Diplomatický duel medzi Brazíliou a Argentínou – zatiaľ bez reťazovej píly v ruke?

Koncom júla 2026 prezident Milei počas návštevy Brazílie podporil prezidentskú kandidatúru Flávia Bolsonara a opakovane ostro útočil na Lulu a brazílske inštitúcie. Brazília následne povolala svojho veľvyslanca v Buenos Aires na konzultácie. Konflikt pokračoval a ďalej sa vyostril 5. augusta 2026. Brazília sa odhodlala na neobvykle ostrú diplomatickú odpoveď, požiadala o odchod argentínskeho veľvyslanca a znížila úroveň diplomatických vzťahov s Argentínou. Argentína svojho veľvyslanca následne odvolala, ale súčasne oznámila, že nebude prijímať odvetné opatrenia.

Brazília rozhodla, že brazílsky veľvyslanec v Argentíne Julio Bitelli, ktorý bol už predtým odvolaný na konzultácie, sa do Buenos Aires nevráti. K dnešnému dňu tak Argentína ani Brazília nemajú na čele svojich diplomatických misií veľvyslancov. Diplomatické vzťahy tak boli znížené na úroveň chargé d’affaires. Veľvyslanectvá však neboli zatvorené a diplomatické vzťahy zostali zachované. Obe ambasády naďalej fungujú, len ich najvyšším predstaviteľom už nie je veľvyslanec.

Jadro súčasného konfliktu je najmä politické: pravicovo-libertariánsky Milei a ľavicový Lula sú ideologickí protivníci a Milei opakovane označuje Lulu za „zlodeja“ či odsúdenca. Napätie zvyšuje aj Mileiho podpora Lulových politických súperov priamo v Brazílii. Brazílska vláda to začala vnímať nielen ako osobné urážky, ale aj ako zasahovanie do domácich politických záležitostí pred voľbami. Zatiaľ spor neprerástol do prerušenie diplomatických ani ekonomických vzťahov. Obe krajiny sú však kľúčovými členmi Mercosuru a ich ekonomiky sú silno previazané. Brazília tiež patrí medzi najdôležitejších obchodných partnerov Argentíny. Práve dohoda Mercosuru a EÚ, ktorá je v procese ratifikácie členskými krajinami, vnáša do tohto osobného bilaterálneho konfliktu veľmi zaujímavý aspekt. Proces ratifikácie a uvedenie dohody do platnosti môže byť politicky skomplikovaný, ale v tejto chvíli by obchodná časť dohody EÚ–Mercosur nemala byť priamo zastavená. Dôležité totiž je, že vývoj sa od pôvodných rokovaní výrazne posunul: dohoda bola podpísaná 17. januára 2026 a dočasná obchodná dohoda (iTA) sa začala predbežne uplatňovať od 1. mája 2026.

Hlavnou, ale nie jedinou príčinou osobného konfliktu, ktorý sa prejavuje najmä Mileiho otvorenou podporou prezidentskej kandidatúry Bolsonarovho syna a prelial sa až do bilaterálnych vzťahov oboch regionálnych mocností, je veľmi pravdepodobne dôsledok dávnejšieho širšieho konfliktu s prezidentom Lulom. Argentínsky prezident Milei už otvorene podporuje v nastávajúcich brazílskych prezidentských voľbách 2026 Flávia Bolsonara. V júli dokonca pricestoval do Brazílie na stranícky zjazd, ktorý Fláviovu kandidatúru oficiálne odštartoval, a prezentoval ho ako človeka, ktorý môže Brazíliu „zachrániť“ pred socializmom.

