Analýza profesorky Carly Kontaovej z Rijeky v eseji Verejná diplomacia USA v socialistickej Juhoslávii v rokoch 1950 – 1970:

Stalinova exkomunikácia Tita podnietila juhoslovanského vodcu, aby sa obrátil na Západ a hľadal spojenectvo, ako aj finančnú a vojensko-technickú podporu potrebnú na prežitie a rozvoj krajiny. Len čo sa ukázala vážnosť sovietsko-juhoslovanskej krízy, logika studenej vojny viedla k okamžitej podpore Belehradu zo strany západného bloku. V 50. rokoch sa Juhoslávia stala “komunistickým” partnerom USA a veľké množstvo pomoci z Washingtonu – poskytovanej vo forme potravín, nenávratných finančných prostriedkov, finančných úverov, odkladov splátok pôžičiek a vojensko-technickej pomoci prostredníctvom CIA (1947), Programu vzájomnej obrannej pomoci (1949) atď. – urobili z Titovho režimu jasného spojenca Bieleho domu a zároveň aj piatu kolónu v rámci socialistickej zostavy v rozvojových krajinách.

Preto dodávam, píše  Giancarlo Elia Valori, že Juhoslávia sa dala Západu k dispozícii, ale bez toho, aby narušila svoj socialistický vzhľad. Bolo prirodzené, že pre Belehrad bolo nevyhnutné zachovať si formu vlády ako nezávislý štát tak voči vlastným národom, ako aj voči krajinám Hnutia nezúčastnených krajín a Tretieho sveta. Vo veľkej scenáristickej fikcii to Juhoslávia dokázala tým, že nevstúpila do NATO, ale zároveň sa nevzdala základných dotácií na modernizáciu svojej armády, vďaka ktorým sa stala jednou z najsilnejších a najpevnejších armád na svete. Až tak, že v roku 1980, keď Tito zomrel, bola Juhoslávia jedným z desiatich najväčších vývozcov zbraní na svete. Podľa oficiálnych údajov sa 72 % meny potrebnej na nákup ďalších zbraní získalo prostredníctvom tohto obchodu. S cieľom podporiť predaj bola už v roku 1970 zriadená stála výstava v Nikinci, dedine neďaleko Šabca – mesta a obce v okrese Mačva na severozápade stredného Srbska, na hranici s Vojvodinou a Bosnou a Hercegovinou, ktorá sa nachádza na brehu rieky Sáva. Potenciálni záujemcovia si tam mohli vyskúšať zbrane aj na strelnici. Každoročne sa tam zastavilo 300/400 delegácií, z ktorých dve tretiny pochádzali zo zahraničia.

Treba dodať, že tento ludus scenicus trval dovtedy, kým múr stál. Po jeho rozpade už Juhoslávia nebola Bielemu domu na nič a národy, ktoré tvorili tento štát – o ktorom protitovská a profeudálna politicky korektná, prostoduchá a servilná propaganda talianskej komunistickej strany tvrdila, že sa majú radi v akomsi raji na zemi -, sa začali navzájom rozbíjať tak, že vojna medzi Ruskom a Ukrajinou má k tomu ešte ďaleko. Stačí si spomenúť na slovinskú vojnu za nezávislosť (1991); štvorročnú vojnu za nezávislosť Chorvátska (1991 – 1995); trojročnú etnickú a náboženskú vojnu v Bosne a Hercegovine medzi chorvátskymi katolíkmi, bosnianskymi moslimami a srbskými pravoslávnymi (1992 – 1995); a napokon dvojročnú vojnu za nezávislosť kosovských Albáncov (1998 – 1999). Táto vojna nebola pred bránami Európy ako dnes, ale v Európe a na našom prahu. Celkovo desať rokov vojny od 31. marca 1991 do 12. novembra 2001.

V Európe, ktorá je slabá a bez armády, bohatá len na reči a lacný moralizmus, chceme zabudnúť, že vojny v socialistickej Juhoslávii sa označujú za najsmrteľnejší ozbrojený konflikt v Európe od druhej svetovej vojny. Vojny v Juhoslávii boli poznačené nespočetnými vojnovými zločinmi vrátane genocídy, zločinov proti ľudskosti, etnických čistiek a masového znásilňovania. Bosnianske masakry boli prvou európskou vojnovou udalosťou, ktorá bola oficiálne klasifikovaná ako genocídna od čias zločinov nemeckej Tretej ríše, a mnohé kľúčové postavy z bývalej Juhoslávie, ktoré ich spáchali, boli následne obvinené z vojnových zločinov. Organizácia Spojených národov zriadila v holandskom Haagu Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (MTSJ), aby stíhal všetkých, ktorí sa počas konfliktov dopustili vojnových zločinov.

Podľa Medzinárodného centra pre prechodnú spravodlivosť (ICTJ) si juhoslovanské vojny vyžiadali smrť 140 000 ľudí – len niekoľko kilometrov od západných krajín vplyvných európskych lídrov – zatiaľ čo Centrum pre humanitárne právo odhaduje najmenej 130 000 obetí. Počas týchto desiatich rokov konflikty spôsobili aj vážne humanitárne a utečenecké krízy. Dnes sa však snažíme zabudnúť na udalosť, ktorej priala európska bezmocnosť a účelovosť niektorých krajín, ktoré sú v súčasnosti členskými štátmi EÚ a ktoré v tom čase v záujme straníckych záujmov uprednostňovali a uznávali nezávislosť niektorých zložiek rozpadajúcej sa Juhoslávie, čím poškodili vnímavosť Belehradu a srbskej zložky.

