Od roku 2005 je dôchodcom. Aktuálne je predsedom Pi-klubu, ktorého členmi sú dvadsiati muži, podľa jeho slov pravičiari, ľavičiari aj strední. Venuje sa tiež písaniu kníh. Nateraz napísal sedem kníh, ako napríklad Prísne tajné – Ako sme boli Taliani, Veľmi prísne tajné – Ako sme boli slobodní, Ako sme boli malí – odtajnené po 60 rokoch či Dva roky bloger. Vydal aj hudobno-dramatické CD Ona, Ono a On.

V rozhovore pre Hlavné správy okrem iného vysvetlil, ako na neho vplýval fakt, že sa KDH po prvýkrát nedostalo do parlamentu. Ozrejmil tiež aktuálnych chod KDH pod vedením Alojza Hlinu.

Vyjadril sa aj k aktuálnym témam slovenskej politiky, vrátane kauzy navýšenia cien energií, odchodu členov strán OĽANO a SAS, k predstaveniu Natálka i európskemu problému migračnej vlny.

Ako na vás vplýval fakt, že KDH sa po prvýkrát nedostalo do parlamentu? Čo bolo podľa vás hlavnou príčinou?

6.3.2016 nad ránom KDH vypadlo z 1. ligy, chýbalo nám 0,06 percenta – 1560 hlasov. Po dvadsiatich šiestich rokoch to bol šok, aj keď som si rýchlo uvedomil, že metóda liečenia šokom je šancou našej nápravy. Keby to zostalo po starom, zasa budeme s dvanástimi poslancami s tým istým vedením beznádejne vyskakovať v opozícii. Bol to aj signál zhora, že ako bolo na začiatku a doteraz, tak už to ďalej nemôže byť. V KDH dlho vládli stojaté vody. Sedem krát z našich radov odišli tí, čo u nás vyrástli, ani sme ich nezdržiavali.

Kritická atmosféra sa potierala, mnohé kluby a okresy vegetovali so starým členstvom, na vysoké miesta kandidátky sa dávali opotrebovaní dinosaury z krajov. Minulé neúspešné volebné výsledky sa nereflektovali, vrcholom boli prezidentské voľby s tromi kandidátmi. Regióny sa dohodli a presadili si svoje, aj keď dopolitiky už dlho neprinášali nič nové. Prepad ich lídrov v roku 2016 bol fatálny. Naši hlavní voliči, seniori, boli dlhodobo na okraji záujmu, kampaň sa hrala na predsedu. Strácali sme spojencov, žiadna nevesta nám nebola dobrá. Všetci to videli, iba vedenie KDH nie. Stále hovorilo: „Máme na to, ideme ďalej, k dvojcifernému výsledku.“

Ako nazeráte na aktuálne smerovanie KDH pod vedením Alojza Hlinu? Ste s ním spokojný ako s predsedom?

S Hlinom som spokojný, lepšieho sme nemali. Staré vedenie nedokázalo mesiace nájsť svojho kandidáta. Keby sa Hlina nestal predsedom, všetko by išlo po starom. Keby sme nevypadli z parlamentu, Hlina by nikdy nebol predsedom. Dobre ho poznám, je akčný, pracovitý, s nápadmi a iniciatívou, čestný a dôsledný, má rád ľudí, chodí medzi nich s nebývalou energiou. Teraz začal beh po tridsiatichokresoch, potom navštívi 365 obcí. To sa v KDH dlho nenosilo. Pod jeho vedením sa KDH odráža od dna, profiluje sa ako moderná konzervatívna strana ľudového typu na kresťanských princípoch. Som rád, že sa zmenili Stanovy, že sa schválil program Nový November. Na povolebnom sneme som povedal, že sme na začiatku dlhej cesty, na ktorej nás čaká veľa práce, potu a sĺz. Musíme presvedčiť Slovensko, že sme v dnešnom zmätku nezastupiteľní.