Mileiho nepriateľstvo voči Luizovi Ináciovi Lulovi da Silvovi má však hlbšie korene. Už argentínske voľby v roku 2023 medzi nimi vytvorili napätie: Lula mal politicky bližšie ku kirchnerizmu (bývalý argentínsky prezident Kirchner) a k Mileiho súperovi Sergiovi Massovi a na Massovej kampani pracovali aj ľudia, ktorí predtým pomáhali Lulovi. Milei to vnímal ako zasahovanie brazílskeho politického tábora proti nemu. Teraz sa k tomu pridala brazílska volebná politika. Milei evidentne preferuje, aby Lulu vystriedal Flávio Bolsonaro. To má predovšetkým ideologickú logiku: argentínsky prezident sa snaží prepájať pravicové vlády a hnutia v Latinskej Amerike, zatiaľ čo Lula predstavuje jeden z najvýznamnejších ľavicových pólov regiónu. Agentúra Reuters dokonca Mileiho podporu Flávia Bolsonara priamo zasadila do jeho snahy posilniť regionálnu vlnu pravicových hnutí.

Takže tento antagonistický vzťah možno zjednodušene chápať ako vzájomne sa posilňujúci kruh: Milei je ideologickým odporcom Lulu, pretože podporuje bolsonarizmus a Flávia, teda chce Lulovu porážku, čím otvorene zasahuje do brazílskeho politického súboja a tým horšie sú jeho vzťahy s Lulom. V posledných týždňoch to už prerástlo z osobnej antipatie do diplomatického problému. Po ďalších Mileiho útokoch Brazília v auguste znížila úroveň diplomatických vzťahov s Argentínou, ako bolo uvedené vyššie. Útočí teda Milei na Lulu hlavne preto, že chce Flávia Bolsonara za budúceho prezidenta Brazílie? Jednoznačne áno, je to dnes významná súčasť jeho motivácie. Nie je to však pôvod celého sporu, ten siaha minimálne k argentínskym voľbám 2023 a hlavne k zásadnému ideologickému rozdielu medzi Mileim a Lulom.

Spor medzi Javier Milei a Luiz Inácio Lula da Silva je preto dobré rozdeliť na dve roviny: osobný politický konflikt, ktorý sa vyhrotil počas argentínskych volieb v roku 2023, a oveľa hlbší ideologický konflikt o úlohu štátu, kapitalizmus a zahraničnopolitickú orientáciu Latinskej Ameriky. Ak sa teda na konflikt pozrieme geopoliticky, nejde len o spor Milei vs. Lula. Je to menšia verzia oveľa väčšieho zápasu o to, kam sa bude prikláňať Latinská Amerika vo veľmocenskom súperení USA a Číny o kontinent. Zjednodušene možno konštatovať, že sa dnes črtajú dva póly a síce prezidenti Trump a Milei podporujúci bolsonaristickú pravicu proti prezidentovi Lulovi s BRICS-om za chrbtom, stavajúcom na strategickom partnerstve s Čínou. Dôležité je však poznamenať, že nejde o pevné, konzistentné „bloky“ ako počas studenej vojny. Najmä Mileiho racionálny vzťah k Číne ukazuje, že ekonomická realita často prevalcuje ideológiu.

Pre Mileiho je Argentína dôležitá pevnejšie ukotvená v americkom tábore. Javier Milei vidí prirodzených geopolitických partnerov Argentíny predovšetkým v USA a Izraeli. S Donaldom Trumpom má navyše mimoriadne blízky politický a osobný vzťah. Je za tým aj ekonomická logika. Argentína potrebuje americký dolár, zahraničný kapitál a prístup k medzinárodnému financovaniu. V roku 2025 jej MMF schválil nový program za 20 miliárd USD a v máji 2026 uvoľnil ďalšiu približne miliardu v rámci tohto programu.

Pre Washington je naopak zase veľmi cenný Milei. USA získali v jednej z najväčších krajín Južnej Ameriky prezidenta, ktorý otvorene sympatizuje s americkým geopolitickým táborom. A tu prichádza na scénu Bolsonaro. Milei otvorene podporuje spojenú brazílsku pravicu, v brazílskych voľbách 2026 sa dokonca Trump a Milei stali významnými zahraničnými podporovateľmi bolsonaristického tábora. Pre prezidenta Lulu to preto nie je iba hádka so susedným prezidentom. Milei podporuje politické hnutie, ktoré chce Lulu poraziť doma.

