiesto toho, aby sa Kyjev a Tbilisi vyrovnali a priznali, že Amerika ani Európa nemajú záujem brániť ani jednu z týchto krajín, spojeneckí predstavitelia dôsledne klamali a pravidelne vyhlasovali, ako veľmi chcú oba štáty prijať do transatlantickej aliancie hneď, ako budú splnené kritériá členstva, čo sa však nikdy nestane. Pred februárovou inváziou Ruska na Ukrajinu USA a ďalší členovia NATO opakovali ten istý klamlivý refrén.

Vlády spojencov pochopili, že cieľom NATO je brániť svoje národy, a nie ponúkať vojenskú charitu žiadateľom o bezpečnosť. Gruzínsko ani Ukrajina neboli pre obranu Ameriky alebo Európy životne dôležité. A ako ukázali udalosti, ich pridanie by znamenalo riziko vojny. Obe mali pre Rusko veľký význam. Ich vstup do aliancie by totiž znamenal definitívne porušenie viacerých sľubov daných vládam Michaila Gorbačova a Borisa Jeľcina, že aliancia sa nerozšíri k hraniciam Ruska.

Tak ako ich NATO odmietlo pridať pred ruskou inváziou, ani po nej žiadny člen aliancie nezasiahol v prospech Ukrajiny. To poukázalo na pretrvávajúcu nečestnosť Západu voči Ukrajine, najmä po tom, ako bezohľadná a nečestná politika Západu voči Rusku pomohla vyvolať konflikt. Iste, ak spojenci len čakali na správnu chvíľu, aby uznali Ukrajinu, čo by znamenalo ochotu bojovať za ukrajinský ľud, NATO malo konať, aby zastavilo inváziu Moskvy. Prečo aliancia nezasiahla priamo? Pretože jej členovia uznali, že ísť do vojny s Ruskom kvôli Kyjevu nie je v ich záujme.

Ak členovia NATO neveria, že Ukrajina stojí za vojnu, keď je napadnutá, prečo by sa USA alebo Európa mali zaviazať bojovať za Kyjev v budúcnosti? Najmä keď spojenci našli dokonalé riešenie: pomôcť Ukrajine v boji proti Rusku do posledného Ukrajinca. USA a Európania získajú všetko, čo chcú, a ešte viac – zachovanie Kyjeva ako kvázi-úradu a oslabenie Moskvy ako potenciálneho protivníka – bez straty jediného vojaka alebo civilistu.

Vo svetle z ukrajinského pohľadu „úspešného protiútoku“ pri Charkove Zelenskyj veľkolepo hovoril o znovuzískaní Krymu. Putinova vláda odpovedala vlastnou eskaláciou. Prezident Vladimir Putin vyhlásil „čiastočnú mobilizáciu“, povolal záložníkov a pohrozil, že na obranu Ruska „použijeme všetky prostriedky, ktoré máme k dispozícii“, predpokladá sa, že vrátane jadrových zbraní. Žiadny člen NATO sa nechce zapojiť, ak obe strany zvyšujú stávky.

Ak sa však spojenci nezapoja teraz, prečo by mali v budúcnosti podporovať Kyjevskú bezpečnostnú dohodu? Bez ohľadu na výsledok súčasného konfliktu by nemal existovať žiadny Kyjevský bezpečnostný pakt alebo jeho ekvivalent.