Bratislava 27. marca 2023 (HSP/Foto: Facebook AB)
Uplynulý týždeň bol naozaj bohatý na udalosti v zahraničnej politike. Či chceme, alebo nie, svet sa mení. A u plynulý týždeň to boli zmeny na steroidoch
Anna Belousovová sa pokúsila vybrať tie najdôležitejšie momenty zo zahraničných udalostí a poskytnúť k nim aj svoj vlastný pohľad. Posúďte, nakoľko sa jej to podarilo:
- Ako rozbuška pôsobila informácia, že Medzinárodný trestný súd v Haagu vydal zatykač na Putina za únosy ukrajinských detí.
“No, trochu zvláštne obvinenie v čase vojny…” píše Belousovová. Naznačuje, že zatykač mal skôr než čokoľvek iné zabrániť Putinovi vycestovať. Napríklad na rokovania o ukončení konfliktu…
- Americký prezident Biden síce odobril konanie Medzinárodného súdu, no zároveň pripomenul, že USA nie sú jeho členom.
“Keby niečo?” žmurká na čitateľa Belousovová… USA sa od začiatku bránia podliehať právomoci tohto súdu a odobrenie Bidena bolo skôr posolstvom európskym politikom.
- Len pár hodín po zatykači svetom a hlavne Západom zamávalo stretnutie Putina a Si-Ťing-pchina – predstaviteľov dvoch susedných svetových mocností.
“V diplomatickej reči toto stretnutie bolo viac než jasnou odpoveďou nielen na kriminalizáciu Putina,” myslí si o tom Belousovová. Lídri sa stretli najskôr na neformálnych rozhovoroch, ktoré trvali neobvykle dlho, 4,5 hodiny a oslovovali sa “drahý priateľ”. Čína jasne ústami svojho lídra dala svetu najavo, že bude naďalej uprednostňovať vzťahy s Ruskom.
- Vo štvrtok minister zahraničia USA A. Blinken nielenže pripustil rokovania s Ruskom, no dokonca sa vyjadril, že Ukrajina sa bude musieť vzdať častí územia! Použil doslova termín “budúce hranice Ukrajiny”.
- V sobotu Rusko a Bielorusko informovali o vzájomnej dohode, na základe ktorej Moskva rozmiestni na území Bieloruska jadrové zbrane.
“Svet sa mení už veľmi dlho, no po tomto uplynulom týždni začínajú tie jeho zmeny nadobúdať konkrétnejšie kontúry. Účinkovanie USA v úlohe svetového policajta a jedinej mocnosti s patentom na rozum a demokraciu je nenávratne preč. Ako vidno neskoro, ale predsa to začína dochádzať aj im. Jediní, ktorým to asi nikdy nedôjde, sú slovenskí politici. Darovanie stíhačiek Ukrajine v čase, keď už aj USA hľadajú možnosť diplomatickými rokovaniami vycúvať z tohto vojenského dobrodružstva, môže naozaj iba totálny hlupák a politický diletant. Zatiaľ čo v zákulisí sa už možno rozdávajú nové karty, naši vládni politici ďalej hrajú úlohy užitočných idiotov. Vlastne iné ani nevedia…” Tu treba dať Belousovovej za pravdu. Vládna klika nielen, že nemá vlastnú zahraničnú politiku, a je vazalským atlantickým nástrojom, spojeným s USA len niekedy európskym kĺbom, ale svoju politiku nedokáže na domácej pôde ani vierohodne prezentovať. Nereaguje na zmeny vo svete a tvrdohlavo sa drží radikálneho proukrajinského postoja s dôrazom na vojenské riešenie, ktoré už stáva neudržateľné. Vôbec nevníma pacifistické postoje vlastných obyvateľov ani silnejúce signály zo zahraničia, aj spoza Atlantiku. A nebezpečenstvo eskalácie konfliktu smerom k jadrovej hrozbe je pre vládu menšou hrozbou než to, čo vytrvalo označuje za hybridnú hrozbu (napriek výsledkom prieskumov verejnej mienky).
Slovensko je príliš malé a ak zotrvačnosťou (Či tvrdohlavosťou?) vládnych postojov stratí kontakt s pevnou zemou politických reálií, zmizne vo vzduchoprázdne. Chcú byť prví, chcú byť na špici, avšak hrozí, že do vlaku, ktorý sa práve rozbieha, nastúpime poslední. Ak to stihneme. A to proti vôli vlastných obyvateľov.