Paríž  25. apríla (HSP/Foto:TASR)

V spoločnosti už zaznievajú slová o kresťanofóbii

Francúzski kresťania majú často pocit, že sú občanmi druhej kategórie, že ich hlas v spoločnosti je nielen ignorovaný, ale že sú „jedinou skupinou, do ktorej si každý môže beztrestne kopnúť “.

V spoločnosti už zaznievajú slová o kresťanofóbii a pomaly už neuplynie ani týždeň bez toho, aby nebol niektorý kostol alebo kresťanský symbol vystavený vandalským útokom. Na tejto spoločenskej atmosfére má podľa kritikov veľký podiel aj prístup vlády, ktorá podobné útoky prechádza bez povšimnutia, alebo ich odsúdi až pod tlakom verejnej mienky.

Keď pred pár mesiacmi oslavovali moslimovia jeden zo svojich najväčších sviatkov Aid, osláv v parížskej mešite sa zúčastnili aj vtedajší minister vnútra Manuel Valls a premiér Jean-Marc Ayrault.

Premiér pri tej príležitosti predniesol pozdrav, v ktorom vyzdvihol miesto islamu vo francúzskej spoločnosti a histórii. Ako reakciu na tento krok biskup z Gap a Embrun Mons. Di Falco Léandri pozval premiéra a ministra na oslavu najväčšieho kresťanského sviatku, na Veľkonočnú nedeľu do katedrály v Gap. Premiér Ayrault medzitým po neúspešných komunálnych voľbách podal demisiu a z ministra vnútra Vallsa sa stal nový premiér Francúzska. Kto by však čakal aspoň pozdrav od prezidenta, alebo premiéra pre francúzskych kresťanov pri príležitosti ich najväčšieho sviatku, čakal by márne.

Tento rozdielny prístup k dvom významným náboženským skupinám neušiel pozornosti denníku Le Figaro, ktorý priniesol článok s titulom: “Francois Holland zabúda na Veľkú Noc. Je treba zaprieť kresťanské korene Francúzska?“

Denník v úvode pripomína, že prezident pri príležitosti sviatku Aid zaželal francúzskym moslimom „veľa šťastia, zdravia a úspechov“ a zároveň si kladie otázku, či prezident nemeria dvojitým metrom. Nielen túto, ale aj iné otázky Le Figaro v článku položilo novinárovi, filozofovi, esejistovi Géradovi Leclercovi. Leclerc na úvodnú otázku konštatoval, že moslimská komunita tvorí veľmi významnú časť elektorátu vládnej strany a túto časť svojich voličov začína prezident vďaka uskutočneným reformám strácať. Takže jeho gesto voči moslimskej komunite je potrebné chápať v tomto kontexte ako gesto oportunistické a politické.

Leclerc ďalej vysvetľuje postoj prezidenta, ktorý bol vychovaný v prísnej katolíckej rodine, ale už v mladosti sa vzdialil kresťanstvu a stal sa z neho zatvrdnutý agnostik, inšpirovaný francúzskou pozitivistickou tradíciou zrodenou počas osvietenstva. Filozofia, ktorá v porovnaní s inými európskymi krajinami mala obzvlášť anti-kresťanský a anti-katolícky náboj, čo v konečnom dôsledku viedlo k systematickému odkresťančovaniu počas Francúzskej revolúcie.

Na otázku, ako hodnotí vyjadrenie Davida Camerona o Veľkej Británii ako o kresťanskej krajine, Leclerc odpovedá: “David Camerom preukázal nezávislosť a slobodu tým, že sa odvážil pripomenúť túto pravdu. Vo Francúzsku by bolo pre pravicového politika ťažké predniesť takúto reč. Prvý, kto preukázal svoje nepriateľstvo voči zmienke o „kresťanských koreňoch Európy, bol Jacques Chirac, v tradícii radikálneho socializmu, skôr než gaulizmu… Toto odmietnutie kresťanských koreňov je smutnou francúzskou výnimkou vzhľadom na našu konfliktnú históriu a narušenie Francúzskou revolúciou. V Nemecku sa Angela Merkelová, dcéra pastora, nebojí používať náboženský jazyk vo svojich prejavoch a výzvach ku „kresťanským koreňom Európy“.”

V súvislosti s blížiacimi sa európskymi voľbami na otázku, či by sa Európska únia mala zmieniť o kresťanských koreňoch Európy, odpovedá Leclerc jednoznačne: „Myslím, že je to zrejmé. Bohužiaľ, to nie je smer, ktorým sa uberá Európa utápaná v ekonomických a technokratických obavách. Málo politikov sa odváži dištancovať od opatrnosti, ktorú zaviedol Jacques Chirac, azda s výnimkou Laurent Wauquieza, ktorý povedal, že chce obhajovať kresťanské korene Európy.

Bez toho, aby sme popierali vývoj histórie a pluralitu našich názorov, nemôžeme ignorovať kresťanskú históriu, ktorá hlboko ovplyvnila mentalitu, kultúru a dokonca aj vzhľad našich krajín.

Je niečo zlé v tejto amnézii Európy s ohľadom na svoju náboženskú minulosť. Niečo, čo vzniklo v pozitivistickej vízii človeka zriadenej francúzskym osvietenstvom, ktorý vylučuje akúkoľvek otázku k transcendencii. Alebo, ako povedal Maurice Clavel, že “kultúra je možnosť na absolútno.” Popierať kresťanské korene Európy je popierať európsku kultúru.

Katarína Hanzlíková, Paríž