V Bruseli idu rozhodovať o živote najzraniteľnejších. A nemusí to dopadnúť dobre

Iniciatíva My Voice, My Choice požaduje vytvorenie dobrovoľného finančného nástroja z úrovne EÚ na zabezpečenie dostupnosti potratov v rámci celej únie. Organizátori tejto európskej občianskej iniciatívy (ECI) hovoria o ľudských právach a pomoci ženám.

Konzervatívna časť Európy organizuje petície proti a hovorí o podpore potratovej turistiky a o tlaku na členské štáty prostredníctvom progresívnych mimovládok.

Faktom je, že ECI dosiahla prvý úspech a doručila Komisii viac ako 1 milión potrebných podpisov. Ak však chceme rozumieť tomu, čo sa dnes naozaj deje, treba si najprv upratať základnú vec. Európska občianska iniciatíva sama osebe nič nezavádza. Nie je to referendum a nie je to ani automatický spúšťač nového fondu. Úspešná ECI núti Európsku komisiu odpovedať, nie vyhovieť.

Zároveň však platí, že úspešná ECI je dnes účinná páka, ako dostať hodnotovú tému z aktivistickej kampane do oficiálneho rozhodovania v Bruseli. A keď sa k tomu pridá široká sieť organizácií, podpora v Európskom parlamente a ideové nastavenie bruselského prostredia, nejde už o okrajovú epizódu. Ide o vážny politický tlak.

Dá sa v takomto nastavení ešte vôbec očakávať, že Komisia organizátorom iniciatívy nevyhovie? Práve preto je dôležité oddeliť, čo musí po úspešnej ECI urobiť zo zákona a čo už bude čisto politické rozhodnutie.

Malá slovinská organizácia ako tvár, veľká sieť ako motor

Na prvý pohľad to môže pôsobiť zvláštne. Oficiálnou tvárou celoeurópskej iniciatívy je menší slovinský mimovládka Inštitút 8. marec a osobnou tvárou kampane je Nika Kovač. Mnohým napadne jednoduchá otázka: ako môže malá organizácia z malej krajiny rozbehnúť projekt, ktorý prejde cez milión podpisov naprieč EÚ?

Lenže pri takýchto kampaniach to býva presne naopak, než si ľudia predstavujú. Formálny organizátor je verejná tvár a právny kontakt. Skutočnú silu však vytvára zosieťovaná „občianska“ spoločnosť s ľudskoprávnou agendou. Na papieri vidíte jednu organizáciu. V teréne pracuje rozsiahla sieť.

Tento mechanizmus naznačuje aj zoznam podporovateľov otvoreného listu, ktorý tlačí na Komisiu, aby bola k iniciatíve ústretová. V hlavnej európskej časti zoznamu je 183 organizácií. To už nie je spontánna reakcia pár aktivistov. To je zázemie, ktoré sa vie zorganizovať. Slovenským signatárom je organizácia Ženské kruhy, ktorej agendou je aj predmet iniciatívy.

Dôležité je, kto v tom zázemí stojí. Jadro tvoria subjekty obhajujúce právo na potrat, organizácie plánovaného rodičovstva a ženské či feministické organizácie. Dopĺňajú ich ľudskoprávne a nadnárodné siete. Výsledok je jasný: nejde o osamelú akciu jednej skupiny, ale o širšie zázemie, ktoré vie robiť tlak naprieč štátmi EÚ.

Výpovedná je aj mapa krajín. Výrazné zastúpenie má Belgicko a veľa signatárov má nadnárodný charakter. To nie je detail. To je znak bruselského zázemia. Prostredia, kde sa nielen komunikuje, ale aj koordinuje.

Milión podpisov neznamená jednotnú vôľu Európy

Hoci ECI vyzbierala viac ako milión podpisov, neznamená to automaticky širokú podporu naprieč celou Úniou. Tabuľka podpisov podľa krajín je skôr mapou, kde vedeli získať podpisy, než dôkazom jednotného politického názoru Európy.

Treba priznať, že iniciatíva získala viac ako 1,124 milióna platných podpisov, takže splnila podmienky s rezervou. Zároveň však platí, že jej podpora bola nerovnomerná. V niektorých krajinách prekročila národné minimum násobne, inde limit nesplnila.

Slovensko patrí medzi štáty, kde sa národný prah nenaplnil. Na Slovensku sa vyzbieralo 7 542 podpisov, pričom minimum bolo 9 870. To znamená, že iniciatíva tu nemala masovú podporu. Získala skôr podporu organizovanej menšiny.

Zároveň platí, že tých 7 542 podpisov nie je slovenský konsenzus. Je to zlomok populácie. V systéme ECI to však na spustenie reakcie Komisie, ak je splnený celkový súčet a počet štátov, stačí. Z pohľadu Bruselu je to úspech. Z pohľadu slovenskej spoločnosti to nie je dôkaz širokého mandátu.

Ak si Komisia iniciatívu osvojí a pretaví ju do návrhu mechanizmu, Slovensko sa môže ocitnúť v situácii, že bude riešiť európsku agendu, o ktorú nestálo. Kým na európskej úrovni sa bude hovoriť o legitímnosti úspešnej iniciatívy, doma to bude vyzerať ako pretláčanie bruselskej agendy bez mandátu.

