Podľa spisovateľa by sme nemali podliehať predstavám, že o vznik dvoch samostatných štátov a rozdelenie federácie sa pričinili len Václav Klaus a Vladimír Mečiar. “To je veľký omyl. Aj za nimi boli silné záujmové skupiny, nielen politické, ale aj hospodárske,” doplnil na margo rozpadu spoločného štátu, ktorý prišiel len pol roka po parlamentných voľbách v roku 1992. A aká bola v tom čase politická situácia, ktorá k rozdeleniu smerovala? “Nadšenie sa miešalo s obavami, až so strachom. Majme na pamäti, že spoločnosť sa vtedy len pred necelými dvoma rokmi zbavila komunistického režimu, že sa od základu menili politické, hospodárske, pracovnoprávne a majetkové pomery. Všetko to vrelo a kvasilo, vznikali nové politické strany, otvorili sa hrádze slobode slova a presvedčenia,” uvádza fakty, ktoré vplývali na nálady verejnej mienky a na rozhodovania politikov. “Médiá ustavične kŕmili ľudí rôznymi teóriami, vyhláseniami, ktoré boli neraz veľmi provokatívne a nezodpovedné. Po istom čase bolo jasné, že federácia skončí. Pomohla tomu aj deklarácia Slovenskej národnej rady (SNR) o prijatí Ústavy v júli 1992.”

Ľuboš Jurík v tom čase pôsobil ako poradca a hovorca predsedu SNR. Potvrdil, že všetky informácie o procese rozdelenia sa na verejnosť nedostali. “Viaceré rokovania mali dôverný, až tajný charakter. Myslím si, že nikde a nikdy sa o všetkom verejnosť nedozvie úplnú pravdu, preto je toľko konšpirácií a neoverených právd,” tvrdí autor dvoch obsiahlych kníh Pokušenie moci (2002) a Poučenie z moci (2013). “Tam sú podstatné fakty o tom, čo sa dialo v politike a aké boli dôsledky tejto politiky. Bolo toho veľa,” poznamenal a ako príklad uviedol len jednu kurióznu situáciu.

“Keď sa už vedelo, že ČSFR sa rozpadne, predsedu parlamentu, a mňa, pozval chargé d’affaires americkej ambasády v Bratislave a oznámil nám, že USA pravdepodobne neuznajú samostatnú Slovenskú republiku. Bolo to vážne. Ak Slovenskú republiku neuznajú USA, tak ju neuzná ani Európska únia. Predseda parlamentu sa po konzultácii s predsedom vlády rozhodli, že máme vycestovať do Washingtonu, aby sa slovenská minidelegácia stretla s nastupujúcim prezidentom USA Billom Clintonom,” vysvetlil Jurík s tým, že išlo skutočne o miniatúrnu delegáciu, ktorú tvoril Ivan Gašparovič a jeho poradca a hovorca. “Pomáhal nám pri tom americký Slovák Igor Uhrík, ktorý dohodol stretnutie so šéfom štábu prezidentskej kampane. Bol to Dan Fried, neskôr sa stal predsedom Bezpečnostnej rady USA. Prijal nás vo Washingtone, no choval sa veľmi povýšenecky, až arogantne. Mal iba dve otázky: čo chceme urobiť s maďarskou menšinou a aký bude osud vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros,” prezradil Jurík s tým, že Gašparovič vecne argumentoval, aký je skutočný stav vecí a že rozdelenie federácie nespôsobí destabilizáciu v strednej Európe. “Do toho rozhovoru veľmi pozitívne zasahoval Igor Uhrík, ktorý nielen tlmočil, ale aj – ako americký občan – rázne upozorňoval Frieda na reálie, o ktorých tento muž nemal ani tušenia.”

Niekdajší poradca a hovorca predsedu parlamentu ďalej pripustil, že ani politická špička HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom nebola jednotná v otázke rozdelenia. “Ani Mečiar nebol presvedčený, že federáciu treba rozdeliť. Veď viackrát zdôrazňoval, že spoločnú republiku treba zachovať,” podčiarkol s tým, že neskôr vtedajší predseda vlády predsa podľahol tlakom verejnej mienky, rovnako tlakom českej i slovenskej strany: “Pohľady na rozdelenie federácie vôbec neboli jednoznačné. Je to pochopiteľné – bolo to historické a osudové rozhodnutie a pred takým sa každému roztrasú kolená.”

A komu podľa Juríka rozpad spoločného štátu Čechov a Slovákov prospel? “Na to by ste sa mali spýtať tých, ktorí profitovali z rozkrádania spoločného majetku,” povedal spisovateľ a reagoval aj na fakt, že Česi odchádzali z rozdelenia bohatší o benefity ako používanie vlajky, používanie značiek lietadiel, železníc – značky, ktoré roky spoločne budovali so Slovákmi. “Nebolo to korektné a Slováci dosiaľ môžu pociťovať tieto kroky českej strany ako krivdu. A oprávnene. Žiadnu kompenzáciu sme nedostali. Je v tom zase ten prvok nedôvery k českej strane, k tej českej vypočítavosti, ktorá, žiaľ, bude zrejme dlho pretrvávať,” myslí si spisovateľ, podľa ktorého však čas zahojil rany a, ako sa ukazuje, “všetko sa vrátilo k normálnym a priateľským vzťahom”. “Dokonca nadštandardným. Vôbec by ma neprekvapilo, keby sa niekedy v ďalekej budúcnosti tieto dva národy opäť spojili do nejakej formy jedného celku.”

