Moskva 22. decembra 2016 (HSP/Foto:TASR/AP
Anton Krylov sa na portáli rusvesna venoval porovnaniu ukrajinských rusofóbnych nacionalistov a islamistov. Podľa jeho slov, udalosti posledných dní umožnili nájsť množstvo paralel medzi islamskými radikálmi a ukrajinskými rusofóbnymi nacionalistami
Banderovci i islamisti oslavujú a ospravedlňujú vraždy diplomatov. Banderovci i islamisti sa kochajú v útokoch voči bezbrannému civilnému obyvateľstvu a takisto vedú špinavú propagandistickú vojnu, ktorá však už stratila v očiach väčšiny svetovej verejnosti svoju dôveryhodnosť.
Trapnosť mainstreamovej protiruskej propagandy „sprofanovanej školy mediálnych presstitútov starého amerického razenia“ zašla až tak ďaleko, že už sa začali aj v západných masovokomunikačných prostriedkoch objavovať informácie, ktoré na tieto skutočnosti poukazujú a prichádza k čoraz silnejším snahám publikovať reálne informácie.
Čoraz viac západných žurnalistov sa dištancuje od skupiny uvedených mediálnych proamerických presstitútov „starej školy“. Proces začal v USA a Veľkej Británii, k najservilnejším mediálnym satelitom v EÚ samozrejme dorazí až neskôr, pričom platí axióma, že čím bezvýznamnejší plátok, tým ťažšie sa vyrovnáva s pertraktovanými zmenami v informovaní svetových médií.
Dôkazom, že k zmenám v hodnotení medzinárodne politickej situácie zo strany západných médií naozaj prichádza a primitívna rusofóbna propaganda sa dostáva na vedľajšiu koľaj môžu byť napríklad aj články západných žurnalistov, publikované na stránkach svetových mienkotvorných denníkov v posledných dňoch.
Stačí si prečítať články Petra Hitchensa: Amid the bombs of Aleppo, all you can hear are the lies (Daily Mail) , Patricka Cookberna: There’s more propaganda than news coming out of Aleppo this week (Independent) či Stephena Kinzera: The media are misleading the public on Syria (Boston Globe) a človek jednoznačne zistí, že situácia sa naozaj začína meniť.
Samozrejme aj naďalej existujú a budú existovať v médiách skupiny intelektuálne menej vyspelých propagandistov. Skutočne mysliaci človek chápe, že nemôže reálne očakávať nič konštruktívne od stredoveky ladených primitívov z krajín Perzského zálivu, ukrajinských rusofóbov, či novinárov na výplatnej páske USA v krajinách EÚ. Mnohí z týchto jedincov nikdy nepochopia jemné odtiene a skutočnosti, neodhalia príznaky, kedy už propaganda „prešvihla únosnú mieru“ a začína pôsobiť kontraproduktívne. Takýmto presstitútom naozaj neostáva nič iné len tupo pokračovať v tom na čo sú zvyknutí, pretože nič iného nedokážu.
Nemá význam baviť sa o žurnalistike v takých krajinách ako Saudská Arábia, Katar či Spojené arabské emiráty. Vrchol pyramídy propagandistického „žurnalistického idiotizmu“ však momentálne predstavujú provládne denníky na Ukrajine.
Kým všade vo svete žurnalisti a politici odsúdili vraždu ruského veľvyslanca Andreja Karlova – a urobili to aj žurnalisti zo západných spoločností, ktoré zastávajú výrazne protiruský postoj, tak ukrajinskí provládni žurnalisti zaujali iný postoj.
Ukrajinskí žurnalisti a politici buď nevenovali smrti Andreja Karlova takmer žiadnu pozornosť, alebo si prihrievali svoju polievočku – tak ako to urobil napríklad Pavol Klimkin, ktorý na Twittere napísal „Rusko nesie zodpovednosť za narušenie práv človeka a smrť tisícov nevinných ľudí v Sýrii a na Ukrajine“.
Banderovec Parasjuk sa vražde Karlova otvorene potešil a na Facebooku sa doslovne na adresu atentátnika vyjadril: „Ak je človek ochotný bojovať za svoje ideály a pravdu aj tým, že obetuje svoj život, môžeme o ňom povedať doslovne že je hrdina“. Otázka teda znie – kedy sa Parasjuk rozhodne stať sa hrdinom, alebo to máme chápať tak, že za jeho ideály sa musia stať hrdinami tisícky mladých ukrajinských chlapcov, ktorí zahynú na fronte, len aby mohol zbabelý Parasjuk z bezpečia v zázemí rozdávať svoje rozumy?
Ukrajinský provládny novinár Jurij Butusov, ktorému sa napriek všetkým snahám nepodarilo dostať do ukrajinského parlamentu zverejnil článok, v ktorom tureckého teroristu, vraha ruského diplomata Karlova prirovnal k ukrajinskému banderovcovi Nikolajovi Lemikovi, ktorý v roku 1933 v Ľvove zavraždil sovietskeho diplomata.
Butusov v článku napísal, že Lemik a Altyntaš sa mstili ruskému nepriateľovi za hladomor na Ukrajine a smrť nevinných ľudí v Aleppe a vyjadril nad atentátom v Turecku uspokojenie. Tým sa de facto znížil na úroveň islamistických teroristov a džihádistických propagandistov, možno pri písaní svojho článku aj zdvíhal varovne prst smerom k oblohe. Džihádistickí propagandisti a ukrajinskí novinári považujú evidentne za normálne vraždenie diplomatov i nepohodlných novinárov.
Butusov i Parasjuk svoju duchovnú príbuznosť s džihádistami dokázali aj osobne, kedy ospevovali útoky extrémistov napríklad na ruské veľvyslanectvo v Kyjeve (Parasjuk samozrejme niektoré z týchto útokov pod bezpečnou ochranou ukrajinskej polície aj viedol, útoky luzy na ruské veľvyslanectvo sú určite bezpečnejšie ako služba v zóne ATO, kde sa nachádzajú ozbrojení „separi“.
Ale aj tak by bolo zaujímavé zistiť, ako by sa Butusov a Parasjuk stavali k tomu, keby sa dozvedeli, že sa chystá atentát na nich. To by sme sa určite z ich vystrašeného kotkodákania dozvedeli veľa o tom, že atentát je neprijateľným útokom na princípy fungovania ľudskej civilizácie a istou likvidáciou demokratických hodnôt a že atentáty treba rázne odsúdiť.
Na záver na zamyslenie dve ruské príslovia „Na každú riť rastie pŕhľava“ a „na každú sviňu sa varí voda“ – a platí to aj pre džihádistu, alebo banderovca.
NAJČÍTANEJŠIE
NAJNOVŠIE
TOP ZA 7 DNÍ Z BLOGU
-0.1°C
Štvrtok 
Piatok 
Sobota 
1.7°C
FOTO DŇA
