Kuba volá o pomoc. Revolúcia na Kube sa však robí v Miami

Havana 14. júla 2021 (HSP/Foto:SITA/AP-Marta Lavandier)

Tretí deň masívnych nepokojov: ulice Kuby zachvátilo násilie. Pod tlakom ekonomických následkov pandémie, sankcií, tiež manipulácie Spojených štátov a ich spojencov začali obyvatelia Kuby masívne podporovať zmenu politického režimu. Procesy na Kube sú dnes riadené a od začiatku boli nasmerované k občianskej vojne

Kuba je ostrov, bolo pomerne jednoduché ho izolovať. Kubánske námorníctvo obsadilo a kontroluje hlavné morské prístupové uzly od najbližšej pevniny, to znamená od pobrežia Spojených štátov a Bahám na severe a severo-východe, mexického ostrova Cozumel na západe, od pobrežia Jamajky na juhu a od pobrežia Haiti na východe. Vláda zrušila všetky medzinárodné lety na Kubu a včera, v druhý deň masívnych nepokojov, odpája lokálne – podľa potreby – obyvateľstvu elektrinu a internet vypla úplne, čím odrezala akýkoľvek vplyv okolitého sveta. Na ostrove sú však americkí novinári a nejaké informácie predsa len na povrch presakujú.

Situácia na Kube je zložitá z každého pohľadu. Kuba je ostrov, na ktorom žije cca 12-miliónov obyvateľov a je plne závislá na vlastnej produkcii a na spolupráci s pár spriaznenými krajinami, s ktorými obchoduje. Je stále tak staromódna, že ešte aj v dnešnom modernom svete niektoré komodity bartruje. Jej ekonomika má samozrejme svoje svetové produktové endemity, ako sú napr. najkvalitnejšie a najdrahšie cigary na svete alebo slávny kubánsky rum. Tiež je významným svetovým producentom ovocia, tabaku a trstinového cukru. To sú však, s výnimkou hádam iba cukru, všetko komodity, ktoré dnes podliehajú recesii. Iba pred pár dňami som v Mexiku kupoval kubánske pomaranče v akciii v prepočte za 33 eurocentov za jeden kilogram. Koľko dostal za kilo kubánsky farmár, ktorý ich dopestoval, je pravdepodobne absurdná suma. Ďalším problémom je stále sa zvyšujúci ekonomický tlak Spojených štátov a Európskej únie prostredníctvom sankcií. Tie sú pre Kubu doslova vražedné. Keď si k tomu prirátame rovnaký globalizačný tlak vyvíjaný spojencami na tradičných kubánskych partnerov – posledné väčšie bašty starého typu socializmu v Latinskej Amerike, Peru a Venezuelu, tak je pomerne pochopiteľné, že svet sa stal za posledné štvrťstoročie pre konzervatívneho socialistu – Latinoameričana – pomerne nehostinným miestom. Inými slovami, svet sa rýchlo mení, ovplyvňujú ho sociálne siete a sú to práve mladí Kubánci, ktorí chcú žiť moderným spôsobom života. A konzervatívna Kuba jednoducho globalizačný tlak nedokáže uniesť. A pandémia so svojimi ekonomickým pozadím vývoj na Kube iba urýchlila.

Bolo viac-menej očakávateľné, že Kubánci, zvyknutí na isté sociálne výhody od vlády, sa v čase pandemickej krízy postavia proti vláde komunistickej strany. Kubánsky socializmus zomiera a ak by som mal situáciu na Kube trefne nazvať, tak by som povedal, že kubánsky socializmus sa stáva ďalšou, tentokrát celoštátnou obeťou pandémie.

Mladý Kubánčan vyzýva svet, aby pomohol:

Dnešná situácia na Kube sa vzhľadom na historicko-revolučné udalosti Kuby, po ktorých sa dostal k moci Fidel Castro,⁰ dá správne nazvať aj kontrarevolúciou, pretože odporcovia režimu Kuby sú dnes v uliciach márovaní polomilitantnými skupinami tzv. Revolucionárov, prívržencov ideálov starej Kubánskej revolúcie z čias Ernesta Che Guevaru a Fidela Castra.

Súčasní kontrarevolucionári, teda miestne obyvateľstvo, požadujúce pád vlády:

Situácia na Kube je momentálne dosť neprehľadná. Na veľa miestach zasahujú záchranné zložky, avšak nálada v krajine je naklonená skôr k pádu vlády Komunistickej strany Kuby, ako k jej pokračovaniu. Kubánska vláda a jej prezident Miguel Díaz-Canel vyhlásili v krajine núdzový stav, nasadili proti revolucionárom silové zložky a armádu. Procesy na Kube sú totiž riadené hlavne zo zahraničia a nálada majority obyvateľstva je aj kvôli tomu výrazne protivládna.

