Prečo ženy bránia Lindsay Clancyovú po tom, čo zabila svoje tri deti?

Lindsay Clancyová je bývala pôrodná asistentka, ktorá po tom, čo poslala svojho manžela Patricka vyzdvihnúť jedlo a priniesť lieky z lekárne, uškrtila svoje tri malé deti – päťročnú Coru, trojročného Dawsona a osemmesačného Callana. Táto tragédia sa udiala 24. januára 2023.

Lindsay, vtedy 32 ročná matka 3 detí, pomocou gumových cvičebných pásov uškrtila svoje deti, sama si porezala zápästia a krk a vyskočila z okna z druhého poschodia. Keď sa jej manžel vrátil domov, našiel dve deti na mieste mŕtve a manželku krvácajúcu v suteréne. Najmladší syn následkom tohto činu zomrel o tri dni neskôr v nemocnici.

Lindsay Clancy bola obvinená z vraždy prvého stupňa svojich troch detí a jej súdny proces začal minulý mesiac v Plymouthu v štáte Massachusetts. Clancy je teraz rozvedená, od pása nadol ochrnutá v dôsledku svojho pokusu o samovraždu – a je predmetom obrovskej vlny podpory, ktorá nejasne pripomína kultové uctievanie okolo Charlesa Mansona.

Jej podporovatelia jej prostredníctvom GoFundMe darovali takmer milión dolárov, zhromaždili sa pred súdom, a zverejnili virálne videá a príspevky na sociálnych médiách, v ktorých trvajú na tom, že aj Clancyová je obeťou – farmaceutického priemyslu, spoločnosti, ktorá bezohľadne ignoruje ťažkosti žien, a zdravotníckeho systému, ktorý bagatelizuje duševné zdravie žien.

Nikto nepopiera, že Clancyová zabila svoje deti. Obžaloba tvrdí, že „konala úmyselne, racionálne a rýchlo“ a nie v stave popôrodnej psychózy, vraždy veľmi premyslene naplánovala tým, že si vopred naštudovala postup, a postarala sa o to, aby jej manžel nebol doma. Obhajoba trvá na tom, že k vraždám viedla smrteľná kombinácia psychiatrických liekov a jej popôrodných ťažkostí.

Desiatky videí na TikToku, na ktorých ženy vzlykajú a držia svoje deti s frázou „To isté, Lindsay“, sa stali virálnymi. Iné virálne videá zachytávajú ženy, ktoré kričia a rozbíjajú veci, aby si vybili popôrodnú bolesť, alebo sa zrútia inými spôsobmi. Tieto videá boli, samozrejme, veľmi starostlivo natočené, zostrihané a zverejnené, čo vyvracia predstavu, že zachytávajú nekontrolovateľnú psychózu alebo surové zábery nedobrovoľných okamihov.

Videá siahajú od hrubého bagatelizovania popôrodnej depresie až po úprimné a oprávnené pobúrenie nad tým, že ženy sú ochotné spomínať meno vrahyne detí vo videách, v ktorých vystupujú ich vlastné deti.

Kritika týchto videí je identická s obžalobou proti samotnej Clancyovej: Tak momenty vo videách, ako aj vraždy (údajne) sú dôkladne premyslené, a nie spontánne a nedobrovoľné. Výsledná „debata“ sa stala začarovaným kruhom.

Tieto videá by mohli byť rovnako dobre vytvorené na mieru, aby slúžili ako munícia v kultúrnej vyčerpávajúcej vojne medzi pohlaviami. Tí, ktorí ich zverejňujú, požadujú od divákov uznanie svojej bolesti, potvrdenie svojich skúseností a pochopenie toho, aká ťažká je popôrodná depresia. Avšak samotný akt tvorby tohto obsahu, zdá sa, potvrdzuje možné reakcie na realitu popôrodnej depresie tým, že cynicky prezentuje „krízovú pornografiu“ ako šou a vyzýva svet, aby sa na ňu pozeral.

Ako napísal Samuel D. James v jednom z najlepších článkov analyzujúcich „debatu“, ktorá v súčasnosti rozvíri digitálny svet, internet spôsobuje, že sa muži a ženy navzájom nenávidia.

Komentátorka Peachy Keenanová vyslovila trefnú poznámku k afére Clancy. „Prečo je toľko žien tak nahnevaných?“ spýtala sa. „Veď vyhrali. Dosiahli všetko, čo chceli. Mužom sa nikdy nedarilo tak zle a ženám sa nikdy nedarilo tak dobre. Zarábajú viac, majú väčšinu pracovných miest, tvoria väčšinu absolventov vysokých škôl… zarábajú viac peňazí, majú oveľa nižšiu mieru samovrážd, závislostí a alkoholizmu a žijú dlhšie… prevzali všetky priestory určené výlučne pre mužov, prevzali skautov, zrušili mužské toalety, môžu lietať na stíhačkách a zúčastňovať sa bojových operácií.“

Ako sa ukazuje, svet, ktorý sme vytvorili od sexuálnej revolúcie, je toxický a digitálny svet zosilnil a urýchlil vojnu medzi pohlaviami, ktorá teraz dosiahla vrchol.