Kauza okolo prednášok Dávida Púchovského na školách už nie je len sporom na sociálnej sieti. Otvára vážnu otázku, či štát ešte vie chrániť školu ako neutrálne prostredie pre deti. Ak si minister školstva nad vecou umýva ruky, problém nerieši. Len ho odkladá.

Nie je to len spor na Facebooku. Je to test štátu

Na prvý pohľad to vyzerá ako bežná internetová prestrelka. Jeden aktivista upozorní na problém, druhý mu ostro odpovie, v komentároch sa strhne hádka a ide sa ďalej. Lenže tu sa vec nekončí pri Facebooku.

Miroslav Heredoš otvoril tému prednášok Dávida Púchovského na školách. Do veci následne vstúpil aj minister školstva, čím sa z banálneho internetového sporu stala vec verejná. Nie preto, že by štát musel riešiť každý komentár na sociálnej sieti. Ale preto, že tu ide o školu, deti a hranice toho, čo sa ešte dá považovať za vzdelávanie a čo už zaváňa ideologickým vplyvom.

Škola nie je aktivistický priestor

Škola nie je diskusný klub. Nie je to kaviareň. Nie je to ani otvorená tribúna pre kohokoľvek, kto si o sebe myslí, že „robí osvetu“.

Škola je prostredie, v ktorom štát nesie zodpovednosť za deti, ktoré mu rodičia povinne a každý deň zverujú. Zodpovedá za to, kto pred deti predstúpi. Za to, akou formou k nim hovorí. Aj za to, akú autoritu takej osobe škola svojou pečiatkou požičiava. Rodič prirodzene očakáva, že dieťa bude v škole stretávať vzory.

Preto nestačí povedať, že: „Školy nepatria ministerstvu. Základné spravujú obce a mestá, stredné školy vyššie územné celky. Od 1. 1. 2025 platí zo zákona, že vzdelávanie musí byť politicky, ideologicky a nábožensky neutrálne. Akákoľvek mimoškolská aktivita musí mať súhlas rodiča. Ak rodič súhlasí, dieťa sa zúčastní. Ak nesúhlasí, nezúčastní sa.“ (Tomáš Drucker, minister školstva)

To sú frázy. Nie systémové riešenie.

Zákon sa v tejto veci menil aj preto, že rástla verejná nespokojnosť s tým, že po slovenských školách pôsobia politickí aktivisti pod zámienkou osvety či prevencie. A kým progresívno-liberálni aktéri mali do škôl otvorené dvere, lebo im verejné krytie poskytlo samotné ministerstvo, konzervatívni aktivisti sa buď do škôl nedostali alebo sa stali terčom mediálneho honu. Navyše aj ich upozornenia na ideologické pôsobenie na deti boli označované za konšpirácie a prejavy extrémizmu.

A čo sa po prijatí zákona, ktorý mal tento problém riešiť, zmenilo? Nič. Ba čo viac, tí, ktorí do škôl chodili vplývať na deti už predtým, tam chodia naďalej a vystupujú tak, akoby boli úplne mimo dosahu akejkoľvek kontroly.

V takomto stave ministrove výhovorky nestačia. Štát musí vedieť jasne povedať, kde sa končí prevencia a kde sa začína aktivizmus. Kde sa končí mediálna výchova a kde sa začína vymývanie mozgov. Kde sa končí odborný výklad a kde sa začína politická propaganda.

Ak to štát nevie, nemá pravidlá. Má len alibi.

Problém nie je len obsah prednášky. Problém je aj človek, ktorý ju vedie

V tejto kauze udiera do očí ešte jedna vec, ktorú nemožno prejsť mlčaním. A to je verejné vystupovanie Dávida Púchovského.

Tu nejde o to, že sa niekto „urazil na internete“. Ide o otázku, či človek, ktorý verejne komunikuje útočne a pohŕdavo, je vhodný ako autorita pre deti v školskom prostredí. Škola nemá byť priestor, kde sa pod zámienkou prevencie prenáša do tried stranícky tón, aktivistická nadradenosť alebo kultúrno-politický boj.

Dávid Púchovský poberá nemalý plat poslaneckého asistenta a zároveň dostáva peniaze na projekty z verejných zdrojov. Jeho aktivity teda nepriamo platia aj voliči Smeru, Hlasu či SNS. O to vyššia úroveň verejného vystupovania sa od neho očakáva.

A pritom mu chýba to základné. Pokora a vďačnosť voči verejnosti, z peňazí ktorej žije. Namiesto toho prichádza arogancia a pocit nadradenosti voči politickým či názorovým oponentom.

Ak niekto chodí do škôl hovoriť deťom o manipulácii, bezpečnosti a kritickom myslení, verejnosť prirodzene očakáva vecnosť, sebadisciplínu a schopnosť zniesť nesúhlas bez pohŕdania. To nie je detail. To je základ dôveryhodnosti.

Lektor, ktorý pracuje s deťmi, nemá pôsobiť ako internetový bitkár. Nemá verejne komunikovať spôsobom, ktorý skôr rozdeľuje, provokuje a zosmiešňuje kritika, než aby ukazoval vecný a pokojný prístup.

Rodičia majú plné právo pýtať sa, či je takýto typ verejného vystupovania vôbec pasuje k úlohe človeka, ktorého škola pustí pred deti. To nie je osobná urážka. To je legitímna otázka o vhodnosti.

Politická väzba nie je drobnosť. Pri škole zvyšuje nároky

Vec je vážnejšia aj preto, že Dávid Púchovský pôsobí ako asistent  poslanca za Progresívne Slovensko.

