Môj profil 
Predplatné
Novodobý Slovanský svet je bohatým pokladom našej histórie, reči, tradícií, zvykov, ale najnovšie v ňom majú miesto aj… motorkári. Práve majitelia kovových tátošov si pripomenuli kto sme, odkiaľ pochádzame a hľadali cesty do spoločnej slovanskej budúcnosti. Aj preto časť predstaviteľov nového Slovanského sveta nasáva plnými dúškami čerstvý vzduch pri veľkej rýchlosti na cestách, prudký vietor si pohráva s ich vlasmi a tento svet je sprevádzaný hlukom motorov a tak trochu „vonia“ benzínom…
Klamem, mýlim sa alebo to nevidím? Žeby sa naši politici, médiá či mnohé kultúrne a spoločenské organizácie aspoň trochu zaujímali o slovanstvo, našu spoločnú históriu a tradície? Je smutné, že si nikto iný nespomína a ani ho nezaujíma, že tu ešte existujú nejakí Slovania, ktorí ešte nevymreli ako mamuty. Všetkým to však dali na známosť práve motorkári, ktorí krížom – krážom brázdia celý svet, nadväzujú nové priateľstva. Aj o tom sú Cesty slovanského priateľstva a aj preto sa na európskych cestách tak často objavujú naši slovenskí motorkári a aj Noční vlci…
A pred pár dňami sme zavítali do ich „brloha“ v Moskve. Na oslavy svojich 55. narodenín nás totiž pozval samotný vodca „svorky“ Alexander Zaldostanov – Chirurg. Pred 18. hodinou sme sa ocitli v obrovskom areáli na juhozápade Moskvy. V centre sa nachádzal hlavný stan pripomínajúci hokejový štadión, ale mal také zvláštne „lesné, vlčie“ obrysy. Všade naokolo sa nachádzali menšie budovy – garáže, pohostinstvá, hospodárske stavby a amfiteáter. Všade sme videli aj početné stroje a nákladné autá „zamaskované“ ako rozprávkové bytosti: obrovské hady, chrobákov, vlkov, strašidlá a pod. Sú to všetko „herci mechanizovaného rozprávkového predstavenia“, ktoré Noční vlci predvádzali pre deti od začiatku decembra až do 18. januára.
Spočiatku sme sa do hlavnej budovy nedostali: prebiehal tam totiž vtedy ceremoniál prijímania nových členov klubu a vnútri sa tlačilo zopár tisíc kandidátov, členov klubu a hostí. Zatiaľ sme sa premiestnili do preplnenej krčmy, popíjali kávu a čaj a rozprávali sa so susedmi – Nočnými vlkmi z rôznych európskych štátov a zo všetkých končín Ruska. Potom Jevgenij, jeden zo zástupcov Chirurga, nás zavolal na poradu: pripravovali sa trasy májovej Cesty víťazstva a júnovo-júlovej Cesty slovanského priateľstva. S ruskými, českými a poľskými motorkármi sme hovorili o tom, kedy a kde budeme prechádzať jednotlivé európske krajiny a mestá, akým spôsobom usporiadame spoločné podujatia a pod.
Po 20. hodine nás pozvali do hlavnej budovy na… obed. Hostitelia pripravili pohostenie pre vyše 3 tisíc hostí. My sme sedeli za dlhým, ako výstavba diaľnice do Košíc, stolom spolu s kolegami zo Slovenska, Česka, Poľska, Nemecka a Ruska. Samozrejme, nechýbala tradičná ruská vodka. O 22. hodine sa v amfiteátri začala veľkolepá automobilovo-motorkárska šou. Bola to vlastne trochu inak zrežírovaná rozprávka, ktorú Noční vlci vyše mesiaca predvádzali deťom – bola to taká rozprávka pre dospelých.
Sily zla zamaskované ako nákladné autá, stavebné stroje a osobné vozidlá, chceli prevziať moc na svete. Ale pretože sú to sily zla, nakoniec sa pobili aj medzi sebou. Potom na nákladiaku dorazil bohatier s dlhou kopijou a pokoril všetky sily zla. Nasledovalo tradičná motorkárska šou so svetelnými efektmi a skákaním cez mostík. Hneď nato sa v strede amfiteátra objavil samotný oslávenec a celý „štadión“ mu zagratuloval k narodeninám.
Oslavy pokračovali v hlavnej budove, ktorá pozostávala zo 4 veľkých sál. Naši čitatelia si môžu ľahko predstaviť celú atmosféru: budova mala rozlohu hokejového štadióna, všetky sály boli bohato vyzdobené vianočnými ozdobami a vnútri sa tislo asi 4 – 5 tisíc ľudí. Všade hrmela rocková hudba a čapovalo sa svetlé a tmavé pivo. Napriek veľkej tlačenici sa všetci hostia výborne zabávali, zoznamovali a veselo debatovali. Aj my sme sa stihli porozprávať s domácimi, slovenskými, českými, poľskými, nemeckými motorkármi. Na to sme mali dosť času, veď na oslavách sme strávili vyše 10 hodín…
Pred polnocou sa začali gratulácie. V najväčšej sále na pódiu motorkári a občianski aktivisti z rôznych európskych krajín blahoželali Chirurgovi a celý ceremoniál sledovalo vyše 3 tisíc ľudí. O 2. hodine v noci sme prišli na rad aj my. Ako prvý sa ujal slova vedúci delegácie Miloš Zverina, potom odovzdal mikrofón mne. Nuž, musel som prehovoriť „v mene celého slovenského národa“ – samozrejme, v mene tých, ktorí sú s nami, ktorí zdieľajú naše názory a postoje. V priebehu minúty sa stihol objasniť, kto sme a zablahoželal som Chirurgovi. Potriasli sme si ruky a zotrval s nami v krátkom rozhovore.
A potom sa stalo niečo, čo „preslávilo“ našu slovenskú delegáciu. Kým sa Alexander Zaldostanov – Chirurg prihováral k nám, celá naša 6-členná delegácia /spolu s nami na pódium vystúpil aj jeden náš ruský priateľ/ stála s rukami na ramenách – ako na hokeji… Nepripravovali sme to, nedohodli sme sa, bolo to spontánne gesto. Ale všetkých 3 tisíc divákov videlo, akí sú Slováci kamaráti a ako držia spolu…
Niekoľkokrát nás potom zastavovali v rôznych sálach motorkári z viacerých krajín, ktorí nás videli na pódiu a zapamätali si to naše „hokejové gesto“. Hneď nás spoznávali: „Vy ste tí Slováci? Poďte sem, kamaráti, dáme si jeden. Boli ste fantastickí na tom pódiu. To je ono!..“ A hneď sme všetci boli priatelia, bratia…
Záverečnú časť „mini-seriálu“ o našej dobrodružnej ceste do Moskvy, kde prezradím, o čom vlastne je tá spolupráca s Nočnými vlkmi, a o čom je to slovanstvo, si prečítate zajtra.
Eugen Rusnák
.jpg)