V čom má Hlina rezervy? Treba si hľadať nevestu, ináč zostaneme na ocot. Nemôžeme ibakritizovať a poukazovať na chyby iných. Ja by som radšej ukazoval naše karty, ako rozdával údery. V predsedníctve KDH by sa mali viac presadzovať podpredsedovia a ďalší členovia, ktorých neveľmi počuť. Za tri roky sa vo všetkých stranách môže všeličo zmeniť, nemôžeme ich už teraz odrovnávať. Táto ľavo-pravá vláda, aj kvôli jej novým členom, dokázala aj veci, ktoré boli v minulom volebnom období  nemožné. Ak urobí dobre, treba ju pochváliť. Na minulé zranenia a averzie treba zabudnúť. Teraz hovoriť s kým nepôjdeme, je priskoro. V strane treba mať ľudí, ktorí budú kontaktovať aj našich súperov, nemôže všetko ležať iba na predsedovi.

Na čo sa teraz KDH zameria až do najbližších parlamentných volieb, aby oslovila čo najviac voličov? S kým by zo súčasných parlamentných strán bola ochotná ísť do vlády?

Nový November, ktorý snem schválil je program, ktorý prináša dobré návrhy a nápady. Ak nebudeme „in“ vo veľkej politike aj v komunále, nič nepresadíme.Hlina dával do popredia tri ťažké oriešky: poľnohospodárstvo, Rómov a spotrebiteľskú agendu. Doplnilo sa to aj o iné témy, napr. boj s úžerníkmi, podpora živnostníkov a podnikateľov, banka pre chudobných, zneužívanie sociálnych dávok. Starostlivosť o rodinu a seniorov, nielen verbálne, je dlhodobá úloha kresťanských demokratov. Nestačí iba zvýšiť prídavky a penzie, treba podporovať kvalitu života, medzigeneračnú spoluprácu a solidaritu, veď mladí rýchlo bežia, ale starí poznajú skratky.

Ako malý štát si musíme viac hľadať aj na medzinárodnej scéne spojencov. Prirodzenými sú susedia vo V4, ale KDH musí mať svoju koncepciu. Sme jasne za EÚ, ale v poslednom čase nedokázala riešiť utečencov, krízu rieši tlačením nekrytých peňazí a ich pumpovaním do kritických zón, obmedzuje aj našu suverenitu miešaním sa do kompetencií členských štátov. Nemôžeme byť nadšení s harašenia zbraní, najmä v našej blízkosti, s úplným zmrazením vzťahov s Ruskom, s glorifikáciou NATO, so stálymi útokmi na demokraticky zvolené prezidenta Trumpa, ktorý v hodnotových otázkach urobil za mesiac viac, ako jeho predchodcovia za desať rokov. Politická korektnosť v USA skončila a bude mať kresťanský pohreb. Nežialime za ňou, to by malo byť heslom aj v krajine, kde sa 80 percent obyvateľov hlási ku kresťanstvu.

Tri roky pred voľbami sa nemožno vyjadrovať o budúcich koalíciách. Vo všetkých stranách to vrie, budú ešte veľké turbulencie. Neriadené strely na čele strán sú zlom.

V minulých obdobiach sa hovoril vtip: „Volím komunistov, iba neviem v ktorej strane.“ Dnes rovnaké platí o kresťanoch. Sú vo všetkých stranách, veľkým cieľom by bolo ich zjednotenie pod jednu zástavu, také niečo, ako majú v Nemecku. Treba zjednotiť ľudí, ktorí majú čisté ruky od korupcie, protekčných verejných obstarávaní, nabaľovania sa na eurofondoch, daňových rajoch a schránkových firmách. Je dobré, že nacionalistické averzie sa obrúsili. Ale stále hovoriť o vojnovom Slovensko štáte iba komunistickou terminológiou je anachronizmus, z ktorého najmä jedna strana účinne profituje.

Je o vás známe, že ste členom a prezidentom Pi-klubu. Predstavte ho našim čitateľom.

Pi-klub je na Slovensku výnimkou, jeho členovia majú rôzne názory, každý si povie svoje, druhí mu oponujú, ale sa nehádame. Naše stanovy sú: knihy, umenie, víno a spev – tvorivosť, nápady, veselosť a kultúrnosť. Klub je o literatúre, priateľstve, tvorbe, intelektuálnom ekumenizme a víne. Je modelom nášho budúceho politického života.