V pondelok 11.7. 2021 sa na tému udalostí na Kube vyjadril aj americký prezident Joe Biden. Podporil kubánsky ľud a jeho túžbu po slobode a úľave od “tragického” spôsobu riadenia pandémie.

„Podporujeme kubánsky ľud a jeho túžbu po slobode a úľave od tragického spôsobu riadenia pandémie a desaťročí represií a ekonomického utrpenia, ktorým bola Kuba podrobená pod autoritárskym režimom,” uviedol Biden vo svojom vyhlásení.

Americký prezident dodal, že protesty na Kube sú volaním túžby po slobode. USA „dôrazne” odsudzujú násilie páchané na demonštrantoch na Kube. „Kubánsky národ statočne háji svoje základné a univerzálne práva. Tieto práva vrátane práva na pokojné protesty a práva na slobodné určovanie vlastnej budúcnosti musia byť rešpektované, “uviedol Biden.

Bidenova reč obletela svet, nielen samotnú Kubu a povzbudila masy.  Bola však zavádzajúca, minimálne v tej časti o tragickom spôsobe riadenia pandémie a nasmerovala Kubáncov na ešte väčšiu radikalizáciu. Na Kube totiž prvé nepokoje vznikli tak, že zaostalé obyvateľstvo nemajúc správne informácie zo sveta, si začalo sťažovať na úmrtia približne 1500 ľudí v súvisiacich z pandémiou. Keď to porovnáte iba so Slovenskom, kde zomrelo 13000 ľudí, pričom Kuba má viac ako dvojnásobok počtu obyvateľov, tak pochopíte manipulatívny charakter Bidenovej reči.

Svoj závažný podiel na situácii na Kube má aj bývalá Trumpova administratíva. Trump sa v minulosti okrem iných, geopolitických dôvodov uvalenia sankcií na Kubu, snažil aj získať na svoju stranu voličov Floridy – takmer 2,5 milióna kubánskych emigrantov a ich rodín, dnes už kubánskych Američanov. Jeho rozsiahle sankcie, hlavne na Venezuelu a Kubu spôsobili na Kube nedostatok jedla a základných prostriedkov pre chod krajiny.

Existuje však aj iný pohľad na správanie sa dnešných Američanov. Americké neopodstatnené nároky na Kubu, ich zasahovanie do politiky Kuby a neoprávnené útoky na Kubu sú od doby oslobodenia kubánskeho ostrova Fidelom Castrom až také vypuklé, že sa stali neoddeliteľnou súčasťou americkej dobyvačnej histórie. Fidel Castro sa stal rekordmanom v počte pokusov o atentát na jeho osobu hlavne kvôli Američanom. V prípade dnešnej Kuby sa však stali tieto americké manipulácie viac-menej minulosťou, pretože na Kube dnes žije iba jedna časť Kubáncov. Druhá, približne 2,5-miliónová, komunita Kubáncov hlásiacich sa stále k svojej materskej krajine žije v USA. A práve títo Kubánci, žijúci prevažne v americkom štáte Florida, masívne organizujú a koordinujú prostredníctvom sociálnych sietí súčasnú kontrarevolúciu na Kube.

Je nepochybné, že súčasná americká vláda má prsty v kontrarevolúcii a na medzinárodné právo pritom nehľadí, avšak ťažko v tomto prípade hovoriť, iba o nelegálnom a priamom zasahovaní americkej vlády do vnútropolitických záležitostí Kuby. Dnešní kubánski Američania, ktorí v minulosti nelegálne emigrovali z Kuby a nemohli sa na ňu kvôli socialistickému režimu vrátiť a samozrejme aj ich deti, ktoré sa narodili už v USA, majú stále právo žiadať o prinavrátenie kubánskeho občianstva. A iba zdôrazňujem, že sú dnes obrovskou komunitou žijúcou v USA.

Ak by teda USA zo zákulisia aj riadila pád socializmu na Kube, robí to aj pre práva 2,5 milióna svojich občanov, ktorí boli občianskych práv na Kube v minulosti pozbavení, čo do značnej miery mení pohľad na súčasné dianie. Minimálne z morálneho hľadiska by sa len o nežiaducom zasahovaní v USA na Kube hovoriť v takomto prípade nemalo.

2,5 milióna Kubáncov žijúcich v USA majú totiž právo sa domov vrátiť a ich odňaté občianstvo by im malo byť vrátené. Nie teda všetko hovorí iba v neprospech Američanov – aj cez takýto focus treba vidieť dnešné udalosti na Kube.

Už druhou stranou mince sú fakty, ktoré amerických Kubáncov zvýhodňujú pred okolitým svetom. Počas vlády prezidenta Díaza sa na Kube zmenila aj ústava, ktorá povoľuje investície zahraničných investorov s kubánskym pôvodom.

