Bratislava 21. novembra 2019 (HSP/Foto:TASR-Erika Ďurčová)
V ideálnom prípade by som mohol celý príspevok skrátiť na jednoduchú, stručnú a výstižnú odpoveď – JEDNOZNAČNE. Ale to si vyžaduje zmenu zo sprofesionalizovaných, ale neprofesionálnych ozbrojených síl na profesionálne. Pýtame sa správne otázky. Čo je teda podstatou ich nepriofesionálnosti, čiže potreby zmeny? Žoldnierstvo veľkej časti. Je teda potrebná zmena duchovnej podstaty armády. Zo žoldnierskej na vlasteneckú, ak chcete patriotickú, naozaj národnú armádu. Na takú, aké sú vari všetky armády na svete
Na to, aby sme si mohli načrtnúť smerovanie a rozsah zmien bola v predchádzajúcich príspevkoch načrtnutá vízia, ako by mali ozbrojené sily budúcnosti vyzerať. Už na začiatku jedinej reálnej reformy ozbrojených síl, ktorá sa realizovala v rokoch 2000-2004 bolo pre doslova hŕstku „otcov reformy“ evidentných niekoľko poznatkov. Bolo v prvom rade evidentné, že tábor odporcov reforiem je veľmi silný, veľmi vplyvný, veľmi rafinovaný a bude sa usilovať akékoľvek výsledky manipulovať, bagatelizovať, nezrealizovať a v nemálo prípadoch zvrátiť. To sa potvrdilo a nebude to inak ani v budúcnosti. A to sme robili reformy v zmysle pretvorenia zdedených ozbrojených síl na národné sily budúcnosti, zodpovedajúce vtedy voči nám náročným požiadavkám spojencov. Garantujem, že sme to nerobili pre nich, ale pre nás, pre Slovensko.
Nikto nemôže ani náznakom zapochybovať o tom, že prijatie Slovenska do NATO bolo jednoznačne a nespochybniteľne ovplyvnené tým, že otcovia reformy presvedčili predstaviteľov NATO o reálnosti a úprimnosti vtedajších reformných zámerov. Týmto nevyjadrujem hodnotenie NATO, ako organizácie. NATO môže pomôcť malým krajinám len pri eliminácii tradičných ohrození rozsiahleho vojenského konfliktu a členstvo v NATO pôsobí len ako silný odraďovací faktor proti nižším eskalačným stupňom vojenských ohrození, pričom nemá priamy vplyv na nevojenské ohrozenia.
Nepreceňujme naše členstvo v žiadnej organizácii. Nie sú to ciele politického smerovania, ako to tvrdia ideologizovaní, najmenej osvietení a nekvalifikovaní politici. Sú to len čiastkové nástroje politiky, vyplývajúce z geopolitických realít. V skutočnosti si každý štát musí naďalej zabezpečovať dostatočný potenciál na svoju bezpečnosť a obranu, vrátane generovania záloh. Priamym výsledkom spomenutých reforiem bola profesionalizácia ozbrojených síl, aj keď je naozaj otázne, či po sprofesionalizovaní máme profesionálnu armádu.
Mimoriadne kritický význam má potom potreba formovania nového ducha ozbrojených síl („esprit-de-corps“), ktorý priamo súvisí s formovaním „manažérov vojny“, čiže dôstojníckeho zboru, ako aj realizátorov vojny, čiže poddôstojníckeho zboru. Nikto sa nezamýšľal nad tým, prečo štát ako Slovensko, ktorý nesporne disponuje ľudským potenciálom s najvyššími predpokladmi na špičkovú úroveň profesionalizmu, nedokáže prekonať jeden vážny handikep. Zatiaľ čo vzdelanostná, technická a taktická úroveň našich profesionálov je nespochybniteľná a vysoká, úroveň operačného a strategického myslenia vyšších dôstojníkov ale aj top civilného riadenia je neúmerne nízka. Atmosféra v ozbrojených silách je tiež veľmi nezdravá, intrigánska, špekulatívna, konjunkturalistická a oportunistická. Vysoká úroveň vlastnenectva, ktorým sa vyznačuje každý západný dôstojník z tradičných krajín NATO, u časti slovenských dôstojníkov výrazne absentuje. Takýto žoldniersky prístup k vojenskej službe bude nutné zásadne zmeniť.
