V postojoch Maďarov k problematike hraníc v strednej Európe je treba rozlišovať dve veci: na jednej strane ich časť (a verme, že naozaj malá časť) skutočne úprimne smúti za Veľkým Uhorskom v jeho pôvodných hraniciach. Treba však zdôrazniť, že plakať za Veľkým Uhorskom znamená neuznávať právo ostatných národov na sebaurčenie a priznávať toto právo len jednému vyvolenému národu. A teda, hlásiť sa k tejto, dnes už absolútne nerealistickej agende, je explicitným a nedvojzmyselným prejavom fašistického zmýšľania, znamená to jasný prejav sympatií k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd, na čo sa jednoznačne u nás vzťahuje zákon.

Úplne inou vecou je presvedčenie mnohých Maďarov (a v tomto prípade ide o naozaj veľkú časť Maďarov) o tom, že Trianonská mierová konferencia stanovila hranice medzi Maďarskom a susednými štátmi nespravodlivo, že Maďarom veľké časti územia odobrala neprávom. Takéto ich presvedčenie môže byť do určitej miery oprávnené: áno, Maďari majú svoju historickú pravdu, tak ako aj iné národy majú tú svoju.

Naozaj vtedy zostali státisice maďarsky cítiacich a hovoriacich obyvateľov bývalého Uhorska na území novo vzniknutých, slovanských štátov. Ibaže maďarská verzia už nehovorí o tom, že naopak, na území nového maďarského štátu, najmä v pohraničných a juhovýchodných župách zostali zase státisíce Slovákov. Táto verzia tiež nehovorí ani o tom, koľko z „Maďarov“, ktorí zostali na Slovensku, alebo na druhej strane v Maďarsku, boli v skutočnosti pomaďarčení Slováci.

Zvyknú hovoriť, že južné Slovensko, to je odjakživa „maďarská zem“. Ibaže s touto rétorikou sa dostávame opäť k veľkomaďarským snom. Tak to totiž nikdy nebolo: to nebola nikdy maďarská zem, ale vždy iba uhorská zem, teda rovnako ako maďarská, tak isto aj slovenská, chorvátska… na ktorej žili vždy všetky etniká spolu, tak ako všade v bývalom Uhorsku, či na Žitnom ostrove, v Békešskej Čabe, či pri Budapešti.

Tá hranica sa niekde musela nakresliť. A áno, pred tými sto rokmi to mohlo byť aj v neprospech maďarského etnika – o tom je možné sa dohadovať. Ale ak to aj bola krivda, potom to bola iba jedna v celom rade historických krívd, ktoré sa diali na jednej i druhej strane. Chce azda niekto otvárať Pandorinu skrinku s týmito vecami? A chce sa rozprávať aj o dlhodobom útlaku Maďarov voči ostatným národom v Uhorsku?

Hranice po Trianone boli dané výsledkom prvej svetovej vojny: niekto vyhral, niekto prehral. Väčšina historických hraníc vznikala týmto spôsobom. Aj Trianonská mierová zmluva viacmenej len potvrdila hranice, ktoré stanovila už predtým, 12. júna 1919 Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie na základe demarkačnej línie ukončenia bojov z novembra a decembra 1918. Spochybňovať tento výsledok prvej svetovej vojny znamená spochybňovať ich všetky: a hranice sa vtedy menili naozaj všelikde. Rovnakým právom by sme potom aj my mohli začať hovoriť o území, ktoré nám zobralo Poľsko, alebo o tom, či by Zakarpatská Ukrajina nechcela opustiť prosperujúci Banderistan a pripojiť sa naspäť k Slovensku…

Ústava Maďarskej republiky (v angličtine viď napríklad sa začína slovami: „Boh žehnaj Maďarom. My, členovia maďarského národa, na začiatku nového tisícročia, cítiac zodpovednosť za každého Maďara, tu vyslovujeme nasledujúce: sme hrdí, že náš kráľ Svätý Štefan založil maďarský štát na pevnom základe…“

Dá sa za týchto okolností vôbec chápať aj inak ako obyčajné bezočivé chrapúnstvo, požadovať od Slovákov, aby vo svojej ústave vymenili slovo „Slováci“ za „občania Slovenskej republiky“? A to dokonca práve vo chvíli, keď predseda vlády, s úprimnou snahou o čo najlepšie vzťahy, podáva priateľskú ruku s ponukou na konštruktívny dialóg?

Pravda je taká, že niet pre nás v strednej Európe (a nielen tu) inej rozumnej cesty, než sa vzájomne chápať a snažiť o priateľské, bratské spolužitie. Napokon, aj moderná genetika hovorí, že hoci hovoríme rôznymi jazykmi, v skutočnosti sme tu všetci jedna krv.

Musíme aj my Slováci hľadať v sebe veľkodušnosť a chápať, že ich prirodzenosťou vždy bude cítiť sa uprostred slovanského jazykového mora akýmsi ostrovom, pestovať si pocit vlastnej výnimočnosti a tešiť sa zo svojej (takmer) imperiálnej histórie. Lenže na druhej strane, ako sa nárečovo hovorí: ottál potál. Tak ako dieťa, ktoré dostane po prstoch, keď kradne cukor z cukorničky, aj každá (nielen etnická) menšina, ktorá by sa snažila vziať si viac, než jej náleží, musí dostať rovnako jasný signál o tom, čo je fér, a čo už fér nie je.

Ivan Lehotský