Milei vo vzťahu k USA pristupuje ako ku strategickému partnerovi, má úzky vzťah k prezidentovi Trumpovi, bolsonarizmus je mu blízky. Má súčasne liberálnejší a flexibilnejší postoj k Mercosuru, skeptický voči zoskupeniu BRICS. Jeho ideologické presvedčenie ho vedie k nedôvere k Číne a silne ho orientuje na Západ. Lula naproti tomu presadzuje strategickú autonómiu Brazílie, dištancuje sa od prezidenta Trumpa a bojuje proti bolsonarizmu. Jeho cieľom je silný regionálny blok a BRICS ako nástroj multipolárneho sveta, kde presadzuje pragmatické partnerstvo s Čínou a vyváženosť vo vzťahu USA, Čína, EÚ a BRICS. Prezident Lula má teda úplne inú predstavu, podľa ktorej nemá byť Brazília len poslušným a so všetkým súhlasiacim „americkým spojencom“. Nesnaží sa jednoducho nahradiť USA Čínou. Jeho predstavou je, ako už bolo uvedené, skôr Brazília ako samostatná veľmoc, ktorá spolupracuje s USA, Čínou, Európou, Indiou aj Ruskom podľa vlastných záujmov. Preto je preňho BRICS taký dôležitý.

Lula chápe BRICS ako nástroj na vytvorenie multipolárnejšieho sveta, v ktorom USA a západné inštitúcie nemajú také dominantné postavenie. V roku 2025 napríklad BRICS opisoval ako pokus vytvoriť nový spôsob organizácie svetových ekonomických a politických vzťahov. A tak sa prirodzene dostáva k Číne, ktorá predstavuje kľúčový rozdiel. Pre Brazíliu je Čína obrovský obchodný partner a odberateľ jeho komodít. Lula preto vidí čínske investície, obchod a BRICS ako spôsob, ako vylepšiť vlastnú vyjednávaciu pozíciu voči Washingtonu. Snahu o potvrdenie postavenia Brazílie ako silného regionálneho hráča potvrdil prezident Lula aj nedávnym viac než hodinovým telefonickým rozhovorom s prezidentom Trumpom. Mali počas neho rozoberať diplomatické možnosti riešenia konfliktov na Ukrajine a v Iráne a Lula naliehal na zvolanie Bezpečnostnej rady OSN, ktorá by mala tieto aktuálne ohniská napätia prerokovať.

Čo sa týka pozície Brazílie voči dohode EÚ – Mercosur, v roku 2026 sa dokonca objavili úvahy o čiastočnej obchodnej dohode Mercosur–Čína, hoci Brazília zároveň chráni niektoré vlastné sektory pred čínskou konkurenciou, napríklad antidumpingovými opatreniami. Možno teda konštatovať, že Lula nie je „pročínsky“ v zmysle bezvýhradného spojenectva s ňou. Jeho stratégiou je skôr vytvorenie osi USA, Brazílie a Číny, kde by sa Brazília snažila stáť medzi nimi a maximalizovala svoju autonómiu.

Milei dosiahol historické víťazstvo v argentínskych voľbách v polovici volebného obdobia a upevnila si kontrolu nad Kongresom

Mileiho pôvodná predstava bola omnoho bližšie k spolupráci Číny s Argentínou a USA, pričom väzba smerom k USA mala byť výrazne silnejšia. Lenže tu nastáva veľmi zaujímavý paradox. Mileiho rétorika proti Číne pred zvolením bola mimoriadne ostrá a až po nástupe do úradu pochopil, že Argentína si ekonomicky nemôže dovoliť Čínu jednoducho odstrihnúť. Je to dôležitý obchodný partner a ešte dôležitejší je čínsko-argentínsky menový swap, ktorý pomáha argentínskym devízovým rezervám. Výsledkom je, že Mileiho vláda čínsky swap napriek politickému zblíženiu s Washingtonom predĺžila a v roku 2026 má dohoda hodnotu približne 19 miliárd USD. Paradoxom je, že Milei prakticky hovorí, že politicky je na jednej lodi s Washingtonom, ale ekonomicky Čínu stále potrebuje. Washington z tohto postoja prirodzene nie je nadšený.