Čo však zostáva z juhoslovanského dedičstva pre Srbsko dnes? Po odtrhnutí štyroch zo šiestich republík Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie (Socijalistička Federativna Republika Jugoslavija) v rokoch 1991 až 1992 sa preživší štát, premenovaný na Juhoslovanskú zväzovú republiku (Savezna Republika Jugoslavija), vyhlásil za nástupcu Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie (SFRJ), ale nové nezávislé republiky sa postavili proti. Zástupcovia z Belehradu zároveň naďalej zastávali pôvodné juhoslovanské sídlo v OSN; Spojené štáty však odmietli svojich bývalých služobníkov a odmietli ich uznať. Počet obyvateľov a územie novej Juhoslovanskej zväzovej republiky boli menej ako polovičné v porovnaní s bývalou SFRJ.

V roku 1992 Bezpečnostná rada OSN – rezolúciou č. 777 z 19. septembra – a Valné zhromaždenie OSN – rezolúciou č. 47/1 z 22. septembra – rozhodli, že nová Juhoslovanská zväzová republika (JZR) nebude môcť zasadať vo Valnom zhromaždení pod názvom “Juhoslávia”, pretože SFRJ zanikla. Zväzová republika Juhoslávia (v roku 2003 premenovaná na Štátny zväz Srbska a Čiernej Hory) bola prijatá za nového člena OSN 1. novembra 2000. V máji 2006 vyhlásila Čierna Hora nezávislosť a Srbsko odvtedy naďalej zostalo sídlom bývalého Štátneho zväzu Srbska a Čiernej Hory.

Je však dobré vrátiť sa k otázke nástupníctva bývalej Juhoslávie, aby sme lepšie pochopili, ako tento test – inaugurovaný 1. decembra 1918 (Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov), oficiálne uznaný po Versailleskej mierovej konferencii v roku 1919 na konci prvej svetovej vojny a posilnený na záver druhej svetovej vojny na Jaltskej konferencii – odmietli a nenávideli národy tvoriace bývalú federáciu až do vymazania jej mena z histórie.

Prvé rokovania o otázkach nástupníctva bývalej socialistickej Juhoslávie sa začali v roku 1992 v rámci pracovnej skupiny mierovej konferencie pre Juhosláviu, ktorá sa začala 7. septembra 1991. Dohodu spočiatku blokovalo naliehanie spomínanej Zväzovej republiky Juhoslávia (Srbsko + Čierna Hora), že je výlučným právnym a politickým nástupcom socialistickej Juhoslávie, ako aj vlastníkom všetkého štátneho majetku bývalej socialistickej federálnej vlády, a že je ochotná vzdať sa časti tohto majetku len ako prejav dobrej vôle. Zväzová republika Juhoslávia sa snažila interpretovať rozpad socialistickej Juhoslávie ako proces sériového oddeľovania, a nie ako úplné rozčlenenie predchádzajúceho štátu. Jej výklad však ostatné bývalé juhoslovanské republiky jednoznačne odmietli.

Arbitrážny výbor Konferencie pre Juhosláviu (všeobecne známy ako Badinterov arbitrážny výbor) namiesto toho odporučil rozdelenie aktív a pasív na základe zásady rovnosti a dokonca sa odvolal na Viedenský dohovor o dedení štátov, pokiaľ ide o štátny majetok, archívy a dlhy z roku 1983 (v tom čase nebol v platnosti, podpísalo ho len šesť členských štátov vrátane socialistickej Juhoslávie). Tento návrh bol pre Juhoslovanskú zväzovú republiku neprijateľný, čo motivovalo Medzinárodný menový fond, aby vypracoval alternatívny kľúčový model, ktorý by zahŕňal hospodársku silu republík a ich príspevok do federálneho rozpočtu, ktorý bol všetkými akceptovaný. Bol definovaný kľúčový model, podľa ktorého sa Zväzová republika Juhoslávia podieľala 36,52 %, Chorvátsko 28,49 %, Slovinsko 16,39 %, Bosna a Hercegovina 13,20 % a Macedónsko 5,20 %. Dosiahla sa aj dohoda o zlatých a iných rezervách v Banke pre medzinárodné zúčtovanie.

Po skončení bombardovania Belehradu, Srbska a Čiernej Hory zo strany NATO, po ktorom v nasledujúcom roku zomrel Slobodan Miloševič (5. októbra 2000), sa nástupnícke štáty dohodli. V roku 2001 podpísalo s podporou medzinárodného spoločenstva päť krajín (Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko – teraz Severné Macedónsko – a Zväzová republika Juhoslávia [Srbsko + Čierna Hora]) dohodu o nástupníctve. Definitívne potvrdili, že po rozpade bývalej socialistickej Juhoslávie vzniklo päť rovnocenných suverénnych nástupníckych štátov. Dohoda nadobudla platnosť 2. júna 2004, keď ju ratifikoval posledný nástupnícky štát. Dohoda bola podpísaná ako komplexná zmluva, ktorá obsahovala prílohy o diplomatickom a konzulárnom majetku, aktívach, finančných záujmoch a záväzkoch, archívoch, dôchodkoch, iných právach, ako aj o súkromnom majetku a nadobudnutých právach. Po následnom zániku Štátneho zväzu Srbska a Čiernej Hory (jedného z uvedených piatich nástupníckych štátov) v roku 2006 sa obe krajiny dohodli na výlučnom srbskom nástupníctve práv a povinností svojej bývalej federácie.

Tragické dedičstvo juhoslovanského “raja na zemi” bolo navždy vymazané.