Jadrom sú spisovatelia, ale máme aj maliarov, hudobníkov a iných. Členmi sú 20-ti muži: pravičiari, ľavičiari aj strední. Nestrkáme ľudí navždy do šuflíkov, nikoho neodsudzujeme, snažíme sa pochopiť motívy činov, ktoré im iní vyčítajú.

Prezident je kresťanský demokrat, od pása hore kresťanský, dole demokrat. Viacerí, napríklad ja, boli preverení NBÚ aj na tajné. Rád predám ten papier, ak by bol veľký záujem, vyhlásim nástenkový tender. Nebojíme sa odpočúvania, mrzí nás, iba keby nebolo víno dobré.

Do klubu nosíme zdravé jedlá: oškvarky, tlačenku, údené, klobásu, huspeninu, slaninu, cibuľu a kvašňáky.  Keď sa ponáhľame na autobus, navrhnem voľbu prezidenta. Je to dobrá metóda udržať si flek do smrti.

Klub je raz mesačne na tajnom mieste, najmä keď myslíme na Kánu Galilejskú. Robíme aj prezentácie svojich kníh, vernisáže, koncerty a besedy. Boli sme aj na východe, v Užhorode a v Dolných Bojanoviciach.

Berieme ľudí akí sú, nechceme ich obrátiť na svoje gusto. Keby som bol koaličným poslancom, presadil by som zákon o tabuli v parlamente: „Pi-klub sa zaslúžil o štát.“

Demografická kríza sa u nás neprejavuje. Bardom je Anton Hykisch, ktorého 85-ku dnes oslávime. Viacerí sú presvedčení, že sú autori nášho mena, ale iba exmatematik mohol vymyslieť, že slávne Ludolfovo číslo Pi s nekonečným počtom cifier, bude symbolom nášho priateľstva. Naše klubové ambície však najlepšie vystihuje slovo pi!

Poďme na slovenskú politiku. Aký je váš názor na vyjadrenia europoslanca Branislava Škripeka, ktorý uviedol, že by nehlasoval za plošný zákaz potratov, keďže vy sám ste jeden z predkladateľov zákona, ktorý žiadal zákaz úmyselných potratov? Po kritike, ktorá sa na jeho osobu spustila z rôznych strán Škripek svoje stanovisko vysvetlil, že „ich podanie musíme byť schopní presadiť nielen v parlamente, ale mať aj podporu v spoločnosti. Nejde predsa len o to, aby sme slepo do politiky kričali svoje ideály, pretože bez podpory a schopnosti  presadiť ich, budeme hádzať perly pred svine… Niekedy to vyžaduje zdanlivé odklony, spomalenia, jednoducho stratégiu.“

Keby sme v parlamente podávali iba to, čo dokážeme presadiť, potom by opozícia nič nepodávala. Je pravda, že plošný zákaz potratov je nereálny, ale upozorňovať na tento problém treba. Je hanbou civilizácie, aj našej spoločnosti. Je to mnoho parametrický problém, ktorý si vyžaduje zmenu sŕdc ľudí. Niekedy treba spoločnosť liečiť aj šokom. Ten vyvolali aj dva návrhy na ústavné zákony na ochranu života z konca roka 2015, ktoré navrhli traja končiaci poslanci, aj ja. Vyvolali veľkú kritiku a diskusiu, v ktorej odznelo veľa argumentov. Aj keď zákony priniesli maximalistické požiadavky, bolo pozitívne, že sa o nich rokovalo. Za štyri roky bolo stále veľa dôvodov na odklad tejto témy. Neľutujem, že sa táto téma otvorila.

Čo k Škripekovi? Keď budeme mlčať, kamene budú volať. Za posledných 42 rokov bolo na svete 1,72 miliardy umelých potratov, ročne asi 40 miliónov. Za 42 rokov totality bolo v ČSSR 5080 kriminálnych a 8300 politických vrážd, 79 tis. úmrtí pri autonehodách. Za posledných 21 rokov totality bolo v ČSSR 1 785 160 potratov. Na Slovensku skončilo v kontajneroch 1,36 mil. detí.

Máme zákony na ochranu prírody, zvierat, života zločincov, ale nenarodených zákon nechráni. Komunistický zákon o potratoch č.73/1986 sa temer nezmenil.

