Vatikán 8. marca 2018 (HSP/TK KBS/RV/Foto:TASR/AP-Alessandra Tarantino)

Pri generálnej audiencii v Aule Pavla VI. dnes Svätý Otec František pokračoval v katechézach o svätej omši témou eucharistickej modlitby. Ako vysvetlil, zmyslom tejto ústrednej omšovej modlitby je, aby sa celé zhromaždenie veriacich spojilo s Kristom, reálne prítomným v konsekrovanom chlebe a víne:

„Cirkev nás chce spojiť s Kristom, aby sme boli s Kristom jedno telo a jeden duch. Toto je milosť a ovocie sviatostného prijímania: živíme sa Kristovým telom, aby sme sa my, čo ho požívame, stali jeho telom žijúcim dnes vo svete.“ Kňaz prednáša modlitbu v mene všetkých prítomných, obracajúc sa na Otca skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom, pripomenul Svätý Otec.

Eucharistická modlitba nás podľa jeho slov učí trom postojom:

(1) „naučiť sa vzdávať vďaky, vždy a všade, a nielen pri určitých príležitostiach, keď všetko ide dobre“, (2) „urobiť náš život darom lásky, a to slobodným a nezištným“, (3) „budovať konkrétnu jednotu, v Cirkvi i so všetkými.“

„Táto ústredná modlitba svätej omše nás teda kúsok po kúsku učí urobiť celý náš život eucharistiou, čiže vďakyvzdaním,“ zhrnul pápež František svoju katechézu.

Pozdrav pápeža paralympijským športovcom v Kórei:

Tri dni pred otvorením Paralympijských hier v Pjongčangu Svätý Otec na diaľku pozdravil nielen organizačný výbor hier, ale aj všetkých športovcov. Pri generálnej audiencii pripomenul potenciál športu pri budovaní mostov medzi krajinami, ktoré sú v konflikte a pri posilňovaní pokoja vo svete. Vyzdvihol aj osobný príklad paralympijských športovcov:

„Paralympijskí športovci a športovkyne sú pre všetkých príkladom odvahy, vytrvalosti a húževnatosti v tom, že nedovolia, aby boli porazení obmedzeniami. Šport je tak veľkou školou začlenenia, ale aj inšpiráciou pre osobný život a pre úsilie o premenu spoločnosti.“

Svätý Otec pozval k modlitbe „24 hodín pre Pána“

V závere pápež František pozval všetkých k účasti na modlitbovej iniciatíve „24 hodín pre Pána“, ktorá sa bude konať už tento piatok 9. marca a potrvá až do nasledujúceho dňa:

„Kiež naše kostoly zostanú dlho otvorené, aby mohli prijať všetkých, ktorí sa chcú pripraviť na Veľkú noc slávením sviatosti zmierenia a takto zakúsiť Božie milosrdenstvo.“

Katechéza Svätého Otca: Eucharistická modlitba

Ako úvod ku katechéze zaznela pasáž o ustanovení Eucharistie z Pavlovho Prvého listu Korinťanom:

«Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku.“» (1 Kor 11,23-25)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechézach o svätej omši a touto katechézou sa pristavíme pri eucharistickej modlitbe. Po ríte prinášania chleba a vína sa začína eucharistická modlitba, ktorá je určujúca pre slávenie svätej omše a tvorí jej ústredný moment, smerujúci k svätému prijímaniu. Zodpovedá tomu, čo sám Ježiš urobil za stolom s apoštolmi pri Poslednej večeri – a my sme to teraz počuli – keď «vzdával vďaky» nad chlebom a potom nad kalichom vína (porov. Mt 26,27; Mk 14,23; Lk 22,17.19; 1 Kor 11,24): jeho vďakyvzdanie sa oživuje pri každej našej eucharistii, pripájajúc nás k jeho obete spásy.

A v tejto slávnostnej modlitbe – lebo eucharistická modlitba je slávnostná – Cirkev vyjadruje to, čo koná, keď slávi Eucharistiu, ako aj dôvod, pre ktorý ju slávi, a síce vytvárať jednotu s Kristom reálne prítomným v konsekrovanom chlebe a víne. Po tom, ako je ľud vyzvaný pozdvihnúť srdcia k Pánovi a vzdať mu vďaku, kňaz nahlas vyslovuje modlitbu v mene všetkých prítomných, obracajúc sa na Otca skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom.

«Zmyslom tejto  modlitby  je,  aby  sa  pri  vyznávaní  veľkých  Božích  skutkov  a pri  prinášaní  obety celé  zhromaždenie veriacich  spojilo  s Kristom» (Všeobecné smernice Rímskeho misála – VSRM, 78). A aby sa spojilo, musí rozumieť. Práve preto chcela Cirkev toto slávenie urobiť v jazyku, ktorému ľud rozumie, aby sa pripojil k tejto chvále a k tejto veľkej modlitbe spolu s kňazom. V skutočnosti «Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta» (Katechizmus Katolíckej cirkvi – KKC, 1367).

V Misáli sú rozličné formuly eucharistickej modlitby, všetky sú tvorené charakteristickými prvkami, ktoré by som teraz chcel pripomenúť (porov. VSRM, 79;  KKC, 1352-1354). Všetky sú nádherné. Predovšetkým je tu prefácia, ktorá je aktom vďakyvzdania Bohu za jeho dary, osobitne za to, že poslal svojho Syna ako spasiteľa. Prefáciu uzatvára zvolanie «Svätý», ktoré sa zvyčajne spieva: „Svätý, Svätý, Svätý Pán“. Je pekné, keď sa to spieva. Celé zhromaždenie pripája svoj hlas k hlasu anjelov a svätých, aby chválilo a oslavovalo Boha.