Podľa Juríka si Slováci rozdelením federácie rozhodne pomohli – získali sebavedomie, pocit zodpovednosti, vieru vo vlastné sily. “Napriek zložitému vývoju, protirečivým 90. rokom je Slovensko moderný a rešpektovaný štát, aj keď by sme mohli mať množstvo výhrad k tomu, čo sa u nás deje. Myslím, že aj Česi si pomohli, ich ekonomika a životná úroveň rapídne rástli. Pre mňa je však veľkým sklamaním, že v Česku rastú protieurópske nálady a že neprijali euro. Ale to je ich vec,” uzavrel.

Havlik: Slovensko je v rámci EÚ inštitucionálne vyspelejšie ako Česko

Slovensko sa za 25 rokov samostatnosti rozvíja nad očakávanie úspešne. Pri rozdelení boli najmä z českej strany hlasy, že Slovensko ako samostatný štát neprežije. Pre TASR to povedal ekonóm Peter Havlik z Viedenského inštitútu pre medzinárodné ekonomické porovnávanie.

„Ukázalo sa, že opak je pravdou. Slovensko je veľmi úspešné v ekonomickom raste, v dobiehaní ekonomickej úrovne vyspelejších členov EÚ a zároveň patrí do eurozóny. Slovensko je v rámci Únie inštitucionálne vyspelejšie ako Česko“ zdôraznil Havlik, ktorý pochádza z Československa, no dlhodobo žije a pôsobí v Rakúsku. Z rozdelenia federácie bol smutný. „Doteraz si myslím, že to bolo zbytočné. Bol to nezodpovedný krok dvoch vtedajších politikov a nevyspelosť demokratického myslenia a tradícií. Pôvodný tlak na väčšiu samostatnosť vychádzal zo Slovenska, no Václav Klaus vtedy blafoval a prekabátil Vladimíra Mečiara i slovenských politikov,“ konštatoval Havlik.

Bahna: Slováci a Česi sa rozišli v čase, kedy sa začali najviac podobať

Slováci a Česi sa rozišli v čase, keď sa tieto dve krajiny začali najviac podobať. Ich rozvod však nebol nič výnimočné. Po roku 1989 sa rozpadávali aj iné štáty vo východnej Európe. Pre TASR to povedal sociológ zo Slovenskej akadémie vied Miloslav Bahna, ktorý si vie veľmi ťažko predstaviť, že by sa Československo nerozpadlo. Podľa prieskumov sú dnes s vlastným štátom Slováci spokojnejší ako Česi a dokonca sú aj sebavedomejší než v minulosti.

„Ekonomicky boli krajiny v čase rozdelenia najpodobnejšie, čo sa týka štruktúry priemyslu, výšky miezd, ekonomiky… Niektorí to prezentovali ako paradox, že keď sa krajiny začali v ich histórii najviac podobať, tak prichádza rozdelenie,“ uviedol. Slováci zažili po rozdelení Československa „výrazný prepad ekonomickej úrovne“, ktorý bol podľa Bahnu výraznejší ako v Českej republike.

Rozpad spoločného štátu treba podľa sociológa vnímať v kontexte toho, kedy k nemu došlo. Pripomína, že po roku 1989 sa na menšie celky rozpadávali všetky štáty federatívneho typu usporiadania vo východnej Európe. „Juhoslávia, ZSSR, Československo. Išli sme s duchom doby. Veľmi ťažko si viem predstaviť, že by sme sa nerozpadli,“ poznamenal. Podľa Bahnu je veľmi pravdepodobné, že ak by sa proces rozpadu dial dnes, išlo by to veľmi pomaly. „Vtedy to bolo rýchle, 90. roky boli turbulentné,“ poznamenal.

Obe krajiny mali po rozpade odlišnú štartovaciu pozíciu. „V Čechách sa politická scéna rýchlo štandardizovala, na Slovensku vyhralo konzervatívno-nacionálne videnie sveta,“ uviedol Bahna. Situácia sa však podľa neho otáča. „Po roku 2004 sme sa vyrovnali Čechom v smerovaní na západ. Stali sme sa členmi EÚ a NATO,“ poukázal s tým, že na Slovensku dnes pretrváva „nekritický pozitívny pohľad na Úniu“ a je silnejší ako v ČR. Česi naopak patria k najeuroskeptickejšie naladeným štátom Únie.

Slováci sú dnes podľa prieskumov sebavedomejší ako v minulosti. Bahna poukazuje na zistenia, z ktorých Slováci vychádzali spokojnejší so svojou krajinou než Česi s tou ich. „Vysvetľujem to tak, že pominula základná schizma z 90. rokov, celá spoločnosť sa zmierila s existenciu samostatného Slovenska a prestal fungovať politický aspekt hodnotenia,“ uviedol. Pri spätnom pohľade sa podľa neho dá povedať, že transformačný proces Slovenska bol síce turbulentnejší, ale v konečnom dôsledku je pokrok „akoby väčší ako v Českej republike“.