Ochrana života je beh na dlhé trate. Na Slovensku sa v poslednom čase objavili  masové Pochody za život, temer miliónové referendum, Pamätníky nenarodeným, 15.-ta sviečka za nenarodených 1. novembra, 17.-ty Deň počatého života 25. marca, atď., nemožno to nechať bez povšimnutia. Prínosom ponovembrového života je uznanie, že téma ochrany života je hodná diskusie.

Čo si myslíte o aktuálnej kauze navýšenia cien za energie? Kto podľa vás by mal niesť ďalší podiel zodpovednosti po tom, čo bol odvolaný predseda Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Jozef Holjenčík?

Na šafárenie v energetike sa upozorňuje dlho. Aspoň desať rokov sa hovorí aj o avantúrach Holjenčíka a URSO, o jeho monopole a nekontrolovateľnosti – nikomu to však nevadilo. Nie som odborník, aby som prstom ukázal na vinníka. V NR SR som zažil veľa interpelácií, otázok a vystúpení na túto tému s nulovou odozvou.

V energetike je u nás dlhodobo neporiadok, nevýhodné, až temné privatizácie, klientelizmus, tok peňazí do zahraničia. Pred pár dňami prebehlo, že už všetko má v rukách akýsi pán DK a firma EPH, že pán PT a firma JT za odchod dostane až 2,7 miliardy Euro. Čo sa dá s toľkými peniazmi robiť na chudobnom Slovensku?

Strategické suroviny – vodu, energiu, plyn, nerastné bohatstvo, drevo, nemožno dať do cudzích rúk, nie sme africký štát. Príliš veľa vo výrobe a distribúcii elektriny sa prenechalo zahraničiu. Exemplárny príklad bol Enel a privatizácie SE, aj Gabčíkova. Štát si musí ponechať aspoň 51 percent. Tí, ktorí tento stav zavinili, sú za to zodpovední.  Mimochodom a od veci – takto to dopadlo všade v postsocialistických krajinách.

O bačovaní Holjenčíka a URSO som aj ja hovoril viackrát v parlamente. Mal som odborné analýzy toho, čo sa tam dialo. Tých mín z URSO bolo dosť, napríklad pri nadržaní svojim pri fotovoltaických elektrárňach v podobe nadnesenej ceny za získaný prúd, ktorú budeme ešte dlho všetci platiť. Všetko však bolo vo vláde jednej strany v poriadku. Predseda URSO bol sám sebe kontrolórom, to tiež nikomu nevadilo, deje sa to iba v banánových republikách.

Odvolanie Holjenčíka bola čerešničkou na veľkej obžratej torte. Stalo sa to príliš neskoro, na základe banality, že on a jeho tím nečítal bilboardy, kde stálo, že ceny energie budú stabilné. Tento kandidát Smeru preto padol a milá starenka-vdova z Čiech sa dostala do Kréda ako Pilát.

Od Igora Matoviča odišli dvaja poslanci Oto Žarnay a Viera Dubačová. Usudzujete, že za ich odchodom je aj niečo iné, ako len byť nezaradený v krajským voľbám, v ktorých obaja kandidujú za poslancov VÚC? Zo strany SaS odišiel Jozef Mihál. Ako nazeráte na jeho odchod? Myslíte si, že ho budú nasledovať aj ďalší členovia strany?

Matovič si stále robí čo chce, je z politiky dlho frustrovaný. Podľa neho všetci sú zlodeji, klamári a tunelári. Je to zložitejšie a byť iba kritický je jednoduchšie, ako realizovať niečo pozitívne. Obávam sa, že to nevie, a to pochopili aj niektorí jeho kolegovia. Pod jeho vedením sa OĽANO nikdy nedostane do žiadnej vlády, na konanie ich šéfa, ale aj celej strany, sa nedá spoľahnúť. Samozrejme Žarnay a Dubačová neodišli kvôli voľbám do VÚC. Išli im na nervy pomery v tejto strane so štyrmi členmi. Okrem dvoch odídených, je v parlamente za OĽANO asi 12 kresťansky orientovaných poslancov. Tí mali doteraz svätú trpezlivosť so svojim šéfom, ale skôr neskôr ju stratia. Aj nedávna kritika ich šéfa kvôli ich pasivite to signalizovala. Keď oni vytvoria svoj klub, budú k ním priskakovať aj iní, ešte je však na to priskoro. V minulom období bola divné, že poslanci OĽANO mali na Deň počatého života biele trička, ale niektorí si ich potom vyzliekli a išli na pochod PRIDE.

