Wanda Hrycová sa v posledných dňoch delila s publikom o komplikovanú cestu domov z exotickej dovolenky. Hovorila o zrušenom lete z Kataru, drahých náhradných spojeniach a aj o tom, že dúfa, že sa „Iránci spamätajú“ a prestanú púšťať „drony a rakety na všetky smery“. Nakoniec oznámila úľavu, že je už doma.

Stres človeka, ktorý sa nevie dostať domov, je pochopiteľný. Lenže práve v takej chvíli sa ukáže, v akej realite človek žije a ako chápe príčiny a následky udalostí okolo seba. Hrycová vo svojich videách vidí rakety, drony, zatvorené letiská a rozpadnutý návratový itinerár. Nepomenúva však, kto túto vojnu otvoril, kto ju vojensky roztiahol do regiónu a prečo sa z Perzského zálivu stal priestor odvetných úderov.

Presne toto je problém bratislavskej kaviarne. Nie nedostatok emócií, ale selektívna realita.

Keď sa z vojny vymažú príčiny, nedá sa ukončiť

Pri Ukrajine má kaviareň pripravený slovník agresora, vojnových zločinov, medzinárodného práva a morálnej povinnosti postaviť sa na správnu stranu. Zároveň si zakázala už štvrtým rokom diskusiu o tom, čo vojne predchádzalo. O roku 2014, o Donbase, o Minských dohodách, o rozširovaní NATO aj o úlohe Západu. Bez tejto predhistórie ostane len povinný príbeh o agresorovi a obeti.

Pri Iráne sa ide ten istý model znova. Z príbehu zmizne, že ide o vojnu USA a Izraela proti Iránu. Zmizne, že celé okolie Iránu je obsadené americkými vojenskými základňami. Zmizne, že odvetný úder si vo vojne nehľadá povolenie u turistu s letenkou v ruke. A zmiznú aj príčiny, presne tak ako zmizli pri Ukrajine. Bez príčin ostane len hotový obraz zla, na ktoré treba ukázať prstom.

Kto nechce poznať príčiny vojny, ten ju nevie ukončiť. Vie ju len ďalej živiť rukami cudzích ľudí. A práve preto dnes západní lídri aj ich domáci podporovatelia z bratislavskej kaviarne nevedia konflikty uzatvárať. Vedia len stále nanovo mobilizovať emóciu, ukazovať na nepriateľa a tváriť sa, že tým nahradili pochopenie reality.

Kto chce moralizovať nad svetom, mal by mať rovnaký meter na všetky vojny a poctivo sa pýtať aj na ich príčiny. Inak z neho zostane len človek, ktorý nevidí útok, ale až odvetu. Nevidí geopolitiku, ale až svoju zrušenú letenku.

Klamali vtedy, alebo klamú dnes?

Po 12-dňovej vojne v lete 2025 nám bolo oznámené, že operácia USA a Izraela splnila ciele a svet je bezpečnejší. Neprejde ani pol roka a tí istí agresori útočia znova, opäť vraj preto, že iránsky režim predstavuje hrozbu pre svet. Včera vraj bolo hotovo. Dnes treba bombardovať znova. A bratislavská kaviareň nepoloží ani základnú otázku. Klamali vtedy, alebo klamú dnes?

Krehký svet pohodlia

Hrycovej videá odhalili aj to, na čom stojí pohodlný život mestského liberála. Na fungujúcich uzloch, na otvorenom nebi, na tom, že Dubaj, Dauha a ďalšie body na mape bežia ako hodinky. Stačí, aby sa dve či tri kľúčové tepny zasekli, a zrazu sa ukáže, aký je celý tento komfort krehký. Sama to pomenovala bez obalu. Keď padnú tieto uzly, rozpadne sa celý svetový letový poriadok.

Ľudia, ktorí nežijú v realite, si bez väčšieho zvažovania rizika vedia naplánovať dovolenku práve do priestoru, okolo ktorého sa sťahuje masívna vojenská sila, kde svetový hegemón stupňuje tlak voči slabšiemu protivníkovi a kde je otázkou času, kedy napätie prerastie do otvoreného konfliktu.

Nie preto, že by neverili v odpor napadnutého. Veria veľmi ochotne, keď sa volá Ukrajina. Pri Iráne však akoby automaticky rátali s tým, že napadnutý štát sa buď nezmôže na nič, alebo že jeho odpoveď nebude mať vážne následky pre región, dopravu, energetiku a ich vlastný komfort. Veria v odpor slabšieho, ale len vtedy, keď je to odpor ich človeka proti ich nepriateľovi.

Bratislavská kaviareň žije v dojme, že dejiny sa dejú inde. Niekde ďaleko od bazéna a letiskového salónika. Že vojna je niečo, čo sa síce dá komentovať, ale čo nenaruší ich trasu ani pohodlie. Potom však stačí pár rakiet, niekoľko uzavretých koridorov a zrušené lety a zrazu sa ukáže, že ich svet pohodlia nestojí na morálnej nadradenosti, ale na krehkej dopravnej a bezpečnostnej architektúre, ktorá drží pokope len dovtedy, kým sa veľmoc nerozhodne znovu „robiť poriadok“ v cudzom regióne a kým napadnutá strana nezačne klásť odpor.

Bratislavská kaviareň si zvykla žiť v ilúzii, že hegemón môže útočiť kdekoľvek, ale nikto sa neodváži vrátiť úder tak, aby to narušilo jej pohodlie. Preto ju realita vždy zaskočí.

