Plán, ktorý nám zviazal ruky: Zelená vízia minulosti a jej dôsledky pre budúcnosť
V roku 2021, v čase, keď Slovensko ešte nieslo dôsledky pandémie a ekonomickej neistoty, schválila vtedajšia vláda tzv. Integrovaný národný energetický a klimatický plán (NECP) na roky 2021 – 2030. Tento desaťročný plán, ktorý bol predstavený ako strategický dokument budúcnosti, v skutočnosti nastavil Slovensku pevný smer podľa šablóny Bruselu – smer, ktorý si mnohí z nás nevybrali a ktorý nás dnes stojí viac, než si môžeme dovoliť.

Oficiálne má plán znižovať emisie, podporovať obnoviteľné zdroje energie (OZE), zlepšovať energetickú efektívnosť a transformovať náš energetický systém na „nízkouhlíkový“. V praxi to však znamená obrovské náklady, ktoré budú musieť zaplatiť obyčajní ľudia – či už vyššími cenami energií, prestavbou domov na nové vykurovacie systémy, alebo zmenami v doprave, ktoré znevýhodňujú vidiek a znižujú dostupnosť mobility.

Plán počíta napríklad s tým, že takmer 20 % spotrebovanej energie musí do roku 2030 pochádzať z OZE, pričom výroba elektriny z tradičných zdrojov ako uhlie má byť výrazne obmedzená. Je to síce pekne znejúci cieľ, ale realita je, že slovenské podmienky pre masívne nasadenie OZE sú obmedzené. Máme vysokú plynofikáciu, čo sťažuje prechod na biomasu, a geotermálne zdroje sú drahé a technicky náročné. Výsledok? Drahšie teplo pre domácnosti a zbytočné investície, ktoré nepocítime ako zlepšenie kvality života, ale ako vyššie faktúry.

Plán vznikol v atmosfére „zodpovedného environmentálneho manažmentu“, no v skutočnosti neprešiel verejnou diskusiou, ktorá by brala do úvahy postoje bežných ľudí. Vláda sa zaviazala k cieľom Green Dealu EÚ, no bez toho, aby sa pýtala, či ich Slovensko – s priemyselnou štruktúrou, ktorá je energeticky náročná – vôbec môže naplniť bez sociálnych otrasov. Navyše, jadrová energia, ktorá je naším silným článkom, je v pláne spomínaná len ako doplnok, nie ako jadro riešenia.

Z pohľadu voliča, ktorý žije mimo veľkých miest a ktorého každodenné výdavky sú výrazne ovplyvnené cenou energií a dostupnosťou dopravy, sa tento plán javí ako technokratický experiment s ľuďmi ako laboratórnymi potkanmi. Máme zatepľovať, meniť autá za elektromobily, opúšťať zemný plyn – ale kto to všetko zaplatí? A aký to má reálny dopad na klímu, keď väčšinu globálnych emisií produkujú veľké krajiny mimo EÚ?

NECP je plán, ktorý vznikol za vlády, ktorá verila viac v bruselské smernice než v realitu slovenských domácností. Je to plán, ktorý môže Slovensko priviesť nie k energetickej nezávislosti, ale k závislosti na dotáciách, technológiách a diktáte zo zahraničia. V čase, keď krajina potrebuje najmä stabilitu, konkurencieschopnosť a zdravý sedliacky rozum, je na mieste sa pýtať: Naozaj ideme tým správnym smerom – alebo slepo nasledujeme ideológiu, ktorá ignoruje slovenskú realitu?

Ako plní progresívny klimatický plán súčasná vláda?

Súčasná vláda síce oficiálne tvrdí, že stojí za zdravým rozumom a národnými záujmami, no v oblasti energetiky a klimatických opatrení pokračuje v línii predchádzajúcich progresívnych garnitúr. Napĺňanie cieľov Integrovaného národného energetického a klimatického plánu (NECP) na roky 2021 – 2030 je naďalej prioritou – nie však na základe rozvahy, ale pod tlakom Bruselu a s vidinou čerpania miliárd z Plánu obnovy a odolnosti. Výsledkom je, že Slovensko nalieva peniaze do projektov, ktoré sú technicky pochybné, ekonomicky náročné a spoločensky málo akceptované.