A presne tu sa ukáže, čo je pri ECI rozhodujúce. Nie miera národného súhlasu, ale schopnosť vytvoriť tlak v Bruseli, cez sieť organizácií, ako to budú „predávať“ a podporu v Európskom parlamente.

Európsky parlament už ukázal, kto tlačí na Komisiu

Do hry už medzitým vstúpil aj Európsky parlament, ktorý iniciatívu politicky podporil. Fond nezaviedol a Komisii nič právne neprikázal. Prijal však uznesenie, ktoré vytvára politický tlak a dáva Komisii krytie, aby zvolila ústretový postup.

Ak má Komisia pred sebou úspešnú ECI, organizovanú kampaň, sieť signatárov a ešte aj uznesenie EP, narastá pravdepodobnosť, že si občiansku iniciatívu osvojí.

Na tom kto ako hlasoval v Európskom parlamente zároveň vidno jasnú politickú mapu podpory. Silnú dali ľavicové, liberálne a zelené frakcie, kým konzervatívne a suverenistické skupiny hlasovali skôr proti alebo sa zdržali. Slovenský obraz tomu zodpovedá. Progresívni poslanci hlasovali za, konzervatívni poslanci typu Lexmann, Uhrík či Mazurek boli proti, časť poslancov spájaných so Smerom sa zdržala, s výnimkou Laššákovej, ktorá hlasovala proti.

Toto hlasovanie je dôležité aj symbolicky. Ukazuje, že nejde len o právnu procedúru okolo jednej iniciatívy. Ide o hodnotovo jasný konflikt, ktorý má v európskych inštitúciách svoju oporu a svoj odpor.

Ak Komisia príde s opt-in mechanizmom, spor sa neskončí. Začne sa jeho tvrdšia fáza

Bolo by chybou, keby sa debata na Slovensku zasekla na otázke, či Komisia ECI vyhovie. Ak Komisia iniciatíve vyjde v ústrety, čo je pravdepodobné, spor sa tým neskončí. Len sa presunie do tvrdšej fázy.

Ak Komisia navrhne opt-in, teda dobrovoľný model, jadro sporu sa presunie od podpisov a kampaní k tomu, čo je v Bruseli rozhodujúce. Paragrafovému zneniu, odkiaľ za to zaplatí, podmienke zapojenia štátov a presnému jazyku návrhu. Práve tam sa zdanlivo technické rozhodnutia menia na politické precedensy.

„Dobrovoľný“ bude znieť zmierlivo. To však neznamená, že sa vec Slovenska nebude týkať. Slovensko bude musieť zaujať postoj, vysvetliť ho doma aj navonok a obhájiť ho v tam, kde sa spor nevedie len právne, ale aj morálne a cez tlak na povesť. Návrh sa nebude predávať ako spor o kompetencie, ale ako pomoc ženám a rovnosť prístupu. V takom rámci sa argumenty proti hľadajú ťažšie.

Preto nestačí len „nezapojíme sa“. To je prvá obranná línia. Druhá je politická a právna. Treba vedieť rozbiť právny základ, na ktorom to stojí, a povedať nahlas, že takáto téma patrí do rúk štátov, nie Bruselu. Treba zabrániť precedensu a pomenovať, z čoho sa to má platiť. A napokon musí vedieť pomenovať aj širšie dôsledky, ktoré Brusel do PR balenia nedá, vrátane dopadu na pôrodnosť. Tretia línia je komunikačná. Ak postoj nevysvetlíš ako spor o kompetencie a právo štátu rozhodovať si sám, ľahko skončíš v roli „neciteľného“ odporcu.

Ak tieto tri roviny nezvládne, môže formálne ostať mimo mechanizmu a politicky aj tak prehrať. Európsky rámec sa nastaví bez neho a neskôr sa bude používať ako norma, voči ktorej bude musieť každý odporca dokazovať, prečo má výnimku.

Nie je to len spor o fond. Je to starý spor o hranice ochrany života

Aj keď sa debata vedie o tom, či sa zavedie schému na financovanie potratov, v jadre ide o starý civilizačný konflikt. Len sa obliekol do nových šiat a do nového jazyka „ľudských práv“.

Slovensko je v tejto otázke na strane ochrany života od počatia a práv nenarodených detí. Od politickej reprezentácie sa preto očakáva principiálny postoj. Nejde len o odlišný pohľad na človeka. Ide aj o to, kde sú hranice štátnej a nadnárodnej moci a kto má právo nastavovať pravidlá v hodnotových otázkach.

Spor nie je nový. Nové sú nástroje. Mení sa jazyk, menia sa inštitúcie a menia sa spôsoby tlaku. Otázka však zostáva tá istá: komu má právo dať prednosť a kto o tom bude rozhodovať.

Aj preto sa dnes nehrá len o jednu iniciatívu. Hrá sa o to, či si Slovensko včas postaví vlastnú líniu obrany v priestore, kde sa hodnotové konflikty čoraz častejšie presúvajú z národných parlamentov na úroveň Európskej únie. A či bude mať odvahu povedať, že „dobrovoľný“ režim ešte neznamená, že je bez následkov.