Kubánci žijúci v USA oslavujú:

Kubánci, ktorí emigrovali do zahraničia, sú obvykle schopní ľudia a dokázali sa vo svete presadiť. Oni sami alebo ich deti sa v niektorých prípadoch stali dokonca slávnymi celebritami či vplyvnými americkými politikmi. Aj títo ľudia sú dnes Američania, ktorí tlačia na socialistickú vládu prezidenta Díaza. Napadá mi napr. Marco Rubio, americký senátor s kubánskym pôvodom žijúcim na Floride alebo Ted Cruz senátor Texasu – obaja americkí Republikáni kubánskeho pôvodu. Už kontrarevolučný pokrik odporcov „Vlasť a život” je dielo kubánskych rapperov Maykela Osorba a El Funkyho, ktorí žijú na ostrove a vznikol v spolupráci s ďalšími hudobníkmi z Miami, ako napríklad Gente de Zona. Ich spoločný silný klip, v ktorom je spálená maľba kubánskeho hrdinu Josého Martího s ukážkami disidentov Hnutia San. Isidro, mali na náladu Kubáncov globálnejší dopad ako predchádzajúce manifesty. Ťažko teda hovoriť iba o zasahovaní americkej vlády pod vedením Demokrata Joa Bidena.

Prezident Diáz sa snaží o liberalizáciu Kuby od začiatku svojho pôsobenia.  Uvedomuje si, že Kuba potrebuje svoju “Perestrojku”. Povolil na Kube 200 druhov rôznych podnikateľských aktivít. Vo výrobe povolili malé podniky. V domácej spotrebe je dnes možné kúpiť mnoho nových komodít, ktoré boli predtým zakázané alebo určené len pre turizmus. Ceny niektorých nehnuteľností, hlavne v Havane, sa následkom otvorenia realitného trhu pre cudzincov kubánskeho pôvodu zvýšili osemnásobne. Díazove zmeny ústavy sa týkajú aj voľby prezidenta a viceprezidenta, ktorý môžu byť pri moci maximálne dve volebné obdobia.

Kuba má legálny potrat. Na ostrove takmer neexistujú prejavy rasizmu, dokonca Kuba je svetovým priekopníkom v podpore LGBTI komunít. Dúhové pochody začala pred mnohými rokmi organizovať dcéra Raula Castra, Mariela Castro Espín. Kuba je však závislá na okolitom svete – hlavne na importe produktov potrebných na dôstojný život jej obyvateľstva. Celý neoliberálny svet to vie a napriek tomu s tým kalkuluje.

Záver šetrenia dôvodov súčasného stavu na kube je poskladaný z množstva vecí. Prvou je Trumpova neomalenosť, akou sa v minulosti postavil ku Kube. V snahe zapáčiť sa kubánskym emigrantom odporujúcim režim na Kube a vyhrať tak voľby na Floride, ktorá je z pohľadu volebného výsledku v USA jedna z najdôleźitejších, uvalil na Kubu doslova smrteľné sankcie. Bolo to neprimerané a Trump si chcel udržať víťazné republikánske postavenie v štáte Florida. Prezident Díaz, ktorý sa stal hlavou štátu po odchode Raula Castra z funkcie prvého tajomníka strany, urobil, na kubánske pomery vcelku rozsiahlu liberalizáciu spoločnosti. Okrem zmeny ústavy povolil internet, podporil rozsiahlejšie podnikanie v súkromnom sektore a zabezpečil kubánskym podnikateľom domáce investície do podnikania, napr. v cestovnom ruchu. To všetko, hlavne cestovný ruch však ukončila pandémia a Kuba sa ocitla zrazu v masívnych ekonomických problémoch sama. Cestovný ruch bol jeden z najväčších príjmov štátu. Napriek tomu si Kuba dokázala udržať pomerne malú úmrtnosť na Covid-19, dokonca vyvinula vlastnú vakcínu. Kubánci boli na tom počas pandémie tak zle, že napr. Venezuele zaplatili za pohonné hmoty tým, že poslali počas pandémie do Venezuely celé zdravotné tímy na podporu chorých Venezuelčanov, ktorých pandémia zasiahla viac ako Kubu. Sú to proste chudáci, ktorých nátlaková politika Spojených štátov doslova zničila.

Celú situáciu nádherne pomenoval včera mexický prezident Amlo, ktorý okrem toho, že poslal Kube humanitárnu pomoc, vyhlásil, že ak chce USA Kube naozaj pomôcť, nech okamžite zruší neľudské sankcie, ktoré Kubu zabíjajú.

Kuba je bezpochyby svetový spoločenský endemit. Prežila krvavú históriu a dodnes je ťažko skúšaná. Iné národy by pod tlakom podobných udalostí pravdepodobne dávno zahynuli. Kubánci sa snažia v dnešnom svete tvrdej konkurencie iba prežiť. Treba im držať palce a pomáhať. Humanistický svet pri pohľade na Kubu, ktorej socializmus sa zvíja v smrteľných kŕčoch, by sa nemal stávať terčom neľudskostí a politických manipulácií.

Tony Belohorec