Veterné elektrárne – zelený symbolizmus bez vetra

Kým krajiny ako Dánsko či Holandsko stavajú veterné farmy s reálnym veterným potenciálom, Slovensko, krajina s jedným z najnižších priemerných veterných prúdení v EÚ, rozbieha štátom podporovanú výstavbu veterných elektrární. Hovorí sa o „akceleračných zónach“, o prioritných územiach, no nie o tom, aký to bude mať efekt na energetiku a najmä – kto to zaplatí.

Nie je tajomstvom, že tieto projekty sú dotované z verejných zdrojov, pričom výkupné ceny elektriny z OZE bývajú nad trhovou cenou. Prečo teda Slovensko vkladá peniaze do zdroja, ktorý je u nás nestabilný a nevýkonný? Lebo to vyžaduje NECP. A EÚ. Obyvateľov vidieka, ktorí budú žiť v tieni turbín, sa nikto nepýta.

OZE ako priorita bez ohľadu na efektivitu

Plán obnovy sa stal zeleným automatom: stačí, že projekt má príponu “obnoviteľný”, “nízkoemisný” alebo “smart”, a peniaze sa nájdu. Dotácie na solárne panely, geotermálne systémy, biomasu, batérie – to všetko sa spúšťa bez serióznej verejnej debaty. Nikto sa už nepýta, či sú tieto technológie pre naše podmienky zmysluplné a cenovo efektívne.

Napríklad biomasa ako zdroj tepla môže paradoxne zhoršiť kvalitu ovzdušia v obciach. Geotermálna energia, ktorú štát „podporuje“, je zatiaľ technologicky a finančne nedostupná. A aj keď sa veľa hovorí o decentralizácii, najväčšiu podporu dostávajú veľké investičné skupiny, nie bežní ľudia.

Obnova budov: čo z toho má obyčajný človek?

Program „Obnov dom“ je medializovaný ako vlajkový projekt zelenej politiky. No v praxi ide často o komplikovaný byrokratický proces s neistým výsledkom, ktorý si môžu dovoliť najmä tí, ktorí majú čas, peniaze a know-how. Nízkopríjmové domácnosti, ktoré by potrebovali zatepliť, často nevedia, ako sa do schém zapojiť – alebo na spolufinancovanie jednoducho nemajú.

Green Deal „po slovensky“: investície bez návratnosti

Pod rúškom „zelených reforiem“ sa na Slovensku realizuje ideologický projekt, ktorý má málo spoločného s racionálnym plánovaním. Ciele, ktoré stanovili úradníci a analytici v rokoch 2019 – 2021, dnes neberú ohľad na meniacu sa realitu: vojna, energetická kríza, inflácia, narušené dodávateľské reťazce. No zelená mašinéria beží ďalej – lebo tak je to napísané v pláne.

„Zelená“ za cenu zdravého rozumu

Súčasná vláda mohla NECP prehodnotiť. Namiesto toho ho ticho realizuje ďalej – často bez reflexie, bez aktualizácie, bez diskusie. Pod rúškom „čerpania eurofondov“ a „modernizácie“ sa míňajú miliardy na experimenty, ktoré nemajú garantovaný výsledok, zato majú isté náklady – pre domácnosti, pre daňových poplatníkov a pre slovenskú energetickú suverenitu.

Ak je „zelená transformácia“ cestou k budúcnosti, tak zatiaľ ide o cestu s obrovskou cenou a neistým cieľom. A my by sme si mali položiť otázku: Kto túto cestu riadi – a koho sa vlastne niekto pýtal, či po nej chceme ísť?

Ako by vyzeralo plnenie klimatického plánu, keby pokračovali vo vláde progresívci?

Slovensko sa dnes síce nachádza pod vedením vlády, ktorá oficiálne vystupuje proti radikalizmu európskej klimatickej politiky, no v praxi plnenie tzv. Integrovaného národného energetického a klimatického plánu (NECP) napreduje – ticho, ale isto. A to vedie k otázke: čo by sa stalo, keby pri moci zostala progresívna vláda, ktorá tento plán pripravila a schválila?