Osobitným problémom je samotná štruktúra ozbrojených síl. Je normálna napríklad špecializácia v oblasti RCHBO pre krajinu, ktorá nie je vlastníkom žiadnych zbraní hromadného ničenia, ktorá nemá výskum v týchto oblastiach, a ktorá môže byť pre nás za istých okolností kontra-produktívna? Je normálny neúmerne veľký pomer jednotiek bojovej podpory? Ide o výsledok tradičných mechanizmov špecializačného lobizmu. Je tiež normálne, aby krajina, ktorej dve tretiny územia predstavuje horský a vysokohorský terén nemala doteraz ani jedinú horskú jednotku? Nehovoriac o vzdušných silách, ktoré si aj novými návrhmi a iniciatívami zabetónujú aeroklubový charakter a zachovajú extrémne vysokú hodnotu nákladov na letovú hodinu a extrémne nízku úroveň latentnej bezpečnosti. Nevyzerá to tak, ale je to o morálke. Pozrime si aspekty, ktoré sa dotýkajú zásadnej morálnej obrody a zmeny ducha predovšetkým ozbrojených síl, ale aj ostatných ozbrojených zborov.
Už v článku týkajúcom sa štruktúr bol spomenutý kritický význam zoskupovania finančne a technologicky nákladných vojenských spôsobilostí ako cestu efektívnejšieho využívania zdrojov, určených na bezpečnosť a obranu. Ako autor tohto koncepčného prístupu, ktorý bol sformulovaný už pred 18-19 rokmi chcem zdôrazniť tézu vytvárania mnohonárodných spôsobilostí s bezpodmienečným zachovaním suverenity každého účastníka. Cestou na pochovanie tejto tézy by bolo presadzovanie akýchkoľvek nadnárodných vojenských zoskupení. Cesta nie je vo vytvorení európskych ozbrojených síl, ani „spoločného krídla V4“. Práve naopak, tieto trendy treba razantne odmietnuť.
EÚ so svojimi existujúcimi mechanizmami vytvára vynikajúcu platformu na komunikáciu jej menších členov pri hľadaní optimálnych, úsporných a kde treba aj mnohonárodných riešení. Tieto sa netýkajú celej EÚ a hrozím sa predstavy, aby naši vnuci raz zomierali vo vojnách pod zástavou EÚ na presadzovanie „záujmov“ EÚ. Záujmy EÚ neexistujú, len záujmy jej prísaviek. Euro-etatizmus je nemorálny. Pritom existujú veľmi konkrétne, premyslené a komplexné návrhy riešenia stavu. Ide o zásadne novátorský prístup k tradičnému chápaniu zoskupovania jednotiek. Platforma neznamená riadenie procesu.
Realizácia požadovaných zmien si vyžiada celú sériu krokov a opatrení. Počínajúc od spracovania novej bezpečnostnej, obrannej aj vojenskej stratégie. Ba dokonca aj dokumentu, ktorý je čiastočne spracovaný a autori ho nazvali „Modrá kniha obrany“. Končiac zásadnými legislatívnymi opatreniami, čiže zmenou zákonov. Tieto by mali reflektovať politické zámery zmien a nie naopak, aby sa politika prispôsobovala zákonnému stavu. Už len to, čo v nasledujúcich vetách vyjadrím, vyvolá hystériu v radoch lobistov a manipulátorov, ktorí roky robili na tom, aby si zaistili svoje „trafiky“. V skutočnosti je výsledkom ich činnosti existencia množstva armád v rámci ministerstva obrany ale bez toho, aby boli súčasťou ozbrojených síl. Nevymenujem všetky, ale napríklad vojenská polícia, vojenské spravodajstvo, rovnako ako naďalej vojenské školstvo, prezidentská stráž, prípadne vojenské zdravotníctvo, sú všetko armády mimo ozbrojených síl. To je deformovanie pôvodných zámerov a sľubov.
Všetky takéto zložky si svoje privilegované postavenie zabetónovali zákonmi do prijatia ktorých vmanipulovali zakaždým dobovú politickú garnitúru. Jednej takej „armáde“ (vojenskému vzdelávaniu) som svojho času velil a menil ju. Ibaže, systémový lobizmus nedovolil vytvorenie optimálneho stavu, čiže poctivé militarizovanie výcviku a vzdelávania vojenských dôstojníkov, ktorých jediným odberateľom by mali byť ozbrojené sily a preto by si to mali riadiť. Výsledkom je, že musí prísť druhé kolo reformy, tentoraz nezvrátiteľnej a bez kompromisov. O to ide.
V skutočnosti to reprezentuje vrchol ľadovca obrovskej systémovej korupcie v rámci celého rezortu. Táto sa netýka len mechanizmov rozkrádania verejných zdrojov a ich neefektívneho rozhadzovania. Táto komplexná korupcia má veľké množstvo špecifických foriem. Okrem iného napríklad korupcia hodnosťami, nesystémovými privilégiami, mechanizmami štrukturálnych podriadeností. Ale aj korupcia vo forme prijímania do ozbrojených síl, ustanovovania a vysielania do výhodných postov (stále priveľa „chovných“, primálo „ťažných“). Až po korupciu vo forme vytvorenia doslova uniformovanej šľachty, z ktorých časť nikdy nevykonávala žiadne operačné funkcie vo vojskách a celú vojenskú kariéru prevegetila striedavo v úradníckych funkciách a vo výhodných nasadeniach v rámci mierových misií, alebo tzv. štruktúr. Práve „ťažní“ zlízli tie náročné nasadenia, kde dokonca nekonečnosť vojenskej strategickej tuposti určila špeciálne sily do defenzívnych úloh, aby sa ich červené barety týčili ako čierny stred v terči. Pár chudákov to zaplatilo!
