Môj profil 
Predplatné
Stará Ľubovňa 19. mája (TASR) – Symbolom podnikania v oblasti vidieckeho turizmu na severnom Spiši je Salaš u Franka v Starej Ľubovni, ktorý pozná asi každý, kto tadiaľ prechádza. Postavili ho ešte v roku 1970 a vystriedalo sa v ňom viacero majiteľov. Nachádza sa pod Ľubovnianskym hradom neďaleko križovatky do Poľska.
Súčasnú podobu získal salaš v roku 1996, keď ho zrekonštruoval a zariadil nový majiteľ Norbert Frank. Gurmán a hotelier, o ktorom jeho zamestnanci hovoria, že je to človek prísny, no s veľkým srdcom. Sám Frank tvrdí, že salaš je takou malou fabrikou, ktorá mu prirástla k srdcu. Majú tu dokonca svoju vlastnú menu, jeden Frank rovná sa jednému euru.
-Prečo sa salašu tak darí aj v regióne, ktorý nie je príliš bohatý, skôr naopak?-
Keď sme v roku 1996 dávali salaš do poriadku, tak som zbieral staré veci po pôjdoch. V Kamienke, to je obec tu od nás desať kilometrov, tam v jednom dome bol jeden krásny čistý pôjd a na tráme bolo napísané: "tu panuje Boh". Boh je láska a ja si dovolím tvrdiť, že práve tu u nás panuje tá láska a čo robíte s láskou, tomu sa darí. Presne tak, ako naši hokejisti hrali proti Američanom s láskou. Tak isto je to aj v práci, nesmieme byť v tme, neexistuje, že ja prídem do roboty a nič nevymyslím, nevytvorím niečo nové, neprinesiem kvalitu.
-Čo je dôležité si uvedomiť, keď chce niekto podnikať v oblasti vidieckeho turizmu?-
Podstata je kvalita surovín, jedál aj personálu. Mám takú teóriu, že na prvom mieste je zákazník a prvý s kým sa stretne je čašník a ten musí byť super. Musí ovládať celý jedálny lístok, psychológiu toho zákazníka, poradiť mu. Neexistuje povedať zákazníkovi, že niečo nemáme, že sa niečo nedá. Ďalšia vec je kvalita jedál, takže musíte mať kvalitné suroviny. Baraninu my odoberáme zo Sabinova, 350 až 400 jahniat ročne ide k nám a tu to spracovávame. Bryndzu a ovčí syr zase už 17 rokov odoberáme z Veľkej Frankovej. Pirohy a halušky robíme denne, mrazené výrobky nepoužívame.
-Čo vás najviac teší, keď ráno prídete do práce?-
Mám radosť z toho, že je tu kladná energia. Teším sa, keď vidím nad nami Ľubovniansky hrad, milujem toto krásne prostredie severného Spiša. No zároveň mám najväčšiu radosť z toho, keď je tu plno, keď nie je voľné miestečko na sedenie, keď sa tu ľudia rozprávajú, chutí im naše jedlo, to je najlepší pocit.
-Zasiahla Salaš u Franka aj kríza, ktorá trápi európsku a slovenskú ekonomiku?-
Môžem povedať, že teraz je dosť ťažko, keďže je tá hospodárska kríza a dotklo sa to aj nás. Nemáme peňazí nazvyš, takže momentálne nemôžeme pracovať na obnove, či budovaní. Potrebovali by sme nové sociálne zariadenie, aj technológiu by bolo treba obmeniť, no je to ťažké. Taktiež nám veľmi nepomohol prechod na euro, veľmi veľa Poliakov ubudlo, predtým sme mali oveľa vyššie tržby, žilo sa ľahšie.
-V tomto roku oslavujete 70-tku, kde ešte beriete energiu a inšpiráciu na prácu?-
Ja sa každé ráno sprchujem a v sprche mám strašne veľa myšlienok. To je úžasné, že v mojom veku, tie moje mozgové bunky ožijú a tvoria, keď sa osprchujem. Zároveň tvrdím, že keď človek vstane a ide nahnevaný do roboty, tak nič nedosiahne. S tým podnikom treba žiť, ja bývam tu neďaleko pod hradom, takže sa dá povedať, že som tu 24 hodín denne.