V SAS je situácia iná, ale aj tam to vrie. Ich šéf začína byť príliš autoritatívny, neznáša okolo seba iných. Pochopil, že na Slovensku neprerazí liberálnymi témami, tak sa orientuje na ekonomiku a kritiku zahraničia, najmä EÚ. To bola aj príčina jeho volebného úspechu, aj keď ani s touto stranou stabilné strany nemôžu rátať v koalícii. Dobre si pamätajú jeho vyslovenie nedôvery vláde a odvtedy trvajúci nástup Fica. Mihál bol prvý, ktorý s týmto otvorene nesúhlasil. Poznal som ho ako odborníka na dane, odvody a sociálne veci, často na tú tému v parlamente rečnil. Isto ma okolo seba aj ďalších nespokojných, ktorí vyčkávajú na vhodnejšiu chvíľu k odchodu, najmä vtedy, ak sa budú mať k niekomu významnému pridať. Na druhej strane totálny prepad SKOK-u vo voľbách s 0,71 percenta po drahej kampani ukazuje, že odísť zo SAS nie je vždy rozumné. Niektorí v SAS, napríklad Poliačik a Blahová, by radi pripomenuli aj svoje liberálne témy, ktoré sú tiež príčinou zlého morálneho stavu spoločnosti.

Aký je váš postoj voči Žitnanskej zákonu, ktorý sa týka boja proti extrémizmu, ktorý bývalý poslanec Daniel Lipšic napadol na Ústavnom súde?

Extrémizmus, xenofóbia, rasizmus, fašizmus a nacizmus sú zlá, aj keď niekoho nimi označiť môže beztrestne urobiť aj novinársky elév alebo problémový politik. Dnes týmito pojmami, operuje kde-kto, označí nimi hocikoho, kto povie, čo sa nepáči. Médiá nimi nálepkujú ľudí, ktorí sa nemôžu brániť. Najmä internet je plný anonymných útokov, proti tomu sa nič nerobí. Je v tom chaos, ktorý sa zväčšuje hrozbou násilia a terorizmu. Údajne na tlak EÚ, Ministerstvo spravodlivosti dalo bez pripomienkového konania do parlamentu zákon proti extrémizmu. Zákon prešiel, zaujímavé, že napríklad všetci kresťania z OĽANO boli proti. Chcel som si ho prečítať, ale je dlhý, neprehľadný a nezrozumiteľný, v prílohe sú rozsiahle a nejasné Európske normy. Je to snaha o rýchlu novelizácia trestných kódexov, pričom riešenie sa necháva na Špeciálny trestný súd, ktorého hlavný cieľ je boj s organizovaným zločinom a korupciou. Týmto sa táto inštitúcia preťaží aj ľahkými prípadmi s nákladným súdnym konaním.

Súhlasím s Dagom Danišom (HN) a jeho kritikou zákona: je proti slobode prejavu, môže byť použitý proti opozícii a nepohodlným názorom. Porušuje prezumpciu neviny, prináša nejasný výklad pojmu extrémizmu, zahltí súdy, je šitý na jednu stále rastúcu politickú stranu. Jej úspechy vidím v tom, že na Slovensku je tabu témou aj vedecké hodnotenie Slovenského štátu. Miesto toho, aby sme to nechali na historikov, terminológiou štyridsaťročného komunizmu odsudzujeme akúkoľvek snahu o realistický pohľad na toto zložité obdobie. Stranu, ktorej popularita rastie najmä medzi mladými ľuďmi, možno zastaviť iba vedecký fundovaným objektívnym pohľadom na roky 1939-45, ktorý väčšina akceptuje.

Myslím si, že tento protiextrémistický, narýchlo šitý balíček Ústavný súd spochybní. Dodávam, že pod neho by mala patriť aj obhajoba potratov, propagácia eutanázie, legalizácie drog, liberálna sexuálna výchova, propagovanie hormonálnej antikoncepcie mladistvým, adopcie detí u párov LGBTI, atď.

