Lev XIV. cirkevnému spoločenstvu v San Maríne: Rodina je prvým miestom formácie vo viere

PASTORAČNÁ NÁVŠTEVA LEVA XIV. V REPUBLIKE SAN MARÍNO, NA MEETINGU ZA PRIATEĽSTVO MEDZI NÁRODMI A V RIMINI

Príhovor pápeža Leva XIV. cirkevnému spoločenstvu v San Maríne

San Maríno – Bazilika svätého Marína, 22. augusta 2026

Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!

Som rád, že sa s vami stretávam v tejto bazilike – aj s vami, ktorí ste vonku – v tejto bazilike zasvätenej svätému diakonovi Marínovi, vášmu patrónovi. Pozdravujem Jeho Excelenciu vášho biskupa a ďakujem mu za slová, ktoré mi adresoval, pozdravujem aj kňazov, zasvätených mužov a zasvätené ženy, predstaviteľov cirkevného života diecézy i všetkých prítomných. Chcel by som, aby sme túto chvíľu spoločne prežili ako zastavenie na našej spoločnej ceste v Kristových šľapajach.

Diecéza San Maríno-Montefeltro je dedičkou bohatej histórie viery a odvahy, histórie svätých Marína a Leva, ktorí pred osemnástimi storočiami ohlasovaním kresťanstva „priniesli do tohto prostredia […] nové perspektívy a hodnoty a podnietili vznik kultúry a civilizácie sústredenej na ľudskú osobu, obraz Boha“ (Benedikt XVI., Homília, San Maríno, 19. júna 2011). Ako laici a kamenári, ktorí boli až neskôr a v rôznej miere povolaní k posvätnej službe, dokázali pretaviť posolstvo evanjelia do nového modelu spoločenstva a politického usporiadania, výrazne poznačeného kresťanskými princípmi slobody, vzájomnej úcty a spoločenstva. Tento model je živý až dodnes. Je krásne vidieť, ako sa vaše diecézne i občianske spoločenstvo usiluje pokračovať v diele zakladateľov s rovnakým nadšením a s rovnakou vernosťou. Preto by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad niektorými aspektmi vašej cesty ako Cirkvi, ktoré považujem za dôležité.

Predovšetkým sa obraciam na mladých a nadväzujem na to, čo im povedal pápež Benedikt XVI. počas svojej návštevy tu pred pätnástimi rokmi: „Neuspokojte sa s čiastočnými, okamžitými odpoveďami […], ktoré sú v danej chvíli jednoduchšie a pohodlnejšie a môžu priniesť nejaký okamih šťastia, povznesenia či opojenia, ale nevedú vás k pravej radosti zo života“ (Stretnutie s mladými, 19. júna 2011). A potom dodal: „Vaše srdce je oknom otvoreným do nekonečna!“ Nuž, drahí mladí, nechajte toto okno otvorené! Pohľadom duše sledujte cesty, ktoré vo vás vyznačujú veľké túžby po kráse, dobre a živote, ktoré nosíte v srdci. Ak budete pozorne sledovať ich smerovanie a počúvať ich hlas, povedú vás nahor, k stretnutiu s Bohom, tam, kde vás on hľadá a očakáva. A s jeho pomocou budú mať vaše sny silu zasiahnuť do dejín a meniť ich k lepšiemu.

A tu je druhé pozvanie, ktoré vám adresujem: s nadšením prijmite svoje poslanie vo svete! Predovšetkým sa usilujte pochopiť, aké je vaše povolanie, jedinečné pre každého z vás, a uvedomte si jeho veľkosť (porov. Ef 1, 18). Potom sa mu naplno odovzdajte a štedro doň vložte celé bohatstvo darov, ktoré vám Boh dal. Nebojte sa náročných rozhodnutí, akými sú manželstvo, zasvätený život, posvätná služba, profesionálny život či spoločenská a politická angažovanosť. Čo najlepšie sa pripravujte na zodpovednosť, ktorá vás čaká. Zapájajte sa do iniciatív a projektov lásky a spravodlivosti. Tak aj vy prispejete k tomu, aby zaznelo „svedectvo pokoja, ktoré hovorí svetu“, ako znie motto tejto mojej návštevy.