-Čo robí Salaš u Franka salašom?-
Stavili sme na interiér v klasickom ľudovom štýle. Našou dominantnou surovinou je tu drevo a také typické pre náš salaš sú medené a kovové zvony, do dreva vyrezávané krčahy a ovečky z rôznych materiálov. Máme tu aj rôzne salašské artefakty, gajdy, rôzne náradia, s ktorými sa na salaši pracovalo a u nás môžu návštevníci vidieť aj prácu baču a ľudového rezbára Michala Hutníka v podobe vyrezávaných krčahov. Máme tu aj veľa vzácnych obrazov s ľudovou či prírodnou tematikou. Chodili k nám roky napríklad aj ukrajinskí maliari, od ktorých máme tiež niekoľko obrazov.
-Zavítali k vám už aj nejaké významné osobnosti?-
V ére samostatnosti boli u nás už všetci slovenskí prezidenti, boli tu aj rôzni veľvyslanci, pri jednej ich návšteve sme vymysleli ten zahraničný mix, kde podávame tri druhy halušiek, pirohy a jahňacinku. Teraz je toto jedlo súčasťou nášho jedálneho lístka.
-Tvrdíte, že ste sa už narodili ako podnikateľ v cestovnom ruchu, prečo je to tak?-
Už môj dedo aj môj otec pracovali v oblasti cestového ruchu, dedo bol veľký gurmán a aj môjho otca dal do hotelovej školy do Brna, potom varil v Paríži, Alžírsku, Španielsku i vo Švajčiarsku. A práve otec potom priniesol do Tatier tú západnú kuchyňu. Samozrejme varil aj slovenské jedlá. Pamätám sa ako chlapec, keď sme mali reštauráciu v Podolínci, tak neboli chladničky ako teraz, ale mali sme boxy, v ktorých bol narúbaný ľad z rieky Poprad a tam sme uchovávali mäso. V podstate už od malička ma môj dedo i otec priúčali tomuto remeslu. Dedo nikdy neposlal žiadneho zákazníka preč, takže som sa naučil, že zákazníka treba vždy privítať, postarať sa o neho. Moji rodičia s tým zákazníkom žili, a toto som dostal do vienka. Zákazník to je všetko a my musíme robiť všetko tak, aby zajtra prišiel naspäť, a to je umenie.
-Čo je na podnikaní v cestovnom ruchu najťažšie?-
Tu v tejto našej oblasti je ťažké to, že nemáme jeden celok, ľudia si závidia medzi sebou, jeden druhému nechceme pomôcť. Trošku tomu pomáha oblastná organizácia cestovného ruchu, ktorá tu vznikla, je tu istá cesta, dávame sa dokopy, ale stále to nie je ono.
-Čo je naopak najkrajšie na práci v oblasti vidieckeho turizmu?-
Keď je ten zákazník spokojný a poďakuje za to, čo sme mu ponúkli, to je to najväčšie šťastie. Ja vždy chcem, aby sa tí ľudia k nám vrátili a snažím sa učiť aj zamestnancov, aby pracovali tak, že tých ľudí sem znova prilákali. Zároveň je najkrajšie na tejto práci to prostredie. Tu na severnom Spiši je naozaj nádherne, máme tu hrad, skanzen, máme tu Dunajec, splav, malebné obce s pôvodnými domami, krásnu prírodu.
-Čo by ste poradili novým, začínajúcim podnikateľom v oblasti vidieckeho turizmu?-
V prvom rade musí ten podnikateľ poznať región, kraj, v ktorom chce pôsobiť, aby sa mohol zákazníkovi plnohodnotne venovať a upozorniť ho na všetko, čo tu je. Zároveň musí mať rád ten región, nemôže to robiť nikto, kto v tom vidí len peniaze. Ak chce niekto robiť vidiecky turizmus a znásobí to na peniaze, tak skončil. Musí to byť taký jeho životný štýl a musí to robiť s láskou, pre druhých. Len keď tam nechá to srdiečko, tak to je to pravé. Dnes ľudia pomaly upúšťajú od veľkých hotelov a vracajú sa do koliby, chcú spoznávať ľudovú, pôvodnú architektúru, takže vidiecky turizmus má svoju budúcnosť.
Rozhovor s Norbertom Frankom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti, tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
UPOZORNENIE : TASR vydá k správe fotoreportáž a zvukový záznam.
.JPG)
.jpg)