Treba si uvedomiť, že základ zmien v ozbrojených silách musí byť v zložke, ktorá zatiaľ nepatrí pod ozbrojené sily, čiže v systéme vojenského vzdelávania dôstojníkov. Zásadná reforma vojenského školstva sa tak, ako väčšina iných reformných pokusov, skončila nevhodným kompromisom. Pod tlakom lobistov sa na základe slávnej vety docenta práva: „nemožno zmeniť zákon, lebo to zakazuje zákon“ vytvorili dve vojenské vzdelávacie inštitúcie dôstojníkov: Národná akadémia obrany a Akadémia ozbrojených síl. Už tým bol zdeformovaný pôvodný model, schválený koncepčnými opatreniami. Po pár rokoch deformátori dokončili túžobne očakávanú antireformu zrušením nesprávnej z dvoch škôl (NAO) a zachovaním tej nesprávnej (AOS). To len znovu dokazuje nielen tuposť, ale najmä nutnosť zmeny koncepčných prístupov.
Vôbec nejde o bezvýznamnú vec. Totiž základom výberu a formovania kvalitných dôstojníkov nemôžu byť akademické kritériá. Vojenské školstvo má už 27 rokov prakticky nulový vojenský charakter a budúcich dôstojníkov, s malým prerušením, znovu formujú akademici a administrátori v uniformách. Práve takýto typ dôstojníkov má zásadný vplyv aj v centrálnych orgánoch. Tie sú tak, ako vo všetkých štátoch, ktoré si zachovali podobný zdedený charakter formovania a prípravy dôstojníkov, presiaknuté politickými hrami, klanmi, intrigami, ochranou privilégií, namiesto ochrany štátu. Toto má obrovské, aj keď skryté, negatívne dôsledky na morálny stav a komplexnú kvalitatívnu úroveň ozbrojených síl.
Ak existuje nejaká priorita zmien, je to práve v oblasti výberu, formovania a kariér dôstojníkov v kombinácii s druhým pilierom morálnej obrody, ktorým má byť zavedenie mechanizmu záloh. Obranyschopnosť nie je v prvom rade o akvizícií technológií, ale o špičkovo formovanom dôstojníckom zbore, s vysoko nadštandardným vojenským (na nižších stupňoch neraz už dnes prítomným), ale najmä strategickým myslením v najvyšších hodnostiach. U nás počínajúc od podplukovníckej úrovne. Nemám na mysli stále vysoký počet chovných, ale rozhodujúcu skupinu ťažných vysokých dôstojníkov. Vojny vyhrávajú mozgy a srdcia!!!
Na to, aby sa navrhované opatrenia a koncepčné zámery dali zrealizovať nestačí len prípadný podiel na moci. Oveľa dôležitejšia bude obrovská politická odvaha a absolútne odhodlanie aj nekompromisnosť pri eliminácii manipulátorov a tlaku tak lobistov-trafikantov ako aj lobistov-oligarchov. Zo strany hŕstky vojenských realizátorov, ktorých politické vedenie identifikuje, nebude stačiť len vysoko nadštandardné strategické myslenie. Budú potrebovať aj odvahu v čase formulovania koncepčných a realizačných dokumentov prezentovať odborný pohľad, často spojený so schopnosťou povzniesť sa nad vlastné predsudky. Po prípadnom osvojení koncepcie politikmi budú musieť vojenskí lídri prejaviť vojenskú disciplinovanosť a nekompromisnosť pri ich realizácii.
Cieľom má byť eliminácia reaktívnych opatrení 5 minút po 12-tej prijímaním nepremyslených zákonných a organizačných zmien bez kvalifikovaného zhodnotenia ich negatívnych dôsledkov na „esprit-de-corps“ vojsk. Presadenie zmien bude nesmierne ťažké, ale je realizovateľné a najmä potrebné. Je v záujme Slovenska, jeho občanov, aj všetkých vlasteneckých politických strán, ktoré reprezentujú väčšinu občanov. Je to aj v záujme odstránenia pôdy na podporu presadzovania menej vítaných riešení.
Ing. Peter Švec, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v.
Bezpečnostno-vojenský analytik
Mnohým kruhom nevyhovuje existencia Hlavných správ
Podporte jediné väčšie nezávislé médium na Slovensku
č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662
