Machala pre HS o reforme STVR: Doteraz sa to nepodarilo takmer vôbec. Príčina je jednoduchá

Revolucionári živení štátom a manažérsky kolaps

Na festivale Pohoda sa mali napriek údajnému nesúhlasu generálnej riaditeľky Slovenského národného divadla (SND) zúčastniť viacerí členovia činohry. Ako vnímate toto správanie?

Lukáš Machala: Neviem, aké konkrétne interné príkazy dala pani generálna riaditeľka Ťapáková svojim zamestnancom. Mňa však udivuje niečo iné. Títo ľudia sa neustále stavajú do pozície revolucionárov a tvrdia, že kultúra je umlčiavaná, cenzurovaná a že im všetko zakazujeme. Za ministerstvo kultúry môžem jasne povedať, že sme im nikdy nič nezakazovali a ani nebudeme. Zaráža ma však tá mierna schizofrénia – na jednej strane im neprekáža, že sú živení peniazmi z ministerstva kultúry, od tej nimi „nenávidenej“ pani ministerky a mňa, tieto peniaze im nesmrdia a fungujú pod nami, no na druhej strane sa hrajú na revolucionárov.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) kritizoval chýbajúcu dlhodobú stratégiu rozvoja kultúrnych inštitúcií. Vy tvrdíte, že problémom sú zlí manažéri. Čo s tým plánujete robiť?

Lukáš Machala: Nedostatok kvalitných manažérov, ktorí vedia efektívne narábať s verejnými financiami, je všeobecným problémom celej slovenskej verejnej správy. V rezorte kultúry máme v priamej pôsobnosti 29 inštitúcií. Z nich máme možno desať kvalitných manažérov, tí ostatní zaostávajú, čo sa logicky odráža na práci celej inštitúcie. V kultúre je to o to ťažšie, že ide o nesmierne špecifické oblasti – či už šéfujete SĽUK-u, Lúčnici, ÚĽUV-u alebo SNG. Mnohým lídrom chýba základná ekonomická a právna abeceda. Potom prichádza NKÚ a zisťuje vážne pochybenia v účtovníctve, uzatváraní zmlúv či verejnom obstarávaní.

Pripravili sme preto nové zriaďovacie listiny a štatúty pre všetky organizácie. Podrobne definujú vzťah ministerstva a organizácií – čo si môžu robiť samy a čo už podlieha nášmu dohľadu. Doteraz bolo ministerstvo ako vychovávateľ v materskej škole, ktorý má 29 neposlušných detí, celý deň ich naháňa po triede, a kým jedno uprace, ďalších 28 mu robí neporiadok.

Chceme si vychovávať nové kádre, pretože manažér sa po čase opotrebuje. V kultúre sa to dlhé roky nedialo, ľudia tam boli často len preto, že boli s niekým kamaráti. My sa teraz snažíme zapájať najmä mladých ľudí, aby neodchádzali do zahraničia a dostali príležitosť doma.

Stratené miliónové zbierky a pasportizácia

Opozícia vyjadruje vážne obavy o bezpečnosť zbierkových predmetov v SNG a Slovenskom národnom múzeu (SNM). V akom stave sú skutočne tieto depozitáre?

Lukáš Machala: Celkový zbierkový fond v rámci ministerstva kultúry činí niekoľko desiatok miliónov predmetov, a ak započítame aj samosprávne či súkromné inštitúcie, blížime sa k stovke miliónov. Chceme urobiť kompletnú pasportizáciu týchto zbierkových predmetov.

Kritici tvrdia, že si chceme len vybrať „čerešničky“ a ukradnúť ich. Mne to skôr evokuje, že tí, čo to robili v minulosti, vyviezli mnohé predmety do zahraničia a tie sa nenávratne stratili. Týka sa to najmä numizmatických predmetov a výtvarných diel. Od začiatku 90. rokov až do roku 2020 bolo Slovensko v tejto oblasti systémovo vykrádané. Aby sa to zastavilo, musíme najprv presne vedieť, čo vlastne máme. Za 30 rokov samostatnosti sa nikto nepodujal na to, aby tieto predmety spísal, popísal a zistil ich kvalitu. Okrem ich skatalogizovania pripravujeme aj výstavbu štátnych centrálnych depozitárov, kde budú uchované pomocou moderných technológií pre ďalšie generácie.

Reforma STV: Splnená len na 12 percent

Ako s odstupom času hodnotíte fungovanie STV po schválení nového zákona? Podarilo sa naplniť ciele?