V tejto súvislosti by som chcel zo srdca poďakovať aj kňazom, katechétom a všetkým vychovávateľom, ktorí sa rôznymi cestami a ponukami usilujú o ľudský a kresťanský rast detí a mladých. Drahí priatelia, vaša práca je skrytá, no veľmi dôležitá. Je to pokorná a vzácna služba, pretože pomáha rodičom, ktorí sú prvými zodpovednými za výchovu svojich detí vo viere. Rodina je totiž prvým miestom formácie vo viere, prirodzeným lonom, v ktorom sa človek už od detstva učí evanjeliu a každodenne ho vdychuje. Preto múdra pastorácia bude dbať o silnú formačnú súčinnosť medzi rodinami a cirkevnými spoločenstvami, o výchovnú dohodu, aby sa rodičia cítili zapojení, aby sami nanovo objavili vieru a mali radosť z toho, že môžu svojim deťom odovzdávať kresťanské hodnoty, ktorých sú nositeľmi.

Pokiaľ ide o obsah, nech cesty rastu, osobitne v kresťanskej iniciácii, sprostredkúvajú predovšetkým krásu a chuť krstného a sviatostného života, aby sa v spoločenstvách rodili a upevňovali cesty svätosti a aby vo všetkých dozrievalo vedomie vlastnej prorockej, kňazskej a kráľovskej dôstojnosti. V škole Druhého vatikánskeho koncilu nech sa venuje starostlivá pozornosť liturgii a nech sa veriaci formujú tak, aby ju prežívali jednomyseľne, ako spoločné konanie jediného živého tela (porov. konšt. Sacrosanctum Concilium, 26), v ktorom každý úd čerpá silu z Pánovho stola, aby prinášal jeho svetlo na cesty sveta.

Veríme, že evanjelium je cestou slobody pre mužov a ženy každej doby a že radosti, rany i najhlbšie otázky ľudstva nachádzajú zmysel a definitívnu odpoveď v Ježišovi Kristovi a v jeho slove. Preto sme presvedčení, že najväčším darom, ktorý môžeme dať bratom a sestrám, ktorých nám Pán stavia do cesty, je pomôcť im stretnúť sa s ním, s Bohom, ktorý sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych za nás, a v ňom nájsť spásu. V tomto svetle preukazujme lásku vo všetkých jej podobách, veľkodušne, no vždy majme na srdci a pred očami konečné a integrálne dobro ľudí, ktorým poskytujeme svoju pomoc.

Žijeme vo svete zranenom mnohými konfliktmi, v ktorom so znepokojením pozorujeme nárast násilia, uzatvárania sa do seba a strachu z druhého. Zoči-voči týmto znepokojivým tendenciám nemôže byť našou odpoveďou nič iné, ako s ešte väčším presvedčením kráčať cestou evanjelia. Jeho inšpirácia je základom spoločnosti „budovanej na rešpektovaní vlastnej slobody a slobody druhých a predovšetkým na rešpektovaní svätej Božej vôle“ (sv. Ján Pavol II., Homília, San Maríno, 29. augusta 1982), spoločnosti, ktorá učí a prikazuje venovať pozornosť najslabším, odpúšťať, žiť v spoločenstve a solidarite.

V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť význam a prorockú hodnotu niektorých skúseností vzájomnej pomoci a blízkosti, prostredníctvom ktorých malé spoločenstvá v odľahlejších oblastiach tohto územia čelia problémom spojeným s vyľudňovaním a nedostatkom služieb, pričom udržiavajú živý zmysel pre rodinu a spoločenstvo. Tieto spoločenstvá, zdanlivo malé a okrajové, sú ako plamienky, z ktorých možno čerpať, aby sa vo všetkých znovu zapálil a oživil oheň pevných hodnôt, starobylých a zároveň stále aktuálnych. Takéto skúsenosti svedčia o teple tej magnifica humanitas, ku ktorej je potrebné smerovať, aby sme prekonali individualizmus istej metropolitnej a konzumnej kultúry, ako aj iné formy nedôverčivého a rozdeľujúceho lokalizmu a aby sme znovu dodali kyslík našim nádejam na bratstvo a pokoj.

Drahí bratia a sestry, posledné slovo je to, ktoré mi najviac leží na srdci: spoločenstvo. Vydávajme v našich spoločenstvách svedectvo jednoty: medzi farnosťami a v nich medzi pastiermi a veriacimi, medzi rozličnými charizmami a službami. Aj to patrí k dedičstvu žitého evanjelia, ktoré nám zanechali svätí Marín a Lev, i k poslaniu, ktoré máme: s vytrvalosťou a oddanosťou ďalej rozvíjať to, čo oni začali. Na ich príhovor nech vás Pán žehná a stále posilňuje na vašej ceste.

Zo srdca vám ďakujem za vaše prijatie! Nosím vás vo svojej modlitbe a som si istý, že aj vy sa budete naďalej modliť za pápeža. Ďakujem!

Preklad Martin Jarábek