V súvislosti s prvým Slovenským štátom, ako nazeráte na video, ktoré publikovala Matica slovenská “Bez 14. marca”? Video, ktorého cieľom bolo vstúpiť do diskusie o tomto období slovenských dejín, čelilo značnej mediálnej i politickej kritike.

Vítam každý nie čierno biely pohľad na našu históriu, aj Slovenského štátu. Neboli sme vždy majstri sveta, nie sme praslovanský národ, ale ani zbojníci. Ako v iných národoch, aj v našom sa vždy našli aj lumpi. V Slovenskom štáte sa tiež objavili, ale aj s nástupom komunizmu, pri likvidovaní mnohých čestných ľudí – sedliakov, učiteľov, kňazov, rehoľníkov. Nebolo slušnej rodiny, v ktorej by nebol niekto postihnutý, len odsúdených po politických procesoch bolo 70 tisíc. A boli to mierové časy, nie tvrdá vojna so 60 mil. obeťami, keď išlo národu o prežitie. Po roku 1968 nastalo 21 rokov normalizácie, kde zasa lumpi vyliezli z dier a „normalizovali“ ľudí. Po revolúcii s pádom komunizmu na smetisko dejín, zasa nastúpili rôzne typy výtečníkov, mnohí sú tu doteraz. Tieto zlá neboli nikdy potrestané a preto sa k nám vracajú. Napriek tomu všetkému, Slovensko prežilo tieto neľahké časy. Jadrom toho, čím hlbšie do histórie, tým viac, bolo kresťanstvo, bez neho nemožno naše dejiny pochopiť.

Matica slovenská urobila v histórii v prospech Slovenska mnoho pozitívneho. Po revolúcii však ťahala spolu s nacionalistami, ktorí urobili veľa negatívneho. Doteraz sa nevedia zbaviť hľadania nepriateľov, ktorí za všetko môžu. Nedávne matičné video som videl a komentár k nemu prečítal. Ako mnohí, aj ja som ho lajkoval na facebooku. Pri hodnotení našej dlhej histórie, každoročne pri 29. auguste, 25. februári, 14. marci, 21. auguste…, sa publikuje veľa príspevkov, aj vo verejnoprávnych médiách. Mnohé z nich vyvolávajú kritiku, prečo nie? Nepoznám však štát, ktorý by sa nesnažil objektívne vysvetliť a obhajovať svoju históriu, iba Slováci sa toho boja. Iní, napríklad Taliani, pravidelne zhodnocujú svoje osobnosti minulosti, hovoria o ich kladoch a záporoch, nechcú a nemôžu ich vygumovať zo svojej histórie. To, že na Slovensku v roku 1939 hrozilo rozdelenie medzi susedov, že do povstania sme tu nemali Nemcov, že v povstaní bola najaktívnejšia regulárna slovenská armáda, to sú fakty, ktoré už všelikto povedal. Odsun židovského obyvateľstva a arizácia ich majetkov je trvalá hanba aj Slovákov, to treba tiež opakovať.

 
Ako si vy vysvetľuje nejasnú metaforu z inscenácie Natálka, v ktorej je pred hákový kríž postavená socha Panny Márie?

Táto „metafora“ v krajine, ktorej Sedembolestná je Patrónkou Slovenska a v storočnici osláv udalostí vo Fatime bola nemiestnou provokáciou. Je to urážka cítenia katolíkov, kresťanstvo a Matka Božia nemala a nemá nič so svastikou. Nie je nič jednoduchšie, ako si kopnúť do kresťanov, je nás však 80 percent a nie sme ovce, na ktorých si možno všetko dovoliť.

Divadlo som nevidel a ani neuvidím. Prípad poznám z médií, tlačových správ a tlačovej besedy účastníkov. Ide aj o pripomenutie „klérofašistického“ štátu s kňazom na čele. Ako budú pozitívne pôsobiť na mladých ľudí nápisy na kulisách –  Čierne ku**i do pece. Na Stráš! Do plynu (ide o výkriky odsúdených českých delikventov?). Stanovisko SND, že ide o inscenáciu „plnú viery v Boha a dobro,“ v ktorej nejde o útok na kresťanské myslenie je trápne.