Len pred niekoľkými dňami sa napríklad objavil spor okolo čínskeho Huawei v Argentíne. Čínska ambasáda obvinila USA z tlaku na argentínsku energetickú spoločnosť, aby s Huawei nespolupracovala. Táto epizóda len dokazuje, ako sa Argentína dostáva priamo medzi Washington a Peking. A práve tu sa ukazuje hlbší význam sporu Lula–Milei. Najzaujímavejšia otázka však nie je „kto je s kým“, ale ktorý model zahraničnej politiky bude pre Latinskú Ameriku fungovať lepšie. Milei v zásade skúša model priblíženia sa maximálne k USA, otvorenia ekonomiky a využitia amerického kapitálu a politickej podpory. Lula zasa uvažuje a skúša stratégiu neviazania sa na žiadnu veľmoc, využitia konkurencie USA a Číny a cez BRICS a Mercosur navýšenia vlastnej vyjednávacej sily.

A tu vzniká ešte jeden paradox. Milei môže síce byť ideologicky oveľa bližšie Trumpovi, ale argentínska ekonomika ho núti byť pragmatickejší voči Číne. Lula môže byť politicky oveľa bližšie BRICS, ale Brazília zároveň nechce prerušiť ekonomické vzťahy s USA. Preto by sa to nemalo vnímať ako nová studená vojna s dvoma čistými blokmi, ale skôr ako trojuholník USA–Čína–Latinská Amerika, v ktorom Milei stavil oveľa viac na Washington, zatiaľ čo Lula sa snaží hrať na obe strany.

A práve Brazília je v tejto hre podstatne silnejšia než Argentína — ekonomicky, demograficky aj diplomaticky. Preto je ďalšia otázka ešte zaujímavejšia: či Lula skutočne dokáže z Brazílie urobiť samostatný „tretí pól“, alebo sa Brazília postupne stáva ekonomicky príliš závislou od Číny. Tam sa už dostávame k sóji, železnej rude, elektromobilom, jüanu a dedolarizácii BRICS — a tam je celý príbeh ešte zaujímavejší. Lulova stratégia môže Brazílii priniesť väčšiu geopolitickú autonómiu, ale zároveň môže vytvoriť novú závislosť, tentoraz od Číny. Brazília už je na Čínu veľmi silno naviazaná

Fakty sú dosť výrečné. V roku 2025 Brazília vyviezla tovar za približne 349 miliárd USD, z toho 28,7 % do Číny, 14,3 % do EÚ, 10,9 % do USA a len 5,2 % do Argentíny. Čína teda nakupuje viac brazílskeho exportu než USA a Argentína dohromady. Celkový obchod Brazílie s Čínou dosiahol v roku 2025 rekordných 171 miliárd USD a Brazília mala voči Číne prebytok približne 29 miliárd. To je pre Lulu skvelé, ale zároveň dosť nebezpečné vzhľadom na asymetrický charakter obchodnej výmeny. Brazília vyváža najmä sóju, železnú rudu, ropu a mäso, naopak dováža stroje a priemyselné výrobky, elektroniku, solárne technológie, batérie a elektromobily. A to je zásadná nerovnováha v tovarovej štruktúre. Brazília s tým bude musieť niečo urobiť, ak nechce skončiť ako potravinová farma a surovinová základňa pre čínsku ekonomiku.