Potom je tu vzývanie Ducha Svätého, aby svojou mocou posvätil chlieb a víno. Vzývame Ducha, aby prišiel a aby v chlebe a víne bol Ježiš. Pôsobenie Ducha Svätého a účinnosť slov samotného Krista prednesených kňazom skutočne sprítomňujú, pod spôsobom chleba a vína, jeho Telo a jeho Krv, jeho obetu vykonanú na kríži raz a navždy (porov. KKC, 1375).

A Ježiš bol v tomto veľmi jasný. Počuli sme, ako svätý Pavol na začiatku spomína Ježišove slová: „toto je moje telo, toto je moja krv“. „Toto je moja krv, toto je moje telo“. Toto povedal samotný Ježiš. Nemusíme o tom veľa hútať: „Ako je to možné, že…“. Je to Ježišovo telo. A tam to končí. To je viera. Viera nám prichádza na pomoc, aby sme verili, úkonom viery veríme, že je to Ježišovo telo a krv. Je to «tajomstvo viery», ako hovoríme po konsekrácii. Kňaz hovorí: „Tajomstvo viery“ a my spievame aklamáciu.

Slávením pamiatky Pánovej smrti a zmŕtvychvstania, v očakávaní jeho slávneho návratu, Cirkev ponúka Otcovi obetu, ktorá zmieruje nebo a zem: obetuje Kristovu paschálnu obetu, obetujúc sa spolu s ním a prosiac v Duchu Svätom, aby bola «v Kristovi jedno telo a jeden duch» (III. eucharistická modlitba, porov. Sacrosanctum concilium, 48; VSRM, 79f). Cirkev nás chce spojiť s Kristom, aby sme boli s Kristom jedno telo a jeden duch. Toto je milosť a ovocie sviatostného prijímania: živíme sa Kristovým telom, aby sme sa my, čo ho požívame, stali jeho telom žijúcim dnes vo svete.

Toto je tajomstvo spoločenstva, Cirkev sa pripája k obete Krista a k jeho príhovoru; a v tomto zmysle sa «v katakombách Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami, v modlitbovom postoji ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj Cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí» (KKC, 1368). – Cirkev, ktorá sa modlí, ktorá prosí. Je pekné myslieť na to, že Cirkev sa modlí. V Knihe skutkov apoštolov je jedna pasáž, kde sa hovorí, že keď bol Peter vo väzení, komunita kresťanov sa «bez prestania modlila za neho». Je to Cirkev, ktorá sa modlí, modliaca sa Cirkev. A keď my ideme na svätú omšu, je to z tohto dôvodu: tvoriť modliacu sa Cirkev.

Eucharistická modlitba prosí Boha, aby zhromaždil všetky svoje deti v dokonalosti lásky, v jednote s pápežom a biskupom spomenutými po mene, na znak toho, že slávime v jednote so všeobecnou Cirkvou, ako aj s partikulárnou cirkvou. Prosba, tak ako aj obeta, sa predkladá Bohu za všetkých členov Cirkvi, živých i mŕtvych, v očakávaní blaženej nádeje, že budeme zdieľať večné dedičstvo v nebi, spolu s Pannou Máriou (porov. KKC 1369-1371). Na nikoho a na nič sa v eucharistickej modlitbe nezabúda, ale všetko sa privádza späť Bohu, ako pripomína doxológia, ktorá ju uzatvára.

Nikto nie je zabudnutý. Ak mám nejakú osobu, príbuzných, priateľov, ktorí potrebujú pomoc alebo ktorí odišli z tohto sveta do toho druhého, môžem ich v tejto chvíli spomenúť, vnútorne a v tichu, alebo ich dať zapísať, aby sa ich meno prečítalo. „Otče, koľko musím zaplatiť, aby tam mohlo byť moje meno?“ – „Nič.“ Je to jasné? Nič! Za svätú omšu sa neplatí. Svätá omša je obetou Krista, ktorá je nezištná. Vykúpenie je zdarma. Ak chceš venovať obetu, urob tak, no nejde tu o zaplatenie. Toto je dôležité chápať.

Túto kodifikovanú formulu modlitby azda môžeme vnímať ako trochu vzdialenú – je pravda, že ide o starobylú formulu – avšak, ak dobre pochopíme jej zmysel, potom na nej určite budeme lepšie účastní. Ona totiž vyjadruje všetko to, čo uskutočňujeme pri eucharistickom slávení; a okrem toho nás učí pestovať tri postoje, ktoré by Ježišovým učeníkom nikdy nemali chýbať. Tri postoje: Tým prvým je naučiť sa „vzdávať vďaky, vždy a všade“, a nielen pri určitých príležitostiach, keď všetko ide dobre. Tým druhým je urobiť náš život darom lásky, a to slobodným a nezištným. Tým tretím je budovať konkrétnu jednotu, v Cirkvi i so všetkými. Táto ústredná modlitba svätej omše nás teda kúsok po kúsku učí urobiť celý náš život „eucharistiou“, čiže vďakyvzdaním.

Preložila: Slovenská redakcia VR