Z tlačovej besedy po predstavení, v ktorej cítiť blízkosť volieb do VÚC, som sa dozvedel, že námet pochádza z knihy Fedora Gála – Cez ploty, v ktorej je aj historka Natálky. Tento zločin treba pripomínať najmä mladým ľuďom, ale Gál to mohol najprv vyskúšať v Čechách, kde sa táto odsúdeniahodná udalosť stala. Jeho postoje ku kresťanstvu sa možno zmenili, ale počas revolúcie v roku 1989 a potom, neboli pozitívne. Po odohraní divadla na školách majú byť besedy so študentami na tému: „Totalita za Slovenského štátu a za socializmu.“ Nie je mi jasné, akí odborníci budú odpovedať na otázky? Snáď nie títo mladí herci a organizátori, ktorí nič z toho, o čom bude reč, nezažili?

GatestoneInstitute sídliaci v New Yorku zverejnil správu, v ktorej uvádza, že nemecká kancelárka Angela Merkelová nekonala medzi rokmi 2015 až 2016, keď vpustila do krajiny 1,5 milióna moslimských migrantov, humanitárne. Podľa správy kancelárka konala vypočítavo, aby odvrátila krivku demografického poklesu. Podľa medializovaných informácií jej cieľom teda bolo zachovať budúcu životaschopnosť nemeckého blahobytu. Stotožňuje sa s názorom, že v Nemecku sa pre demografický pokles zastiera islamizácia multikulturalizmom?

Pred blížiacimi sa voľbami Nemecko nie je v dobrej situácii. Je zadlžené ako celá Európa, žije si nad pomery. Po vojne nemeckí otcovia vybudovali hospodársky zázrak, ich synov a vnukov však tvrdá práca až tak nebaví. Nemecko potrebuje nových ľudí, lebo tiež vymiera. Starí dlho žijú a deti sa nerodia. V celej EÚ zo štyroch domácností v jednej žije samotár, v dvoch z troch nemajú deti, tretina má jedno dieťa. Aj Nemecko opúšťajú ľudia,už asi 800 tisíc občanov, najmä seniorov, sa vysťahovalo do južných krajín Európy.

Demografický pokles Európy, najmä Nemecka, má zastaviť islamská migrácia. Dochádza tak, aj vo Francúzsku, Anglicku a aj v iných krajinách, k multikulturalizmu, ktorý podľa premiérky Merkelovej zlyhal a nefunguje.

Už v sedemdesiatých rokoch minulého storočia bolo v Nemecku asi 4 milióny „gastarbeiterov“ najmä z Juhoslávie a Turecka. Aj vtedy sa hovorilo, že je to „neudržateľné ale aj nenahraditeľné“. Ďalšie generácie cudzincov sú už radikálnejšie, najmä keď nezískavajúpráva a možnosti Nemcov. Podľa výrokov prezidenta Českej republiky Miloša Zemana: „Islamskí občania nie sú do európskej kultúry integrovateľní a asimilovateľní. Do Nemecka ich lákajú sociálne dávky, ktoré im stačia k života aj bez práce.“

Premiérka Merkelová veľkoryso pozvala najmä občanov Sýrie. Zrazu sa všetci stali Sýrčania, aj keď neovládali túto reč a nemali sýrske pasy. Merkelovú to môže stáť premiérske kreslo, v ktorom sedí už príliš dlho. Súčasná koalícia CDU-CSU za ňu nenašla náhradu, takže to vyzerá, že ju môže nahradiť socialista Martin Schulz, ktorý nemá ani maturitu.

Aj keď v Iraku, Sýrii a Líbyi žili v minulosti kresťania s moslimami v priateľských vzťahoch, po necitlivých zásahoch „Arabskej jari“ a po radikalizácii niektorých islamských hnutí, boli kresťania prenasledovaní a vyháňaní. Tí, čo to zapríčinili odstránením diktátorov, bez plánu na ďalší vývoj týchto krajín, najmä USA, by mali tiež Európe pomôcť v tejto situácii.