DCA nás vťahuje do cudzích vojen

Naša debata o obrannejh zmluve s USA (DCA) bola od začiatku tlačená do polohy, že ide o dohodu, ktorá má Slovensku priniesť viac bezpečnosti. Predávala sa ako poistka stability a ochrany, nie ako dokument, ktorý z nášho územia robí priestor pre cudziu vojenskú logistiku, vťahuje nás do cudzích vojen a z našej krajiny robí potenciálny cieľ odvetných úderov. Lenže samotný text dohody hovorí niečo iné.

V článku 3 sa uvádza, že ozbrojené sily USA sú oprávnené operačne riadiť dohodnuté zariadenia a priestory na účely výcviku, tranzitu, rozmiestňovania síl a materiálu, dopĺňania paliva, pristátia a ďalších činností, na ktorých sa strany dohodnú. V článku 11 sa zase píše, že lietadlá prevádzkované ozbrojenými silami USA alebo výlučne pre ne sú oprávnené k preletu, tankovaniu počas letu, pristávaniu a vzlietaniu na území Slovenska.

Kým pri Juhoslávii ešte existovala otázka, či bombardérom smerujúcim do Srbska prelet dovolíme alebo nie, dnes sa po DCA môžeme tváriť už len ako bezmocná obsluha cudzieho vojenského koridoru. Už nerozhodujeme, či sa chceme zapliesť do cudzej vojny. Môžeme sa len báť, aby si štát napadnutý USA nevyhodnotil naše územie, naše letiská a náš režim preletov ako súčasť zázemia agresora, keď spustí odvetnú paľbu.

A práve tu sa ukazuje rozdiel medzi realitou a rozprávkou, v ktorej o DCA roky žila bratislavská kaviareň. Osvojila si predstavu, že americká vojenská prítomnosť automaticky znamená viac bezpečia a že podobné dohody sú len ochranný dáždnik pre slušné a poslušné štáty. Lenže stačí sa pozrieť do krajín Perzského zálivu. Aj tie hostia americkú vojenskú infraštruktúru a dnes práve na ich územie dopadajú rakety odvetnej iránskej paľby. Vďaka obrannej spolupráci s USA sa stali súčasťou priestoru, z ktorého sa vedie, podporuje alebo obsluhuje cudzia vojenská operácia. A do tohto priestoru dnes patrí aj Slovensko.

Nemusí to znamenať, že sa automaticky stáva terčom zajtrajšieho útoku. Znamená to však, že objektívne vstupuje do mapy rizika. Kto hostí infraštruktúru veľmoci, hostí aj časť jej konfliktov.

Keď ľudia z konzervatívneho prostredia varovali pri podpise DCA, že nejde len o symbolické gesto, ale o bezpečnostný záväzok s konkrétnymi dôsledkami, boli vysmievaní ako strašiči, spiatočníci alebo proruskí trollovia. Dnes aj zástancovia obrannej dohody s USA na vlastnej koži zažívajú, ako sa štáty napojené na americkú vojenskú infraštruktúru stávajú súčasťou odvetnej mapy. Zrazu je problém, že sa nedá pohodlne odletieť domov. Zrazu je problém, že vojna neostala za plotom základne, ale zasiahla aj civilné letiská, koridory a každodenný komfort.

Kým bratislavská kaviareň žila v predstave, že DCA nás chráni pred svetom, realita ju dobehla. DCA nás robí súčasťou sveta, pred ktorým nás vraj mala chrániť.

Selektívny súcit

Bratislavská kaviareň sa rada prezentuje ako tá citlivejšia, vzdelanejšia a morálnejšia časť krajiny. Má plné ústa empatie, ľudských práv a ochrany civilistov. Lenže všetko to akosi platí len dovtedy, kým obeť leží na správnej strane ich mediálneho scenára.

Pri Hrycovej to nevidno až dnes. Vidno to aj v jej starších statusoch. Pri Ukrajine vedela písať o mrznúcich deťoch, zomierajúcich starcoch, o „vyprázdnenosti ducha“, „podlosti mysle“ a „bezcharakternosti človeka“. Vedela sa rozhorčiť, moralizovať a tvrdo súdiť. A keď sa jej pod statusom rozbehla polemika, komentovanie vypla s tým, že sa tam rozmáha „konšpiračná debata“. Silná emócia tam, kde sedí správny príbeh. Tvrdý morálny súd tam, kde je určený správny vinník. A zatvorená diskusia tam, kde by sa mohli objaviť nepríjemné otázky o príčinách, súvislostiach a dvojitom metri.

Dnes, keď horí Irán a zomierajú tam civilisti, sa jej citlivosť zúži na chaos v leteckej doprave, na zrušené lety a na vlastný návrat domov. Vie cítiť emóciu veľmi silno. Len nie univerzálne. Cíti ju selektívne, podľa toho, komu médiá pridelili rolu správnej obete a komu rolu nepriateľa.

Keď zomiera človek mimo tejto šablóny, keď horí krajina, ktorú už dopredu zaradili do kolónky „zlo“, keď padajú bomby na nesprávnych mŕtvych, ich citlivosť sa zrazu zredukuje na vlastný prestup, chaos v letovom poriadku a otázku, či sa stihnú bezpečne vrátiť domov.

Vojna je zrazu skutočná, keď zasiahne komfort

Príbeh Wandy Hrycovej preto nie je len epizóda o pokazenej dovolenke. Je to malý, ale presný obraz sociálnej bubliny, ktorá si roky pestovala predstavu, že má monopol na morálku, a teraz ukazuje, že jej skutočná hranica vedie pri odbavovacej prepážke.

A možno je to pre Slovensko užitočnejší než tisíc statusov o správnej strane dejín. Lebo realita občas urobí viac než propaganda. Rozbije kulisu. A ukáže, kto naozaj rozumie svetu a kto len pohodlne býva v jeho reklamnej verzii.