Aktuálne. obrazne povedané, na pulty kníhkupectiev sa dostala vaša v poradí deviata kniha Strieborna ruža. Ako by ste ju stručne charakterizovali? 

Je to moja posledná kniha literatúry faktu – stačilo. Nad prvou a asi najúspešnejšou knihou „Prísne tajné – ako sme boli malí“ som sedel 13 rokov. Túto deviatu knihu som písal iba 4 roky, mala aspoň 10 verzií.

Aj teraz som písalo prežitých udalostiach veselo aj vážne. Niektoré sa zdali bezvýznamné, iba neskôr som pochopil ich zmysel. Zápas o lepší svet sa nikdy neskončí a nikdy sa nadlho nevyhrá.

Prečo ste sa rozhodli práve pre názov Strieborna ruža?

Moja obľúbená kniha je Zlatá ruža od Konštantína Paustovského. Píše v nej že „spisovateľ roky zbiera slová, pohľady, myšlienky a udalosti – zrniečka zlatého prachu … a tepe z nich zlatu ružu: poviedku, román alebo báseň“. Moju Striebornú ružu som vytepal zo zabudnutých spomienok. Má šestnásť lupeňov – kapitol. V texte je 71 čiernobielych fotografií, v závere 70 farebných.

Z knihy sme už našim čitateľom sprostredkovali dve ukážky – kapitolu Veselo v smutnom čase a rozhovor s bratom – Ja na brata, brat na mňa. 

Zamýšľam sa nad príbehmi 162 rokov – troch mojich generácií predkov a troch nasledovníkov. Spomínam na kamarátov z „mokrej štvrte“, na návraty k starej láske – k Rímu a Taliansku. Sú tam úvahy, rozhovory a úryvky článkov, blogov a statusov sociálnej sieti. Zo závislosti na internete sa ťažko vymaním. Teším sa, keď pri hrabaní v pamäti zasvieti svetielko, ktoré sa môže rozhorieť na oheň, ba aj na vatru. Jej udržiavanie – písanie knihy, je roky trvajúca práca, pri ktorej nie je ľahké rozoznať, kedy už teplo neprináša.

Načrtnite čitateľom ďalší obsah knihy. Ako vnímajú vaši príbuzní, že aj o nich sa píše v knihe?

Už si na to zvykli, znášajú aj to, že niekedy to trocha domyslím, aby to bolo veselšie. Ak opisujete, len to, čo ste prežili, pri veľkej rodine sa tam vždy niekto„ nachométne“. Máme 4 deti, 7 vnučiek, 5 vnukov, 5 pravnukov a pravnučku Barboru. Pred vytlačením knihy som si urobil tabuľku, o počte fotografií každej rodiny. Synova manželka Saša a dcéra druhého syna Mária pekne fotografujú, ich rodiny sú tam preto častejšie.

Ako sa vám písala táto kniha, keďže už rok sú obmedzené všetky podujatia, na ktorých ste sa zúčastňovali?

Ruský spisovateľ Jurij Bondarev povedal, že osudom spisovateľa je samota. U mňa to málo platilo, prvú knihu som v T-603 písal aj tak, že na kolenách som mal dve deti. Text mnohokrát opravujem a prepisujem, čo by bolo aj vtedy, keby som žil a písal vo „veži zo slonovej kosti“. Karanténa je pre prácu výborná, nemohol som mávať túlavé topánky. Keď som minule išiel vyniesť smeti, manželka sa ma opýtala: „Kde zasa ideš?“

Začali ste s prípravou 10. knihy, alebo ste si dali od písania určitý čas pauzu?

Na pauzu v 82 rokoch nemám čas. Jubilejná desiata kniha bude iná, budem si iba vymýšľať a fantazírovať. Fascikel s veľkým X. som už založil. Dobrou témou budú napríklad rozhodujúce momenty v živote: „ak chceš Maru, nemôžeš mať faru“. Takých zlomov je v živote každého človeka veľa, snažím sa pochopiť ich logiku a dôsledky.

Priblížte bližšie našim čitateľom takýto rozhodujúci moment. Aké mal dôsledky na váš život? Konali by ste dnes na základe nadobudnutých skúseností inak?

Rozhodujúcich momentov v živote je veľa: voľba školy, záujmov, povolania, vedeckej témy, manželky, ponúknutých šancí… Žiadnu zo svojich vtedajších rozhodnutí, často veľmi rýchlych, neľutujem.

Spomeniem kľúčový moment života: bol som majster Slovenska v skoku o žrdi, chcel som študovať telocvik. Na VŠ ma neprijali, voľná bola iba matika a chémia. Z núdze sa matematika stala 27 rokov mojím chlebom. V roku 1961-2 som bol profesor na gymnáziu v Nových Zámkoch. Učil som tam aj dôstojníkov, tí chceli, aby som počas dvojročnej vojny zostal u nich. Chcel som však ísť do atletickej Dukly Lipník, kde som sa  dostal. Vznikla kubánska kríza, atletika išla bokom, nastúpila tvrdá vojna – cvičenia, stráže, poplachy, streľby, prokurátori, … vojnu predĺžili na 25 mesiacov. Urobilo to zo mňa chlapa a neskôr som mal stále argument, že vždy to bolo lepšie, ako vtedy, v Lipníku nad Bečvou. Keby som zostal v Nových Zámkoch, život by sa vyvíjal ináč – stal by som sa pohodlnou “fajnovkou”?

Čo by ste poradili začínajúcim autorom? Ako majú postupovať pri písaní prvej knihy?

Paustovskij išiel najprv do sveta na skusy a až potom začal písať. Hotové texty treba stále vylepšovať, aj s odstupom času. Minule mi mladá poetka povedala, že jej báseň je taká, akú ju prvýkrát napísala. Sotva som chytil dych. Talent je Boží dar, ak ho odhalíte, treba ho rozvíjať a vzdať sa všetkého, čo ho kazí. Z obyčajného urobiť neobyčajné, z toho, čo všetci vidia, vytvoriť unikát. Treba byť závislák a pracant – výsledkom by mala byť báseň, poviedka, aj kniha. Majakovskij (14.4. je 90 rokov od jeho tragickej smrti), napísal v roku 1926 článok na tému: „Čo a ako píšete“? Venovať sa jeho radám je však témou na dlhší článok.

Som Salieri, nie Mozart. Moja metóda je pozorovať svet, rozmýšľať o ňom a všímať si to, čo každý vidí, ale nehľadá v tom skrytý zmysel. Zaujímavé si treba zapisovať, nezapísané bude zajtra iba slabý čaj. Záverom dobrá správa: Mám 82+, nie je to až tak veľa, mohlo by to byť aj viac.

Zuzana Franková