Lukáš Machala: Úprimne, túto otázku si kladiem každý večer, keď idem spať. Nedávno sme mali zasadnutie Rady STV a mám z toho celého zmiešané pocity. Do tejto zmeny sme išli s jasným podnetom – zastaviť jednostrannú propagandu, ktorá sa chrlila z vtedajšej RTVS. Očakávali sme zmenu obsahu, zvýšenie kvality žurnalistiky a zvrátenie trendu jednostranného posudzovania sveta mainstreamom.

Ak by som to mal ohodnotiť percentuálne, podarilo sa to tak na 11 až 12 percent. Takže doteraz sa to nepodarilo takmer vôbec. Príčina je jednoduchá: ľudia. Katedry žurnalistiky nám posledných 15 rokov chrlia absolventov, ktorí nemajú záujem robiť skutočnú žurnalistiku, ale politickú agitáciu. A keďže ju robia vo všetkých typoch médií, nemajú sa ani kde naučiť, čo skutočná žurnalistika obnáša. Mladí redaktori často nechcú počúvať starších profesionálov, lebo majú pocit, že majú patent na rozum.

Nikto tu nejde lámať koleso dejín, vyzdvihovať koalíciu a očierňovať opozíciu. Žurnalistika má byť objektívna a má hľadať pravdu.

Mnohí vaši voliči sa pýtajú, kedy už bude v televízii a rozhlase „poriadok“. Prečo to trvá tak dlho?

Lukáš Machala: Poriadok tam bude vtedy, keď tam budú na svojich miestach profesionáli. Dnes chýba ten profesionálny duch a etika, ich naštartovanie si vyžaduje roky. My sme nešli cestou ako napríklad v Maďarsku, kde Peter Maďar natvrdo vypol verejnoprávne médiá, alebo v Poľsku, kde do televízie vtrhla polícia a na tri dni ju zatvorila. Keď Maďari vypli spravodajstvo a púšťali len historické filmy, z Bruselu krik nebol. My sme len zmenili zákon, upravili vertikály a hneď je tu extrémny krik a hrozby odoberaním eurofondov. Tento dvojitý kilometer Bruselu voči obľúbeným a neobľúbeným politickým silám je úplne evidentný.

V minulosti ste spomínali, že by sa v spravodajstve mal vytvoriť priestor aj pre alternatívne médiá. Kde je pre vás hranica medzi alternatívnym názorom a neoverenými konšpiráciami?

Lukáš Machala: To je skôr filozofická otázka. Mainstreamové médiá nazvali každého, kto má iný názor, konšpirátorom, hoaxerom alebo v lepšom prípade alternatívou. Ja osobne alternatívne médiá za alternatívu ani nepovažujem. Všetkých ľudí v tomto priestore, ktorí sa snažia hľadať pravdu, vnímam ako novinárov verných skutočnému odkazu žurnalistiky. S takouto „alternatívou“ sa stotožňujem, pretože robí ľudskú žurnalistiku.

S vami vediem normálny dialóg, no s redaktormi z mainstreamu sa to často nedá. Nenechajú vás dohovoriť ani jednu vetu, popretrhajú vám tok myšlienok a recipient sa v konečnom dôsledku nič nedozvie. Vzniká len chaos. Ľudia v alternatíve chcú prinášať informácie kultivovaným spôsobom, čo sa mainstreamu nepáči, pretože masívne stráca poslucháčov a divákov. Podľa najnovších prieskumov má už iba 19 percent.

Kontrola verejných financií a cenzúra?

Čelíte kritike, že ako vysoký úradník ministerstva sedíte priamo v Rade STV. Nie je to politické prepojenie a ohrozenie nezávislosti média?

Lukáš Machala: Ako generálny tajomník služobného úradu nemôžem byť politicky aktívny a nie som členom žiadnej politickej strany. Môj svetonázor neznamená, že na niekoho politicky vplývam. Pri tvorbe zákona sme navyše vychádzali z funkčných modelov krajín ako Slovinsko alebo Nórsko, kde majú členov exekutívy priamo v dozorných radách verejnoprávnych médií.

Nevidím v tom politické zásahy do vysielania. Štát musí mať dozor nad tým, kam tečú verejné zdroje. Už to nie sú koncesionárske poplatky, sú to peniaze daňových poplatníkov a my ako štátni úradníci ich musíme kontrolovať. Nedávno sme napríklad tri a pol hodiny diskutovali o drahých licenčných a výrobných zmluvách na futbalové prenosy za niekoľko miliónov eur, aký majú efekt pre diváka a televíziu.