To samo osebe automaticky neznamená zákaz verejného pôsobenia. O to prísnejšie sa však má strážiť neutralita jeho vystúpení v školskom prostredí. Dôvod je jednoduchý. Dieťa si lektora nevyberá. Rodič má vyjadriť súhlas alebo nesúhlas, pričom nepozná presný obsah vystúpenia vopred. A škola sama dáva hosťovi pečať dôveryhodnosti.

Ak je človek politicky naviazaný a zároveň vystupuje v téme, ktorá rozdeľuje spoločnosť, ako „bojovník proti hoaxom“, štát nemôže len pokrčiť plecami. Musí byť opatrný. Inak sa z prevencie ľahko stane nenápadný spôsob, ako tlačiť ideológiu do škôl.

A presne to je obava, ktorú dnes časť rodičov pomenúva. Že tieto obavy nie sú vycucané z prsta, ukazuje aj naša analýza jednej z prednášok Dávida Púchovského, s ktorou vstupuje do škôl a na ktorú dostáva verejné peniaze.

Minister si umyl ruky, ale problém tým nezmizol

Reakcia ministra školstva pôsobí tak, akoby cieľom bolo prežiť deň bez rozhodnutia. Vyhnúť sa konfliktu. Odkázať na autonómiu školy. Umyť si ruky.

Lenže vec už zašla príliš ďaleko. Je zjavné, že nastavené pravidlá nezabrali. A pri pohľade na realitu skôr vyvolávajú otázku, či sa z nich nestalo alibi pre pokračovanie tých istých aktivít. Zodpovednosti za nápravu stavu sa ministerstvo zbaviť nemôže.

Ministerstvo má povinnosť nastaviť pravidlá pre externé prednášky na školách. Ak je rámec slabý, deravý alebo nejasný, minister má povinnosť ho doplniť. Nie komentovať, prečo to dnes nejako funguje.

Môže to urobiť metodikou. Usmernením. Zavedením jasných podmienok pre školy. Povinnosťou vopred zverejniť obsah a profil lektora. Posilnením práv rodiča. A ak treba, aj novelou zákona. Veď na čo je opatrenie, ktoré sa míňa účinkom?

Nemôže však donekonečna hovoriť, že problém je inde.

Ak minister tvrdí, že školy sú autonómne, musí zároveň povedať, podľa čoho majú školy rozlišovať odbornú prevenciu od ideologického aktivizmu. Kto im dá kritériá. Kto to skontroluje. Kto ponesie zodpovednosť, keď sa hranica prekročí.

Bez toho sú to len frázy.

Heredoš pripomenul zákon. Štát musí ukázať, ako ho chce uplatniť

Miroslav Heredoš v reakcii pripomenul školský zákon a princíp neutrality školy. To je dôležité a vecné. Lenže citovať paragraf nestačí, ak štát nevie zabezpečiť, aby sa naozaj používali.

Pravidlá sú napísané, ale školám nikto jasne nepovedal, ako podľa nich postupovať. Chýba jasná hranica pre školy, riaditeľov aj rodičov. Chýba jednoduchý test, podľa ktorého sa dá povedať, čo ešte do školy patrí a čo už nie.

Kto iný ako štát má povedať, ako presne rozlišovať, čo je poctivá prevencia a mediálna výchova, čo je tlačenie jednej ideológie, čo je skrytá politická propaganda a čo je aktivistická činnosť prezlečená za odbornú prednášku? Skutočne to má zostať na zriaďovateľovi, riaditeľovi školy alebo dokonca na rodičovi?

Takto sa neutralita školy nebráni. Tá sa má chrániť vopred nastavenými pravidlami, ktoré sú verejné, zrozumiteľné a overiteľné. Statusy ministra po vypuknutí kauzy na tom nič nemenia.

Verejné peniaze, verejná zodpovednosť

V Púchovského kauze ide aj o verejné peniaze. Ak človek pôsobí vo verejne platenej pozícii a zároveň vystupuje v školách ako verejne známa osoba, musí počítať s vyššou mierou verejnej kontroly.

Verejnosť nie je povinná automaticky veriť, že každý „boj proti hoaxom“ je neutrálna služba bez ideologického zafarbenia. O to menej vtedy, keď ide o osobu s politickou väzbou a útočným štýlom verejného vystupovania.

Štát preto musí vedieť odpovedať na jednoduchú otázku: prečo takýchto ľudí púšťa do škôl, za akých podmienok a s akou kontrolou?

Ak na to nevie odpovedať, problém nie je v rodičoch, ktorí sa pýtajú. Problém je v štáte, ktorý si nespravil domácu úlohu.

Škola nemá byť cvičisko ideologického vplyvu

Na konci zostáva jednoduchá otázka.

Chceme školu, kde sa deti učia a sú chránené? Alebo školu, kde si aktivisti s politickým zázemím budujú autoritu pod značkou prevencie?

Nikto nespochybňuje, že deti sa majú učiť orientovať v online priestore. Spor je inde. Spor je o tom, kto to robí, ako to robí a podľa akých pravidiel.

Ak minister školstva dnes tvrdí, že problém nevidí, pýtať sa treba ešte hlasnejšie. Lebo zajtra už nepôjde len o jednu prednášku a jedného Púchovského. Pôjde o štandard, ktorý si štát nastaví pre všetkých. O to, či štát ešte vie udržať školu ako neutrálne prostredie, alebo ju nechá napospas ideologickým vstupom s pečiatkou „verejného dobra“.

Ak je dnešný zákon podľa ministra slabý alebo príliš všeobecný, nech to povie otvorene a predloží riešenie. Na to má mandát. Na umývanie rúk nie.