Viac Bruselu, menej sedliackeho rozumu

Je takmer isté, že vláda postavená na stranách ako Progresívne Slovensko, SaS či Za ľudí by sa k zeleným záväzkom Európskej únie nepostavila len ako k povinnosti, ale ako k ideologickému poslaniu. Klimatická politika by nebola len nástrojom modernizácie, ale aj vizitkou „európskej“ identity Slovenska. Tam, kde súčasná vláda lavíruje medzi tlakom Bruselu a realitou slovenského vidieka, by progresívna garnitúra stlačila plyn – elektrický, samozrejme – až na podlahu.

Ambicióznejšie ciele za každú cenu

Pôvodný plán počítal s podielom obnoviteľných zdrojov energie (OZE) na úrovni 19,2 % do roku 2030. Pod progresívnym vedením by sa tento cieľ s najväčšou pravdepodobnosťou ešte navyšoval. Bez ohľadu na to, či máme na to podmienky. Slovensko pritom nemá dostatok vetra, solárne podmienky sú obmedzené a geotermálna energia je v súčasnosti ekonomicky náročná. No ak ide o „zelené ciele“, vtedy technické a geografické limity ustupujú ideológii.

Rýchlejší koniec plynu, viac zákazov

Progresívna vláda by s vysokou pravdepodobnosťou urýchlila odklon od zemného plynu – aj v oblasti vykurovania domácností. Pritom až 90 % obyvateľov má dnes prístup k plynu, ktorý je stabilným a pomerne čistým zdrojom energie. Na stole by mohli byť aj návrhy na zákaz predaja nových plynových kotlov či povinné inštalácie tepelných čerpadiel pri obnove domov.

To isté platí pre dopravu: podpora elektromobility by sa zmenila na zelený tlak, s vyššími dotáciami, ale aj možnými reštrikciami voči starším autám a spaľovacím motorom. Nízkoemisné zóny v mestách? Pravdepodobné. Vyššie dane na benzín a naftu? Možné.

Zelené stimuly – ale len pre vyvolených

Dotácie na obnovu domov, elektromobily či solárne panely by pokračovali vo veľkom. Problém? Tento typ podpory využívajú najmä domácnosti, ktoré majú čas, vzdelanie a peniaze na spolufinancovanie. Sociálne slabšie skupiny by opäť zostali bokom. Energetická chudoba by sa riešila len na papieri.

Slovensko ako pokusné laboratórium EÚ

Pod vedením progresívcov by Slovensko pravdepodobne nevyužilo žiadnu z možností vyjednať si výnimky alebo prispôsobiť zelené ciele realite. Zásada „čo Brusel povie, to sa splní“ by sa premietla do väčšej regulačnej záťaže, vyšších cien pre koncových odberateľov a rýchlejších zmien, ktoré by spoločnosť nemusela stihnúť stráviť.

Na pohľad moderné, v praxi bolestivé

Klimatická politika progresívnej vlády by bola nepochybne sofistikovaná, napísaná perfektnou angličtinou a plná udržateľných buzzwordov. No jej dôsledky by boli ťažko znesiteľné pre rodiny, seniorov, malých podnikateľov aj samosprávy. Uhlíková neutralita je síce moderný cieľ, no ak sa realizuje bez rozumu, bez diskusie a bez zohľadnenia národného záujmu, stáva sa receptom na sociálne napätie a hospodársku záťaž.

Zelená transformácia nie je zlý nápad. No ako každý zásah do fungovania spoločnosti, aj ona musí mať hranice, postupnosť a rešpekt k realite. Keby progresívna vláda zostala pri moci, Slovensko by dnes pravdepodobne kráčalo po „zelenej“ diaľnici v plnej rýchlosti – lenže bez bŕzd a možno aj bez mapy.

Slovensko dnes nečelí iba energetickej výzve. Čelí otázke, či bude štátom, ktorý dokáže zvažovať národné záujmy a realitu svojich občanov, alebo sa stane poslušným vykonávateľom direktívnych európskych schém. NECP je plán, ktorý mohol byť nástrojom stability – no stal sa nástrojom poslušnosti. Ak bude zelená transformácia pokračovať bez verejnej diskusie a zdravého rozumu, skončíme s drahšími účtami, závislosťou od dotácií a stratou suverenity nad tým najzákladnejším – nad teplom, svetlom a dopravou.