Médiá ma vykresľujú ako drsného týpka a zabijaka s mačetou, ktorý neznesie iný názor. Určite to tak nie je. V televízii som odrobil osem rokov, vážim si žurnalistiku aj tvorivú činnosť a nikdy by som si nedovolil prísť do rady niekoho cenzurovať. Mainstreamu však ďakujem za to, ako ma vykresľuje – robia mi reklamu zadarmo. Je to len také štekanie spoza bučka.

Stopka pre podpriemerné projekty z FPU

Veľkou témou sú zmeny vo Fonde na podporu umenia (FPU). Mnohé nezávislé kultúrne centrá a projekty prišli o financie alebo čelia krachu. Podľa akého kľúča rozhodujete, ktoré umenie podporíte?

Lukáš Machala: Ja sa s týmito verejnoprávnymi fondami – či už ide o FPU, Audiovizuálny fond alebo Fond na podporu kultúry národnostných menšín – vôbec nestotožňujem. Navonok sa tvária nezávisle, no štát sa pred dvanástimi či trinástimi rokmi dobrovoľne vzdal možnosti vytvárať vlastnú kultúrnu politiku. Tie peniaze dlhé roky nešli na priority štátu. V zákone o FPU je pritom jasne napísané, že štát by mal určovať priority pre 25 percent alokácie peňazí, no žiadny minister pred Martinou Šimkovičovou to nevyužíval. Naše ministerstvo je prvé, ktoré tie priority jasne zadefinovalo.

Mám veľa priateľov medzi vynikajúcimi umelcami a tí mi potvrdzujú, že cez tieto fondy sa nepodporovalo kvalitné umenie. Finančne sa sýtili všelijaké priemerné až podpriemerné projekty, ktoré vytvárali záujmové skupiny z mimovládnych organizácií len preto, aby z tých peňazí mohli žiť. Fond na podporu umenia bol prepletený neziskovkami a občianskymi združeniami, kde projekty nevykazovali kultúrnu kvalitu.

Povedzte mi jeden štát na svete, ktorý financuje tvrdú alternatívu zo štátnych peňazí. Ani bohaté štáty ako Francúzsko, Švajčiarsko či Nórsko to takto nerobia. Štát má prioritne podporovať rozvoj kvalitného umenia – kvalitných maliarov, sochárov, hudobných skladateľov či spisovateľov, ktorí vytvárajú trvalé hodnoty. Nemá platiť projekty, kde príde do súkromnej galérie desať ľudí a pozerajú sa na niekoho, ako drží v ruke dve sviečky a píše nimi po stene. Štát musí v kultúre hospodáriť rozumne.

Drastická konsolidácia a zrušenie IKP

V rámci celoštátneho šetrenia musela kultúra pristúpiť ku škrtom. Hovorilo sa o masovom prepúšťaní. Na akých číslach ste dnes?

Lukáš Machala: Konsolidácia je priamym dôsledkom šafárenia vlád Igora Matoviča, Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora. Verejné financie boli pri našom nástupe v katastrofálnom stave. Dostali sme príkaz z ministerstva financií, že musíme plošne o 10 percent skrátiť náklady – nielen v bežných a kapitálových výdavkoch, ale aj v mzdových.

Konsolidáciu sme začali v roku 2024 a na konci roka 2025 sme ju úspešne ukončili s tým, že z rezortu odišla štvrtina (25 %) zamestnancov, čo je obrovské číslo. Deklarovali sme ministerstvu financií, že ďalej už z hľadiska ministerstva kultúry ísť nemôžeme, pretože by to ohrozilo samotnú existenciu inštitúcií a kvalitu ich práce. Sme na hrane optimálneho fungovania. Nemyslím si však, že sme poddimenzovaní. Konsolidácia bola dobrá na to, aby si inštitúcie uvedomili, že štát nemá bezodné dno a musia začať hospodáriť efektívne.

V rámci úspor ste zrušili aj analytický Inštitút kultúrnej politiky (IKP). Prečo ste sa rozhodli zrušiť sekciu, ktorá mala prinášať dáta pre lepšie rozhodovanie?

Lukáš Machala: Zrušenie IKP k 1. septembru 2024 bolo nevyhnutným manažérskym a konsolidačným rozhodnutím. Štát skrátka nemôže platiť analytikov, ktorých výstupy reálne nepomáhajú riadeniu rezortu. Naším cieľom je robiť analýzy inak a efektívnejšie. Reorganizácia na ministerstve je nevyhnutná a hoci sme tento inštitút zrušili, plnohodnotný výkon všetkých odborných a zákonom stanovených činností ministerstva zostáva plne zabezpečený. Šikovní analytici sa bez problémov uchytia v komerčnej sfére a my budeme s dátami pracovať tak, aby to štátnu kasu nestálo státisíce eur ročne navyše.